Teramácia, prírodné pohreby a urnové háje: Aj na Slovensku sa začína pochovávať ekologickejšie

Koľko ľudí sa ročne na Slovensku pochováva a koľko spopolňuje?

Na Slovensku umrie ročne okolo 50-tisíc ľudí. V Bratislave je zhruba 70% kremácii a 30% pohrebov do zeme. Veľmi to záleží aj od regiónu, čím viac postupujeme na východ, tak tým je to viac v prospech pochovávania do zeme. V mestách všeobecne berú kremáciu ako progresívnejší spôsob pochovávania, ale sú za tým aj priestorové dôvody na cintorínoch.

Má klasická metóda pochovávania nejaké výrazné mínusy?

Pohreb do zeme sa považuje za prírode bližší spôsob pochovávania, pretože kremácia je aj energeticky aj emisne náročná. Ľudia už uvažujú environmentálne aj v tejto oblasti, tak často vyhodnotia, že je lepšie pochovanie do zeme. Pri pochovaní do zeme však záleží aj na tom, aká je rakva a aký je hrob. Na Slovensku sa totiž niektoré hroby betónujú a telo nikdy nepríde do kontaktu s pôdou. Navyše, rakvy sú často niečím napustené, sú lakované, oblečenie zosnulého býva zo syntetických materiálov a ešte aj výstelka rakvy je často syntetická. A to sú bariéry, ktoré oddeľujú telo od reálnej pôdy. Mal by to byť ekologickejší spôsob pochovávania, ale nie vždy to tak je.

Za ako dlho sa rozloží ľudské telo v zemi?

Ak by bolo v kontakte so zemou, tak mäkké časti sa rozložia do 3 rokov. Väčšinou sa stanovuje doba, za akú by sa telo malo rozložiť až na samotné kosti, na 5 až 20 rokov, podľa toho, aká pôda sa nachádza na danom cintoríne. Pôda v podstate funguje aj ako taký filter, takže pokiaľ sú v tele nejaké škodlivé látky alebo patogény, tak ich pôda dokáže zachytiť a ďalej sa to v nej nešíri. Nekontaminuje sa okolie ani spodné vody. Keď sa zakladá cintorín, tak je potrebný hydrogeologický prieskum, ktorý povie, ako vysoko je spodná voda a tomu sa potom prispôsobuje hĺbka hrobu. Veľmi záleží aj od druhu pôdy, pretože telo sa rozkladá inak v piesčitej a inak v ílovitej pôde. Pri environmentálne udržateľnejšom pochovávaní je dôraz na to, aby sa telo rozložilo čím skôr. Hovorí sa aj o tom, že by sa malo pochovávať plytkejšie, že stačí meter alebo niečo vyše metra. Na Slovensku máme normu 1,5 m a 2,2 m na takzvané prehĺbené hroby, kde budú pochovaní dvaja nad sebou. Čiže telo je väčšinou príliš hlboko na to, aby ho začal pôdny život dobre rozkladať. A čím hlbšie ideme, tým je pôda chladnejšia, čo tiež nie je ideálne.

Čítajte viac Keď planéte budeme robiť veľmi zle, ona sa nás zbaví a bude fungovať ďalej, tvrdí moderátor a včelár Martin Nikodým

Spomínali sme, že pre kremáciu sa rozhoduje stále viac ľudí. Čo si myslíte o rozprášení popola na zelenej lúke? Niektorí naozaj nechcú mať žiaden hrob. Je to stále v rámci ekologického podtónu alebo môže popol spôsobovať problémy? A je to vôbec legálne?

Na Slovensku je legálne rozptýliť alebo uložiť popol aj mimo cintorína, keď máte súhlas majiteľa pozemku, čiže na vlastnom pozemku pokojne. Ľudia si často ukladajú urny alebo popol svojich blízkych do záhrad, obzvlášť ak to bolo ich posledné prianie. Veľmi využívané sú aj lúky rozptylu, vsypové lúčky a podobne. Je pravda, že tam sa popol môže koncentrovať a ovplyvňuje pH pôdy. Veľa ľudí si myslí, že keď tam rastie zelená tráva, tak je to ekologickejšie, ale v podstate, bude to znieť možno bizarne, je to mŕtva pôda a mŕtvy priestor. Tráva tam síce horko ťažko rastie, ale je to potrebné aj prihnojovať a prevzdušňovať. Nie je to považované ani vo svete ani u nás za ekologický spôsob pochovávania. Možno skôr len odpíšeme nejaké ďalšie hriechy ako náhrobky, často vyrábané z kameňa, ktorý sa k nám dováža z Číny, z Indie. Takže detská práca, doprava, uhlíková stopa, neetické pracovné podmienky, toto sa všetko dá možno odpísať, ale lúka rozptylu určite prírode nepomáha.

Rozhodli ste sa trošku pre taký zaujímavý koncept prírodného pohrebníctva. Čo to je?

Prírodné pohrebníctvo je vlastne nový smer pochovávania, ktorý sa rozšíril z Veľkej Británie zhruba pred 30 rokmi, kde sa začalo pochovávať ku koreňom rastlín, najčastejšie stromov. Prírodné cintoríny na svete majú rôzne podoby. Ja som o tom na vysokej škole písala prácu. Všimol si ju riaditeľ Správy pražských cintorínov, taký inovatívny človek a povedal si, že má v podstate nevyužívaný les, ktorý je súčasťou cintorína a nech to tam ako študentka aj s jednou spolužiačkou skúsime. Vtedy sme založili úplne prvý prírodný cintorín v československom prostredí, Les spomienok v Prahe. Koncept som potom priniesla aj na Slovensko a vo Zvolene sme založili Záhradu spomienok, kde pochovávame popol zosnulých do trvalkových záhonov. Nie sú tam klasické náhrobky, nie sú tam vence ani kahance.

Foto: Uršula Mičovská

Záhrada spomienok Záhrada spomienok vo Zvolene.

Čiže sa zmieša pôda s popolom, aby to nebolo koncentrované?

Ideálny spôsob je, že sa postupne vrství popol a hlina na seba. Keď ukladáme do zeme napríklad ekologické urny, tak popol je chvíľu koncentrovaný, ale pôdny život ho časom roznesie. Po 7 rokoch existencie Záhrady spomienok vidíme, že popol nijak nezaťažuje trvalkové záhony. Pred troma rokmi sme otvorili aj druhý prírodný cintorín na Slovensku, Les spomienok v Košiciach. Tam pochovávame ku koreňom už dospelých stromov. Zároveň sme pred dvoma rokmi spustili aj pochovávanie celých tiel práve vo Zvolene, čo je momentálne najekologickejšie. Celé telá pochovávame v ekologických rakvách a v ekologických rubášoch, nie je tam žiadny náhrobok, žiadne hrobové zariadenie, takže v podstate je to taký najprirodzenejší spôsob uloženia tela do zeme. Dávame si pozor na vzdialenosť od stromu, je to zhruba 1,5 metra, čiže čo najďalej od hlavných koreňov. Dávame si pozor, aj keď hĺbime jamku, aby sme v žiadnom prípade nepoškodili korene. Neukladáme v zime a neobnažujeme korene, keď mrzne alebo je príliš chladno. Fungujeme sezónne, od apríla do konca októbra.

Je to lokálna záležitosť, alebo sú tam aj ľudia z iných kútov Slovenska? Predsa len je symbolické v niektoré sviatočné dni prísť na miesto, kde leží náš príbuzný.

Máme pozostalých z rôznych kútov Slovenska, ktorí si vybrali to miesto práve pre ekologickú hodnotu a sú dokonca aj zosnulí, ktorí si za života vybrali to miesto pre seba. A práve kvôli spomienke tam máme označenia hrobových miest. Nechceli sme to urobiť ako na niektorých zahraničných prírodných cintorínoch, že tam nie je žiadne označenie. V Lese spomienok v Košiciach sú kovové tabuľky na stromoch a vo Zvolene v Záhrade spomienok kamenné tabuľky, priamo v záhonoch, ale sú oveľa menšie.

Čítajte viac Bravčová masť, maslo, olej? Dokonalo jesť a žiť nikdy nebudeme, tvrdí nutričná špecialistka

Ako vyzerá taký obrad? Je tam vďaka prírodnému prostrediu menej sĺz?

Jeden pilier našej práce je ten ekologický, v druhom sa orientujeme práve na to, aby boli obrady ľudskejšie a zmysluplnejšie. Môže tam byť menej sĺz, môže tam byť aj viac sĺz práve preto, že pozostalí majú často pocit, že ten obrad je viac ich. Často ho tvoríme práve s nimi.

Ďalší významný spôsob pamiatky na zosnulého prišiel z Ameriky, keď si pozostalí z popola svojho blízkeho môžu dať urobiť diamant a mať ho stále pri sebe… Čo si o tom myslíte?

Pred pár rokmi to bolo ešte bizarné, ale dnes sa aj na Slovensku rozširuje trend spomienkových šperkov, v ktorých je časť popola, alebo je v nich popol nejako spracovaný. Sú aj firmy, ktoré vyrábajú pamätné sklo, čiže popol sa zatavuje do skla. Veľa ľudí sa už neostýcha niečo také urobiť. Za posledné 2–3 roky je úplne bežné, že ľudia prídu pred uložením popola s malou nádobkou, odoberú si z neho a vlastne ani nevieme, čo s ním ďalej robia. Myslím si, že je to úplne v poriadku.

Foto: Zita Pisar

Monika Kossuth Monika Kossuth.

Ako teda vidíte rozlúčky so zosnulými a vôbec spôsoby pochovávania v budúcnosti?

O prírodné cintoríny prejavuje záujem čím ďalej tým viac miest a obcí aj na Slovensku. Spomeniem aj zaujímavý trend, ktorý pôvodne vznikol v Amerike, ale už ho vidíme aj v Európe. Je to teramácia, čo je premena ľudského tela na pôdu a v podstate to slovo má najbližšie možno ku kompostovaniu. Pri kremácii sa telo spáli, pri teramácii uloží do takej kvázi bunky, v ktorej je rastlinný materiál, zvýšená teplota a mikroorganizmy, ktoré za 4 až 6 týždňov rozložia telo až na kosti. Následne sa kosti rozomelú, sú primiešané do organického materiálu, ktorý vznikol rozkladom tela a zmiešaním s rastlinným materiálom. Výsledkom toho je akoby fúrik pôdy, ktorý si buď pozostalí berú domov a zasadia do nej napríklad pamätný strom vo svojej záhrade. Alebo môžu darovať túto pôdu organizáciám, ktoré sa napríklad starajú o chránené územia a využívajú túto veľmi výživnú pôdu tam. Myslím si, že toto bude veľmi silný trend v budúcnosti. Sme prekvapení, že prírodné pohrebníctvo nemá ani u nás v zásade žiadnych odporcov a naozaj sa k nemu prikláňajú aj konzervatívni ľudia. A omnoho rýchlejšie, než sme si mysleli.