Zásadnou postavou pri delení majetku po smrti príbuzného býva notár, ktorého touto úlohou poverí súd. Ten preveruje majetok zosnulého a jeho prípadné dlhy a tiež zisťuje potenciálnych dedičov.
Dedičské právo
To, že je niekto dedičom, sa dozvie z takzvaného upovedomenia o dedičskom práve. „Býva už vo forme predvolania na konkrétne pojednávanie a doručené je do vlastných rúk,“ opísala Natália Strharská. Predtým však musel notár zistiť okruh dedičov a okruh majetku a až potom predvoláva osoby, ktoré pripadajú do úvahy ako dedičia.
Na takomto pojednávaní sa totiž rieši, v akej konkrétnej výške zanechal zomrelý majetok a dlhy a ďalšie podstatné informácie. Tiež prípadne, kto sú všetci potenciálni dediči v zmysle čoho sa môže dedič objektívne rozhodnúť a vyjadriť, či dedičstvo prijíma.
Ešte predtým však môže notár uskutočniť aj takzvané predbežné šetrenie, kam pozve len jedného či iba niektorých potenciálnych dedičov. „Štandardne sa kontaktuje osoba, ktorá je teoreticky najlepšie informovaná o osobných, rodinných a majetkových pomeroch zomrelého,“ dodal Natália Strharská. Samozrejme, notár sa nemôže spoliehať len na informácie získané na takomto predbežnom prešetrení, ale musí vykonávať vlastnú lustráciu na zistenie majetku, dlhov a prípadných dedičov.
Dediči môžu o rozdelení majetku uzavrieť dohodu dedičov. Dedičských pojednávaní pritom môže byť pokojne aj niekoľko. Na rozhodnutie o dedičstve musia mať dediči dostatok času, nikto ich nemôže do ničoho tlačiť. „Ak nedôjde k dohode, dedičstvo sa rozdelí podľa zákona. Následne notár vydá rozhodnutie o dedičstve, v ktorom určí, ako bude majetok rozdelený,“ priblížila partnerka právnickej firmy Vojčík & Partners.
Notár je pritom povinný v rámci pojednávania informovať dedičov o tom, aké všetky úkony vykonal. Ak ale majú dediči pocit, že daný notár nepostupoval správne, môžu sa obrátiť na súd, ktorý notára na túto úlohu poveril. Súd je následne povinný postup notára preskúmať.
Závet alebo zákon?
Čo sa týka samotného dedenia, to je možné dvomi spôsobmi – na základe závetu alebo zo zákona. Prednosť má však dedenie zo závetu. „Závetom môže poručiteľ odlišne od zákonnej dedičskej postupnosti určiť osoby, ktoré sa majú stať dedičmi a určiť aj ich dedičský podiel,“ priblížila Natália Strharská. Takáto posledná vôľa je však obmedzená zákonom. Poručiteľ síce môže svojvoľne prerozdeliť svoj majetok pre prípad smrti, nesmie však vynechať takzvaných neopomenuteľných dedičov. Tými sú jeho potomkovia.
Zároveň musí testament spĺňať všeobecné podmienky podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. „Musí byť urobený slobodne, určite a zrozumiteľne. Zriaďovateľ závetu musí byť na tento právny úkon spôsobilý a nesmie ho urobiť v duševnej poruche,“ vymenovala advokátka. Súčasne nesmie posledná vôľa svojim obsahom alebo účelom odporovať zákonu, obchádzať ho a ani sa priečiť dobrým mravom. Tiež musí byť zriadená vo forme, ktorú vyžaduje zákon.
Dedičské skupiny
Pri forme dedenia zo zákona, rozdeľuje právna úprava dedičov do štyroch dedičských skupín. „Poradie skupín je záväzné. To znamená, že dediči skupiny nasledujúcej sú povolaní dediť len za predpokladu, že nededia dediči zo skupiny predchádzajúcej,“ upozornila Natália Strharská.
V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý rovným dielom. Druhá skupina zahrňuje manžela, rodičov a osoby, ktoré žili s poručiteľom najmenej jeden rok pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Tretia skupina zahŕňa súrodencov poručiteľa a tých, ktorí žili s poručiteľom najmenej jeden rok pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Ak niektorý zo súrodencov poručiteľa nededí, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Štvrtá skupina zahŕňa prarodičov poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti. „Dedičstvo, ktoré nenadobudne žiaden dedič, pripadá štátu ako odúmrť,“ uzatvára Natália Strharská.