„Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny, ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla,“ vraví Viktor Križan z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.
Hodnota stravného lístka musí predstavovať aspoň 75 percent zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v dĺžke piatich až dvanástich hodín. Keďže v súčasnosti je výška stravného pri takejto ceste na úrovni štyroch eur, zamestnávatelia musia dávať zamestnancom stravný lístok minimálne v hodnote troch eur.
Neznamená to však, že zamestnávateľ sám zaplatí tieto tri eurá. Zákon mu prikazuje uhradiť najmenej 55 percent z tejto sumy, čo je 1,65 eura. Vďaka tomu si zamestnanci v mesiaci, ktorý má 20 pracovných dní, polepšia o 33 eur. Sami síce prispejú na stravné lístky zo svojho platu sumou 27 eur, ale v skutočnosti o ne neprídu, len namiesto toho, aby im ich zamestnávateľ poslal na účet, ich dostanú vo forme stravných lístkov.
Firmy však môžu zamestnancom prispieť na jedlo aj vyššou sumou. Najčastejšie tak robia príspevkom zo sociálneho fondu. Výhodou takéhoto použitia peňazí z fondu je, že zamestnanec nemusí z tohto príspevku platiť dane. Vo väčšine ostatných prípadov musí zamestnanec z peňazí, ktoré dostane zo sociálneho fondu, zaplatiť daň i odvody.
Druhou možnosť je, že zamestnávateľ bude prispievať na stravu svojich zamestnancov z vlastného vrecka. Takto vynaložené peniaze však nemôže zahrnúť do daňových výdavkov, takže si znižuje svoj čistý zisk. Preto väčšina firiem túto možnosť nevolí.
Zamestnávatelia sú povinní dávať stravné lístky len tým zamestnancom, ktorí u nich pracujú na pracovnú zmluvu. „Na dohodárov sa ustanovenie paragrafu 152 Zákonníka práce nevzťahuje, preto na stravné lístky nemajú nárok,“ konštatoval Viktor Križan.