Vodiace, asistenčné a signálne psy sú podľa našej legislatívy klasifikované ako kompenzačné pomôcky. Podobne ako načúvacie aparáty, invalidné vozíky, signalizačné zariadenia alebo telefóny pre nedoslýchavých. Príspevky na zakúpenie takýchto pomôcok schvaľuje oddelenie posudkových činností úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V praxi to však málokedy funguje bez problémov. Základným dôvodom je nevedomosť.
„Asi pred desiatimi rokmi to tak bolo s vodiacimi psami. Dnes každý vie, čo je vodiaci pes, no bežní ľudia ani mnohí úradníci netušia, že existujú asistenčné alebo signálne psy,“ hovorí Zdenka Čermáková, ktorá spolu s manželom cvičí takéto psy pod hlavičkou občianskeho združenia Pes človeku.
Lucia bola v šestnástich rokoch účastníčkou dopravnej nehody, pri ktorej utrpela rozsiahle poranenia, ale najmä závažný úraz hlavy. Kvôli prekonanému zakrvácaniu rovnovážneho centra mozgu má problémy s udržiavaním stability pri chôdzi. Úrad práce vydal komplexný posudok jej zdravotného stavu, podľa ktorého je odkázaná na pomoc sprievodcu. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu hovorí, že sprievodcom môže byť aj pes. „Lucka už bola nešťastná z toho, že všade s ňou chodia dospelí, ale my sme sa ju báli pustiť niekam samu,“ hovorí Luciina mama Elena. „Keď sme sa dozvedeli, že existuje niečo ako asistenčný pes, hneď sme sa skontaktovali s manželmi Čermákovcami.“
A tým sa všetko len začalo. Spomínaný posudok tiež hovoril, že Lucia je odkázaná na individuálnu prepravu autom a na pomoc pri úkonoch v oblasti sebaobsluhy. Uvádzal, že pomoc jej vhodne zabezpečujú rodičia. Lenže Lucia nechcela byť stále odkázaná na rodičov. „To je podstata všetkých psov so špeciálnych výcvikom. Aby človek nebol závislý od rodinných príslušníkov a mohol fungovať samostatne,“ hovorí cvičiteľ psov Jaroslav Čermák.
Rezervovaný prístup úradníkov
Podľa Jany Lukáčovej z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sú najčastejším dôvodom zamietnutia žiadostí o príspevok na kúpu a kompenzáciu zvýšených výdavkov spojených s používaním kompenzačných pomôcok nesplnenie odkázanosti na požadovanú pomôcku, nesplnenie statusu osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) a to, že požadovaná pomôcka by podľa úradu vhodne nekompenzovala sociálne dôsledky postihnutia. „Postup pri posudzovaní a rozhodovaní o peňažných príspevkoch upravuje zákon. Pokiaľ žiadateľ spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky a doklad o cene tejto pomôcky je vyhotovený oprávnenou osobou, nie je dôvod, aby mu tento príspevok nebol priznaný a poskytnutý.“
Na otázku, či si nemyslí, že prístup úradníkov je rezervovanejší v prípade posudzovania príspevkov na kúpu nie úplne bežnej pomôcky, akou je napríklad aj pes so špeciálnym výcvikom, odpovedá: „Zamestnanci úradov práce postupujú v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom ich pozornosť je zameraná predovšetkým na potreby osôb s hendikepom.“
Lucia má však iné skúsenosti. „Pracovníčka úradu mojej mame povedala, nech si radšej nájdem frajera, ktorý mi bude robiť osobného asistenta. Rada nad zlato. Na to, s čím potrebujem pomôcť, je pes vhodnejší, pretože pri mne môže byť 24 hodín denne.“ O tom, či je možné asistenčného psa plnohodnotne nahradiť inou pomôckou, Jana Lukáčová hovorí: „Sú pomôcky, ktoré by mohli, ale len sčasti, nahradiť asistenčného psa. Napríklad pomôcka na obliekanie, podávač, držiak kľúčov, otvárač dverí. Vhodnou formou kompenzácie je aj príspevok na opatrovanie alebo na osobnú asistenciu.“
Tu však narážame na problém. Lucia by osobných asistentov potrebovala hneď niekoľko. Na druhej strane je pravdou, že jednorazový príspevok na kúpu psa so špeciálnym výcvikom patrí k najvyšším, ktoré úrad práce v oblasti kompenzácie poskytuje. Presahuje 7-tisíc eur, navyše držiteľ každý mesiac dostáva príspevok na výdavky spojené so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom v sume 44,12 eura.
Zvýši bezpečnosť, samostatnosť, ale i sebavedomie
Luciine peripetie s úradmi trvali trištvrte roka a mali napokon šťastný koniec. To však nemožno povedať o prípade Martiny z Kovariec pri Topoľčanoch. Trpí vrodenou poruchou mozgu, v dôsledku ktorej má oslabené končatiny, orientáciu v priestore a narušenú komunikačnú schopnosť. Asistenčný pes by dokázal kompenzovať jej oslabenie a pohybovať sa po naučených trasách, aby nepotrebovala ďalšieho sprievodcu. Bol by tiež skvelým nástrojom sociálnej integrácie, pretože človeku so psom sa každý prihovorí. Tým by uľahčil komunikáciu a zvýšil samostatnosť aj sebavedomie mladej ženy.
„Tiež sme sa skontaktovali s manželmi Čermákovcami, dcéra sa skúšala prejsť aj s Luciiným asistenčným psom. Pohľad na ňu, ako ide prvý raz samostatne po schodoch či prechádza po ulici, obchádzajúc rôzne prekážky, bol úžasný. Je to mladá žena, potrebuje sa cítiť bezpečne, ale zároveň potrebuje mať nejakú samostatnú voľnočasovú aktivitu a stretávať sa s rovesníkmi,“ konštatuje Martinina mama Miriam. Úrady im však situáciu nemienia uľahčiť. „V malom meste ako Topoľčany je to problém. Keď sme dávali žiadosť na tunajší úrad práce, práve Lucku som uviedla ako príklad človeka, ktorý úspešne funguje s asistenčným psom. Úradníci nato poznamenali len: No, ale to je v Bratislave…“
Nikam nechodí, preto psa nepotrebuje, skonštatovali úradníčky
Aj Martina s Miriam sa po prijatí odmietavého rozhodnutia odvolali na vyšší orgán – Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. „V druhostupňovom konaní k nám prišli dve úradníčky na sociálnu obhliadku. Skonštatovali, že Maťa nemá žiadnu pravidelnú aktivitu, ktorá by vyžadovala sprievod asistenčného psa. Vraj nikam nechodí. Ako by aj mohla? Sama bez pomoci neprejde, má aj ľahké duševné postihnutie a v Topoľčanoch sa nenachádza žiadne pre ňu vhodné zariadenie. Prínos asistenčného psa by bol práve v tom, že by mohla mať vlastné aktivity a oveľa väčší pocit nezávislosti.“ Keďže náklady na kúpu psa so špeciálnym výcvikom sú vysoké, bez príspevku úradov to neprichádza do úvahy.
Miriam sa však nevzdáva. „Chceme asistenčného psa nejako získať. Medzičasom sme založili občianske združenie, ktoré by malo slúžiť hendikepovanej mládeži. Chceme robiť muzikoterapiu, terapiu maľovaním, rôzne kultúrne podujatia. Práve tam by mohla chodiť s asistenčným psom.“
Máme pred sebou dlhú cestu
Kedy sa situácia zmení? Jaroslav Čermák poznamenáva, že situácia sa zlepšuje. „Máme však pred sebou ešte dlhú cestu.“ Certifikovaný výcvik asistenčných psov na Slovensku robí len OZ Pes človeku a informovanosť o takýchto psoch je nízka. A čo je horšie, úrady robia zdravotne postihnutým ľuďom oveľa viac problémov, ako len neschvaľovanie príspevku na tento druh kompenzácie. V roku 2015 bolo schválených 42 219 žiadostí o kompenzáciu z celkového počtu 69 583.
V skupine rodičov zdravotne postihnutých detí na sociálnej sieti sa tak dozviete mnohé smutné príbehy. Napríklad: „Dcéra má detskú mozgovú obrnu a preukaz ŤZP. V jej šestnástich rokoch mi prestali vyplácať opatrovateľský príspevok. Nepomohli ani odvolania. Moje choré dieťa si nie je samo schopné ani odniesť polievku k stolu a nikoho to nezaujíma.“