Čo je vlastne nesebestačnosť? „Nesebestačnosť je odkázanosť na pomoc iných pri základných činnostiach, ako je stravovanie, základné telesné potreby, hygiena, obliekanie a vyzliekanie, pohyb, orientácia v priestore a liečebný režim. Podľa schopnosti človeka vykonávať tieto činnosti je potom zaradený do jedného zo šiestich stupňov odkázanosti. Na účely opatrovateľskej služby je potrebné dosiahnuť minimálne druhý stupeň odkázanosti,“ hovorí Barbora Petrová z tlačového odboru rezortu práce.
Človek, ktorý chce požiadať o opatrovateľskú službu, musí tak ako pri iných druhoch sociálnych služieb, ktoré majú charakter dlhodobej starostlivosti, podať žiadosť na obec podľa svojho trvalého pobytu o posúdenie odkázanosti na opatrovateľskú službu. „V rámci správneho konania obec vykonáva zdravotnú a sociálnu posudkovú činnosť a jej výsledkom je rozhodnutie o odkázanosti, respektíve neodkázanosti na opatrovateľskú službu,“ vysvetľuje Petrová. „Ide o obligatórnu sociálnu službu, ktorú je obec povinná klientovi poskytnúť alebo zabezpečiť (napr. prostredníctvom neverejného poskytovateľa), ak je klient na ňu odkázaný. Zákon jednoznačne ochraňuje klientov s nízkymi príjmami pred úhradou neprimeranou ich príjmu a majetku a pokiaľ klient nemá dostatočný príjem, neplatí žiadnu úhradu alebo platí len čiastočnú úhradu,“ konštatovala. Po zaplatení úhrady za opatrovateľskú službu musí totiž klientovi zostať minimálne 1,4-násobok sumy životného minima, čo je v súčasnosti 277,33 eura.
Ak obec či mesto klientovi opatrovateľskú službu schvália, môžu mu zabezpečovať širokú škálu sociálnych služieb. Ide napríklad o terénne sociálne služby, napr. prepravná sociálna služba, monitorovanie a signalizácia pomoci, ako aj o ambulantné sociálne služby, napr. denný stacionár, práčovňa, stredisko osobnej hygieny, alebo o pobytové sociálne služby – zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie, rehabilitačné stredisko a podobne. Opatrovateľskú službu v súčasnosti poskytuje 1¤033 poskytovateľov opatrovateľskej služby, ktorú poskytujú obce a neverejní poskytovatelia.
Ak človek nemá na zaplatenie takejto služby, stáva sa dlžníkom a po jeho smrti sa dlh premietne do dedičského konania. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či by rezort práce nemal uvažovať nad povinnosťou zaviesť odvody na opatrovateľskú službu, na ktorú by mal potom každý, kto ju bude potrebovať, nárok zo zákona. „V rámci kompetencie ministerstva práce môžeme nateraz povedať, že pracujeme na rôznych modeloch participácie na zabezpečení pomoci pri odkázanosti občana na pomoc inej osoby pri úkonoch sebaobsluhy, a to aj v rámci sociálnych služieb – napríklad príspevok pri starostlivosti/odkázanosti. Po získaní výsledkov auditu verejnej správy, ktoré budú významnou informáciou pre nastavenie nového systému poskytovania a financovania sociálnych služieb dlhodobej starostlivosti, bude možné rozhodnúť aj o tom, aký model bude prijatý,“ priblížila možnosti riešenia Barbora Petrová.