Pri pôrode
- Žena má právo vybrať si slobodne zdravotnícke zariadenie, kde bude rodiť
- Nie všetky zariadenia sú však dostupné všetkým – drahšie súkromné kliniky sú pre ženy s nízkymi príjmami nedostupné, rovnako ako nadštandardné izby v štátnych nemocniciach, v ktorých by ženy mohli mať pri sebe partnerov, prípadne staršie deti
- Od príjmov závisí aj výber pôrodníka, ktorý si nemocnice stále spoplatňujú, napríklad v hlavnom meste suma dosahuje až 500 eur
- Žena má právo vybrať si k pôrodu sprevádzajúcu osobu – môže to byť partner, dula, mama alebo ktokoľvek iný. Podmienkou je, aby osoba nebola vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody ani vo výkone detencie. Ak to dovoľujú podmienky zdravotníckeho zariadenia, rodička môže mať aj viac sprevádzajúcich osôb súčasne. Právo na prítomnosť sprevádzajúcej osoby podľa výberu rodičky je súčasťou práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Je dôležité, aby si ho žena mohla uplatňovať po celý čas pôrodu.
- Zákon však umožňuje nemocniciam, resp. lekárom prítomnosť sprevádzajúcich osôb obmedziť, a to ak by ich prítomnosť bola nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu.
- Malo by sa tak diať len „v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas“, faktom však je, že to v tej danej chvíli ťažko posúdiť
- Výber sprevádzajúcich osôb komplikujú aj poplatky, ktoré niektoré pôrodnice stále vyberajú, najčastejšie za druhú sprevádzajúcu osobu – napríklad v Bratislave sa platí 30 eur
- Právo na tíšenie pôrodných bolestí – epidurálna analgézia, ktorá bola kedysi za poplatok, je dnes už bezplatná
- Niektoré nemocnice ju však stále využívajú aspoň na vyberanie „symbolického manipulačného poplatku“
- Právo vybrať si spôsob pôrodu – spôsob tíšenia bolestí, voľbu polohy a miesta (na žinenke, v pôrodnom kresle, do vody…), odmietnuť medikáciu
- Nemocnie to však vždy neumožňujú, odôvodňujú to najčastejšie nedostatočnými podmienkami
Čítajte viac Aj 500-gramový novorodenec má dnes šancu prežiť
Po pôrode
- Právo na neustály kontakt s dieťaťom, od narodenia až po všetky ďalšie úkony počas celého pobytu v nemocnici – vyplýva z Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého dieťa môže byť od rodičov oddelené proti vôli rodičov iba na základe súdneho rozhodnutia. Na základe toho má žena právo na kontakt koža na kožu bezprostredne po narodení dieťaťa, teda byť s čerstvo narodeným bábätkom aspoň dve hodiny i dlhšie.
- Nie každej žene je však umožnený, zdravotnícky personál to odôvodňuje tým, že dieťa treba odvážiť, odmerať a urobiť mu prvotné vyšetrenia. V skutočnosti však váženie a meranie môže počkať a prvotné vyšetrenia je možné urobiť aj v kontakte koža na kožu, najmä ak ide o zdravého novorodenca
- Ešte menej často k nemu dochádza po cisárskom reze, nemocnice to odôvodňujú tým, že v operačnej sále na to nie sú podmienky
- Veľmi často sa stáva, že dieťa donesú matke po prvotných úkonoch už okúpané, oblečené, dokonca zabalené v zavinovačke, kde už o kontakte koža na kožu v pravom zmysle slova nemôže byť reč
- Právo na nepretržitú prítomnosť matky a dieťaťa – tzv. nulová separácia. Drvivá väčšina oddelení šestonedelia má vytvorené podmienky pre ženy, aby mohli mať svoje bábätká pri sebe.
- Sú však aj nemocnice, kde ženám odporúčajú odniesť deti na noc na novorodeneckú izbu, aby „si oddýchli“, čo nevytvára podmienky na bezproblémové dojčenie, skôr naopak, komplikuje ho, rovnako i vytváranie vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom
- Ešte horšie sú na tom ženy, ktoré porodili predčasne – nemajú možnosť byť so svojimi bábätkami nepretržite, hoci ich deti potrebujú ešte viac než tie narodené v termíne – bábätká sú na jiskách v inkubátoroch, ženy sú prepustené z nemocnice domov a za svojimi deťmi chodievajú naozaj len „na návštevu“
- Stáva sa tiež, že bábätkám robia zdravotnícke úkony bez súhlasu, respektíve bez vedomia matiek
- Právo starať sa o svoje dieťa
- Nemocnice rodičovské kompetencie matiek nie vždy posilňujú, naopak, vydávajú chybné odporúčania mať dieťa v zavinovačke, dojčiť v časovo stanovených intervaloch, vážiť dieťa pred a po dojčení, zakazujú spať s ním v jednej posteli
- Všetky tieto opatrenia starostlivosť ženám sťažujú, komplikujú dojčenie, psychickú pohodu i schopnosť matky rozpoznávať signály svojho bábätka
Pri hospitalizácii dieťaťa
- Rodič alebo jeho zástupca by mal mať právo sprevádzať dieťa počas jednotlivých zdravotníckych úkonov
- Byť mu nablízku počas hospitalizácie
- Podľa Charty práv hospitalizovaného dieťaťa by sa malo ubytovanie poskytovať všetkým rodičom, nemalo by byť pre nich finančnou záťažou
- Aby sa rodičia mohli podieľať na opatere svojho dieťaťa, mali by byť neustále informovaní o činnosti oddelenia a mali by byť povzbudzovaní k aktívnej účasti
- V našich nemocniciach veľmi často rodičia nemajú možnosť spať pri dieťati v jednej posteli ani v jednej miestnosti
- Matky sú umiestňované na tzv. izbu matiek, nemôžu byť s dieťaťom počas noci, a to neraz ani keď ide o malé dojčené dieťa. Choré dieťa pritom potrebuje dojčenie a materské mlieko ešte viac ako zdravé, ženy v nemocniciach však pociťujú skôr tlak na odstavenie než podporu v dojčení
- Nemožnosť dojčiť dieťa pri odbere krvi či iných zákrokoch, hoci je dokázané, že takto by ich dieťa lepšie či bezbolestnejšie zvládlo
- Nehovoriac o „aktívnej účasti“ na opatere dieťaťa, tu skôr naopak, rodičia neraz dostávajú najavo, že sú v nemocniciach príťažou
- Sprievod niektorým rodinám s nízkymi príjmami komplikujú aj poplatky za stravu alebo pobyt v nemocnici
Čítajte viac Minister zdravotníctva vyzýva riaditeľov nemocníc, aby dovolili rodičom sprevádzať svoje deti počas hospitalizácie
Skúsenosti žien
Matky to v nemocniciach nemajú zďaleka ľahké. Hoci zariadenia deklarujú ústretovú politiku voči rodičom, skúsenosti žien odhaľujú nemilosrdnú realitu.
Namiesto postele stolička, aby sa matky „nerozvaľovali“
Mám dve odlišné skúsenosti z jednej nemocnice, fakultnej. Mám deti 12 rokov od seba. Keď som bola so staršou dcérou v nemocnici na detskom oddelení, mala som vedľa nej normálnu posteľ. Nadávali mi síce, že si ju beriem k sebe do postele, a kázali mi ju zatvárať v postieľke, ale nejako sme to zvládli a boli sme spolu. Potom sa mi narodila druhá dcéra, ktorá mala rovnaký zdravotný problém ako prvá. Rovnaké oddelenie, ale o 12 rokov neskôr. Z izby zmizla posteľ, dali mi iba plastovú stoličku. Bola som desať dní po pôrode, celá ubolená, po cisárskom reze som na tvrdej stoličke nevládala sedieť. Lekárka mi vysvetlila, že postele odstránili, lebo sa tam mamičky celý deň povaľovali, spali aj cez deň, nič nerobili a zavadzali sestrám. Teraz chodia matky na noc domov a cez deň nezavadzajú, lebo sa tam dlho nezdržia a nerozmaznávajú deti – toto bola ich argumentácia. No, poviem vám, keď ste po pôrode alebo sa staráte o malé dieťa, iba na stoličke nevydržíte. Nie som za stoličku vďačná, nechápem, prečo vyhodili tie postele. Tvrdili mi, že nemocnica nie je hotel a nemám sa tam čo rozvaľovať. Že dieťaťu stačí, keď mu tam donesiem plienky a nebudem ho rušiť. Ja sa nechcem rozvaľovať, ja chcem byť schopná zvládnuť starať sa po pôrode o svoje choré dieťa zavretá v nemocnici, kde som na to úplne sama bez pomoci manžela. A oni mi nedajú posteľ?Martina
Ja v izbe matiek, syn o poschodie nižšie
Primárka mi povedala, že môžem byť hospitalizovaná s Lukim, čo mi naozaj dobre padlo. Dôjdem do nemocnice a tam: že ja mám izbu matiek a syn je o poschodie nižšie na opačnej strane… To čo je? Nepočujem ho, nevidím, ako mám vedieť, čo robí…? Veď to je úplne mimo! Povedali mi, že v noci ma zavolajú, keby niečo, ale Luki má najväčšie bolesti práve v noci. To mám tam pri ňom celú noc stáť nad jeho postieľkou? Budeme tu mesiac, Luki je vážne chorý, ja v izbe nemám ani umývadlo, ani sprchu, ani záchod. Nemám si kde vyprať veci, a predsa mi ich z Košíc do Bratislavy nebudú voziť kvôli praniu. Kto, preboha, vymyslel izby pre matky, keď majú behať cez celú nemocnicu a potom celý deň a noc vlastne stáť pri postieľke dieťaťa? Primárka povedala, že mamy sú vďačné, že ich prijali a nevyhodili a že mamy sú silné a môžu si ísť do izby oddýchnuť a aspoň vtedy nepočúvať plač detí. To vážne? Mám Lukiho nechať revať a ja si mám ísť spokojne ľahnúť a zaspať?Katka
„Povedali mi, že deti potrebujú pokoj, a ja by som ich rušila…“
Ľudka sa ocitla v zložitej situácii po tom, čo sa jej predčasne, v 33. týždni, narodili dvojčatá. Pôvodne si myslela, že jej vyjdú v ústrety, keďže vedela o dôležitosti kontaktu koža na kožu, ktorý je pre predčasne narodené deti nesmierne prospešný, niekedy dokonca život zachraňujúci. Ju však po piatich dňoch prepustili domov. „Chcela som byť s nimi, no povedali mi, že až týždeň pred ich prepustením môžem prísť do nemocnice – zacvičiť sa v starostlivosti. Že deti nevedia, či tam som, alebo nie som, že teraz potrebujú hlavne pokoj, a ja by som ich tam rušila. A ja sa mám tiež upokojiť a ísť sa domov vyspať,“ zúfalá sa delila o svoje pocity. „Ako sa mám starať o svoje deti, keď tam s nimi nie som? Povedali mi, že sa nemám báť, že jedno mi možno pustia domov skôr. A to akože mám mať jedno doma a druhé v nemocnici? A potom za jedným prísť na zácvik do nemocnice a druhé nechať doma? Toto je čo za systém?“ neskrývala frustráciu z bezmocnosti. Keď prejavila záujem svoje deti dojčiť, dostalo sa jej odpovede, že aj tak ich najprv musia naučiť na fľašu, lebo dojčiť sa by ich unavovalo, že najprv potrebujú pribrať a zosilnieť. „Nemala by prítomnosť matky byť pre predčasne narodené deti prioritou? Čím mám ešte argumentovať?“
Dcéru som chodila dojčiť do auta
Pri mojej prvej hospitalizácii mala dcérka šesť týždňov a ja som bola na jiske, kde mi vôbec nebolo dovolené dojčiť. Keď som sa už cítila lepšie, doktor mi vybavil izbu, kde som bola sama a mohla mať malú pri sebe, no na druhý deň prišla primárka hneď to „zatrhla“. Dala ma do izby so štyrmi ženami, kde mi každý deň opakovala, že tam neležím s chrípkou, ale to môže byť aj smrteľné, môžem umrieť… takže tak vyzerala podpora. Moja psychická situácia nebola dobrá, keďže som bola po pôrode a k tomu mi zistili chorobu… Nemala som silu bojovať. Pri príchode domov z nemocnice dcérka štrajkovala, keďže tok mlieka z prsníka nebol taký, ako keď ju môj muž kŕmil dovtedy materským mliekom z fľašky, ale s obrovským úsilím sme opäť „naskočili na vlak“. Pri ďalšej hospitalizácii mala dcérka tri mesiace, to som už vedela, do čoho idem, takže som ju chodievala dojčiť do auta. Tretíkrát mala pol roka, to som už bola aj operovaná a dcérka dostávala už aj príkrmy, takže som ju opäť dojčila v aute, keď za mnou chodili s mužom na návštevy. Teraz ma čaká ďalšia hospitalizácia, a keďže je dcéra opäť staršia, očakávam, podľa toho, ako poznám pani primárku, že už bude problém aj s dojčením v aute. Ambulantne ošetrovaná byť nemôžem, môj zdravotný stav to neumožňuje, a po operácii musím byť štyri dni na infúziách bez možnosti prijímania tekutín a stravy.Petra
(Výpovede žien pre OZ MAMILA)