Záhrada ako zelený očistec a zrkadlo Slovákov

Súkromné záhrady sú ako zelené obývačky. Návštevy sa do nich príliš nevodia. Záhrada je do istej miery intímny priestor, do ktorého majú prístup len najbližší alebo veľmi dobrí priatelia. Ivanskí záhradkári nedávno otvorili svoje záhrady pre kolegov z rovnomenného občianskeho združenia. Inšpirovali sa Angličanmi, ktorí sa dobrých dvesto rokov predbiehajú v tvorbe krásnych záhrad. Ivančania ukázali, ako dynamicky sa vyvíja ideál prírodnej krásy v slovenskom podaní.

04.08.2013 08:00
Záhrada, Ivanka pri Dunaji Foto: ,
Slovenská priekopníčka prírodných záhrad Hana Sekulová premieňa golfový trávnik na lúčny.
debata (5)

Dušou projektu Dňa otvorených záhrad je záhradný architekt Juraj Horváth. V Ivanke pri Dunaji a jej širšom okolí ho pozná vari každý, kto sa trochu zaujíma o zeleň. Horváth je muž v najlepších rokoch. Štyridsiatnik profesionálne dozrel, má dosť objednávok, ale osobný úspech mu nestačí. Projektujúc záhrady prešiel celú západnú Európu.

Pred časom stál Horváth pri prerode miestnej 150-člennej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov na Občianske združenie Ivanskí záhradkári. Jedno z najväčších záujmových zoskupení na Slovensku sa stalo Ivančanom v istej chvíli priúzkym.

„Neprerušili sme kontakty so zväzom, veď jeho čestný predseda profesor Ivan Hričovský je u nás stále vítaný a vážime si každú jeho ovocinársku radu. Tempu nových čias sa však lepšie prispôsobilo naše občianske združenie ako veľký zväz,“ vraví Horváth.

Pozrite si fotogalériu krásnych záhrad čitateľov Pravdy z nedávno uzavretej súťaže o najkrajšiu záhradu.

Združenie – stále aktuálna svojpomoc

Záhradkárčenie je krásne hobby, ale vybudovanie a zveľadenie záhrady čosi stojí. Podnikavý Juraj Horváth obišiel s najagilnejšími členmi združenia v Ivanke a okolí tucet obchodov, ktoré predávajú rôzne potreby pre záhradkárov. Nie sú to len osivá, sadivá, hnojivá, ale aj čerpadlá, postrekovače a rôzne iné pomôcky. Dnes ich všetci Ivanskí záhradkári nakupujú so zľavou.

Päť či desať percent poteší nielen dôchodcov, záhradkárska záľuba ide naprieč celou Ivankou, naprieč všetkými rodinami a nie všetky majú nadštandardné príjmy. Týmto prístupom sa združenie vôbec nevzdialilo pôvodným cieľom, naopak, iba sa priblížilo odkazu prvého Jurčovičovho svojpomocného družstva. Lebo veď čo je združenie, všimnime si koreň tohto slova, predsa spojenie síl a, pravdaže, dobrých nápadov.

Ivanka je typická obec ležiaca na predmestí Bratislavy. Len čo sa po revolúcii Bratislavčania vzmohli, mnohí z nich zatúžili po tichom bývaní na vidieku. Väčšina Bratislavčanov aj tak pochádzala z vidieka a inštinktívne sa opäť hrnula na vidiek. Pravda, s inými predstavami o bývaní, ako zažili vo svojom „dedinskom“ detstve a mladosti či v neskoršom období svojho mestského panelákového života. Prišelci z hlavného mesta túžili po rodinnom dome a záhrade. Ivanka im tieto túžby pomáhala splniť, ale ako by mala vlastne vyzerať moderná záhrada?

Odpoveď na túto otázku dali mnohým staro- i novousadlíkom Juraj Horváth a jeho kolegovia záhradní architekti. Mnohí obyvatelia si, samozrejme, tvorili záhrady, ako je to na Slovensku zvykom, po svojom. Jedno však mali profesionálne či amatérske záhrady spoločné. Pôvodnú úžitkovú záhradu začala vytláčať okrasná, namiesto pragmatického vitamínového úžitku začali ľudia v záhrade vyhľadávať oddych.

„Každá záhrada vyjadruje osobnosť jej majiteľa, dokonca aj vtedy, keď mu ju navrhne profesionál. Rokmi sa skôr či neskôr ukáže, kam sa jej majiteľ uberá,“ hovorí Juraj Horváth.

Trendom je návrat do čias starých rodičov. Do záhrad sa vracajú bylinky, zabudnuté druhy zelenín či ovocia, ako je napríklad rebarbora či rakytník rašetliakový, a popri tom sa experimentuje s rôznymi, často exotickými, rastlinami. Niektoré záhrady sa zmenili na novodobé party priestory. Tu sa počas víkendov stretáva rodina a jej priatelia pri grilovaní a záhrada podobne ako dom či auto sa stáva súčasťou imidžu jej majiteľa.

Príťažlivý ivanský ježko

Oveľa dôležitejšia ako táto čisto reprezentačná stránka záhrady, vystavujúca na obdiv dokonalosť foriem, je vnútorná duchovná hodnota, ktorú záhrada ľuďom prináša v podobe trvalého kontaktu s časťou mojej – našej prírody. A práve tento motív začali Ivančania objavovať a uvedomovať si, keď Juraj Horváth navrhol, aby záhradkári nazreli do záhrad urobených s najväčšou invenciou.

Za jeden deň nemožno navštíviť všetky krásne záhrady, ba aj dvanásť, ako ukázal lanský prvý ročník Dňa otvorených ivanských záhrad, je priveľa. A tak tohto roku vybrali sedem, aby mali čas lepšie si ich prezrieť, vychutnať atmosféru a pohovoriť si s ich tvorcami.

Prvá zastávka bola na prekvapenie nie v Ivanke pri Dunaji, ale v bratislavskom Prievoze. Členmi ivanského občianskeho združenia sú totiž aj takrečeno „cezpoľní“ záhradkári. Niektorí z neďalekého Zálesia a Malinova, iní až z Lamača či dokonca Dunajskej Stredy alebo Prievozu. Všetkých pod logo ivanského záhradkárskeho ježka priťahuje atraktívny program – skvelé zelené poradenstvo, výlety do moravských či rakúskych záhrad a nové priateľstvá.

Juraj Horváth má pravdu, keď hovorí, že záhrada ako záľuba ľudí zbližuje, robí ich otvorenejšími a hlavne umožňuje pozrieť sa na prírodu a náš vzťah k nej inými očami.

Čo záhrada, to iný prístup. Niekde jej vládne muž, inde žena, v ďalšej vidno, ako sa manželia rešpektujú a chcú si vyjsť práve usporiadaním záhrady navzájom v ústrety. Jednoducho záhrada vstupuje aktívne do ľudských životov a robí ich krajšími. Práve to ukázal Deň otvorených záhrad v réžii Ivanských záhradkárov.

Stanislav Čižmárik je racionálny stavbár,... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Záhrada, Deň otvorených záhrad Stanislav Čižmárik je racionálny stavbár, srdcom však veľký záhradný romantik.

Funkčnosť ako výstuha krásy

Prievozská ulica, na ktorej stojí rodičovský dom Stanislava Čižmárika, nesľubuje nijaké prekvapenie. Za uličnou maskou všedného obydlia z minulého storočia sa však ukrýva oáza zelene, ktorú Stanislav Čižmárik, čulý šesťdesiatnik, vlastnoručne buduje už štyridsať rokov.

Čižmárik je profesiou stavbár, človek, ktorému to prakticky myslí, ale jeho duša je plná zelenej romantiky. Ešte ako mladý muž začal v záhrade budovať skalku. Jeho otec, vyučený mäsiar, iba nechápavo krútil hlavou, keď syn začal na jednom konci dvora vŕšiť skaly a vysádzať medzi ne skalničky. Čudoval sa synovej vášni, no nechal jej voľný priechod.

„Rodičia boli poznačení utilitarizmom povojnovej doby. Ich záhrada bola ako ostatné v Prievoze – plná zeleniny a gladiol. Čo sa doma neskonzumovalo a nevošlo do vázy, skončilo na trhu,“ prehodí medzi rečou Stanislav Čižmárik.

Keby dnes jeho rodičia uvideli svoju záhradu, nespoznali by ju. Dom obklopuje skalka, jazierko s močaristými rastlinami, neďaleko čerešne rastú rododendrony. Do priestoru sa týči malá Cheopsova pyramída, kúsok od nej stojí kozub. Po pergole sa tiahne vinič a vedľa neho sa nachádza „čučoriedkové pole“. Je tu aj malé športovisko pre vnukov Stanislava Čižmárika, dokonca petangové ihrisko.

Úžasné dielo, ktoré sa neľahko opisuje, možno iba záhradkári a stavitelia rodinných domov si pri pohľade na túto celoživotnú zábavku dokážu predstaviť tisícky hodín, ktoré jej tvorca obetoval. Obetoval? Stanislav Čižmárik nechápe záhradu ako obetu, je to jeho vášeň, ktorej venuje takmer všetok voľný čas a neľutuje na ňu peniaze. Koľko ho stojí zveľaďovanie záhrady ročne? Odpovie neurčito, dákych pár desiatok tisíc korún.

Všetko v Čižmárikovej záhrade je urobené s akurátnosťou a precíznosťou. Aby mu rástli čučoriedky, musel do hĺbky pol metra vybrať pôvodnú zeminu a nahradiť ju kyslým rašelinovým substrátom. Tam, kde sa „čučoriedkové pole“ dotýka okraja betónového chodníka, je fólia. Korienky čučoriedok nesmú prísť do kontaktu s vápnikom, škodí im.

Záhradkári sa rozbehli po záhrade a zasypali majiteľa otázkami. Všimli si dômyselné podpery pod egrešmi a exotickými hurmikakmi. Čo krok, to prekvapujúce a účelné riešenie. To zaregistrujú pragmatici, ale táto záhrada pohlcuje predovšetkým kypiacim bujným životom, farebnosťou a rýchlo sa meniacimi vôňami. Technické riešenie je dokonalé, funkčnosť je však iba oporou, výstuhou krásy.

Tu si dobíjame baterky

Lamačanka Emília Bagarová prišla k Stanislavovi Čižmárikovi o polhodinu skôr, než k nemu dorazil autobus Ivanských záhradkárov. „Chcela som sa osamote pokochať touto záhradou, o ktorej som toľko počula. To, čo som uvidela, ma nadchlo a povzbudilo do zdokonaľovania mojej záhrady,“ neskrývala radosť, ale aj novú motiváciu z prievozskej záhrady pani Emília Bagarová. Roky pracovala ako účtovníčka, predtým majsterka odborného výcviku pre obchodníkov s drogistickým tovarom. Pôvodný rodičovský vinohrad premenila na okrasnú záhradu. Stala sa pre ňu miestom, kde človek zbiera sily a nachádza pokoj a harmóniu.

Čižmárikova záhrada očividne nadchla aj Martina a Máriu Tatarovcov. Obaja pracujú ako konzultanti v informačných technológiách. Celé hodiny presedia pri obrazovkách počítačov. Po návrate z práce sa im záhrada stáva zeleným očistcom.

„Aj u nás dominuje okrasná záhrada nad úžitkovou, ale bez záhonov zeleniny by som si nevedela predstaviť našu kuchyňu,“ vraví Mária Tatarová. Pochádza z Kysúc a keď si v Ivanke postavili dom, ozvali sa v nej celkom prirodzene inštinkty predkov. „Manžel si ma spočiatku doberal, či nemáme pár "euri“ na zeleninu. Ale dnes vie, že naše rajčiaky chutia celkom inak ako tie z obchodu. Príde domov, zoberie hadicu a polieva kvety, zeleninu, trávnik. Zistil, že záhrada, je priestor, ktorý človeka vyslobodzuje z každodenného napätia a skvele dobíja baterky." Programátorka Mária Tatarová výborne vyjadrila podstatu príťažlivosti záhrady pre súčasníkov.

Aká je ideálna záhrada? Tá, ktorú poznáme z katalógov? Alebo sú to záhrady populárnych osobností, ktoré im za milión či dva vymodelujú profesionáli? Sú nabité všetkými atrakciami – bazénmi, jazierkami, mostíkmi, fontánami, drahými rastlinami, altánkami. Ich majitelia si myslia, že sú „in“, veď majú záhrady, aké sa práve teraz nosia.

Lenže novým, hoci nie masovým trendom, sú záhrady úplne iného typu. Sú to takzvané permazáhrady, teda záhrady, kde sa trvalo a prirodzene ako v prírode samej obnovuje život rastlinného a živočíšneho spoločenstva. Takúto záhradu v Ivanke buduje poľnohospodárska inžinierka Hana Sekulová.

Z golfového trávnika lúka

Pani Sekulová je nová Ivančanka. S manželom si postavili dom na kraji dediny. Splnil sa im slovensky sen, unikli z mesta do domu so záhradou a perfektným golfovým trávnikom dopestovaným z dovezeného belgického semena. Keď sa v tráve objavila burinka, Hana Sekulová nelenila a hneď ju vyrypla. A potom sa v nej odrazu čosi zlomilo. Hľadí na záhradu a vidí sterilnú, dokonale upratanú a vyfintenú zeleň. Myšlienkami zaletela do detstva, ktoré trávila u starých rodičov na Horehroní.

„Mali tam menšie gazdovstvo, chovali zvieratá, kosili lúky. V spomienkach mi utkvela predovšetkým láskavosť, s akou sa starali o kravičky, ovečky a záhradu. Nič nebolo umelé, žili, možno si to ani neuvedomovali, v súzvuku s prírodou,“ spomína Hana Sekulová.

Vyštudovala nitriansku Vysokú školu poľnohospodársku. Už počas štúdií jej občas prebleslo mysľou, že profesionálna príprava nezodpovedá jej naturelu. Monokultúry predsa drancujú pôdu a veľkochovy zvierat sú bez ohľadu na snahy o zabezpečenie pohodlia zvieratám stále väznicami dobytka, ošípaných či hydiny. Teraz mala dom s perfektne upravenou záhradou a namiesto spokojnosti ňou lomcovali pochybnosti. Toto že naozaj chcela?

Na internete raz náhodou objavila stránku o prírodných záhradách, ktoré v osemdesiatych rokoch minulého storočia začali vytvárať Austrálčania Bill Mollison a David Holmgren. Zmocnilo sa jej vzrušenie. Našla to, čo hľadala.

„Mollison s Holmgrenom študovali prirodzené ekosystémy v prírode. Sledovali, čo vymyslela múdra príroda a jej postupy a princípy uplatnili pri tvorbe nového typu prírodných záhrad. Austrálčania im dali zaujímavý prívlastok jedlé,“ s týmito kratučkým vysvetlením privítala Ivanských záhradkárov Hana Sekulová.

Keď rozprávala príbeh o prerode svoje „umelej“ záhrady na prírodnú, ľudia občas vybuchovali smiechom. Komuže by zišlo na um zozbierať odkvitnuté púpavy a rozhrkať ich padáčikové semienka po trávniku. Práve týmto činom začala Hana Sekulová pred dvoma rokmi premenu anglického trávnika na prírodnú lúku. A tiež včelárením. Pre hostí mala pripravený púpavový sirupový med. Navarila ho zo 400 hlavičiek púpavy, ktoré nazbierala za polhodinku. Činorodé, energické a výrečné žieňa. Dokáže si zo seba utiahnuť a vystreliť, ale najmä s ostrovtipom presviedčať tých, čo pozorne načúvajú jej argumentom.

Kostihoj a bandita krtko

„Som stará bosorka, kedysi upálená na hranici,“ graduje náladu medzi poslucháčmi Hana Sekulová, keď začne rozprávať o tom, ako do svojej záhrady preniesla z ivanského kanála kostihoj. Márne ho hľadala v záhradkárskych predajniach, ponúkali ho iba na Morave a potom jej ktosi zo starých Ivančanov poradil, že rastie na dostrel od jej domu na zavlažovacom kanáli.

„kostihoj je výnimočná liečivka. Môj muž si pred časom poranil krompáčom nohu. Prikladala som mu na ranu zábaly z kostihoja a zostala mu len malá jazvička. Je to zázračná rastlinka, ale že by som ho pestovala v záhradke?“ súhlasí s rozhodnutím Hany Sekulovej a zároveň o ňom pochybuje jedna zo záhradkárok.

„A prečo by nie? kostihoj je všestranná rastlina, mladé zelené výhonky používam pri príprave zelených šalátov a v záhrade plní aj funkciu výborného zeleného hnojiva,“ vysvetlí Hana Sekulová a poradí všetkým, aby kostihoj neváhali používať aj ako urýchľovač zretia kompostu.

„Dajme domácej pani otázku, na ktorú nenájde odpoveď. Z toho, čo tu pestuje, si dobrú zeleninovú polievku nenavarí,“ snaží sa ju zahnať do úzkych ktosi ukrytý v hlúčiku záhradkárov. „Žiaden problém,“ chytí sa výzvy na súboj Hana Sekulová. „Minule som pripravila extra špenátovú, pravda nie zo špenátu, ale zo žihľavy.“ Podobne ako kostihoj aj žihľavu preniesla do záhrady z periférie ivanského chotára.

Prírodná záhrada, ktorú pani Hana Sekulová buduje, má päť pásiem. V prvej zóne, najbližšie k domu, rastú liečivky, aby boli vždy naporúdzi, keď gazdinka pripravuje nejaké jedlo pre rodinu. V ďalšej zóne má vysadenú kuchynskú zeleninu a v poslednej je ovocný sad. Po záhrade Sekulovcov poskakujú drozdy. Cítia sa tu ako doma. Horné poschodie čerešne patrí im, spodné si oberú majitelia záhrady. Za vlastníkov záhrady však Hana Sekulová považuje aj drozdy, krty či kŕdlik divých kačiek. Na jar tu vyviedla divá kačka mláďatá. Pre Sekulovcov to bol signál, že ich záhrada sa začína premieňať na lúčno-lesné spoločenstvo, kde rastliny a všetky živočíchy žijú v zhode a navzájom si pomáhajú.

„Nevravte, že milujete krtka,“ podotkne jeden zo záhradkárov a dodá, že Sekulovcom hneď zopár pošle. Domáca pani s pokojom vysvetlí, že krtky jej neprekážajú. Pod lúčnym trávnikom prevažuje ílovitá pôda. Často sa po nej chodí, krtom sa v nej nechce ryť, presťahovali sa do výsadbovej časti záhrady. „Tam vyžerú všetky pandravy a prevzdušnia pôdu, vôbec mi neprekážajú,“ zastane sa nenávideného obyvateľa záhrad Hana Sekulová.

Nevedno, či presvedčila milovníkov vzorného poriadku. Každý záhradkár je zvrchovaným vládcom svojej záhrady. Po návšteve u Sekulovcov však voľky-nevoľky zíde na um otázka: Robím vo svojej záhradke všetko tak, ako mám? Som priateľ či nepriateľ prírody, ktorá nás obklopuje a ktorej súčasťou sme aj my sami, hoci si to vždy neuvedomujeme?

Zoltán Rajci nezabúda v horúcom lete zavlažovať... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Záhrada, Ivanka pri Dunaji Zoltán Rajci nezabúda v horúcom lete zavlažovať zeleň.

Budujme peknotu, ľudia sa stanú lepší

Záhrada vyjadruje podstatu človeka, jeho zmýšľanie, aktivitu, tvorivosť, zmysel pre krásu. Manželia Zoltán a Květa Rajciovci patria už medzi starých Ivančanov, hoci sa sem kedysi, bolo to pred polstoročím, prisťahovali. Ona Pražanka, on rodák z neďalekej Rece. Juraj Horváth nie náhodou zaradil ich záhradu na zoznam tých, ktoré sa oplatí vidieť. Hneď pri vchode očarila všetkých zbierka dvadsiatich zeleno-červených heucher.

„Zďaleka nie je kompletná, na internete som sa dočítala, že existuje dovedna 80 kultivarov,“ zareaguje na Horváthovu pochvalu Květa Rajciová. Pani Květa sa dožila krásnych 75 rokov, ale na záhrade, ktorú spoločne vybudovali s manželom, zrelý vek vôbec nevidno. Zeleninové záhony sú bez jedinej buriny, vinič je bohato zarodený. V skleníku dozrieva paprika. Prosperujúca záhradka. Pán Rajci medzi rečou prehodí, že už musia zvoľniť tempo, rôčiky pribúdajú. Lenže je to práve práca v záhrade, ktorá dáva životný zmysel manželskému páru.

„Ranná káva na terase s koncertom vtáctva, neviem si predstaviť príjemnejšie miesto na rozjímanie nad sebou samou, rodinou a miestom, ktoré sme spolu s manželom vytvorili,“ úprimne sa vyzná Květa Rajciová.

Záhrady sprevádzajú ľudí, odkedy sa začali civilizovať. Boli a zostali živým putom s prírodou, ale zároveň ju pretvárali na svoj obraz. Tie najdokonalejšie sa stali umením. V samotnej Ivanke na sklonku osemnásteho storočia vybudovali spolu s rokokovým kaštieľom krásnu francúzsku záhradu Grassalkovichovci. Hovorilo sa o nej ako o malom Versailles Uhorska.

Dnes zostalo z tejto záhrady iba torzo, ale aj zvyšky parku pripomínajú, že bol koncipovaný veľkoryso. Práve grassalkovichovský park môže byť pre Ivančanov odkazom pri zveľaďovaní ich záhrad. A nielen ich, ale celého verejného priestoru. Práve naň začal Juraj Horváth sústreďovať pozornosť občanov.

„Začali sme robiť jarné záhradkárske brigády, počas ktorých ošetríme verejnú zeleň. Ľuďom tak dávame na známosť, že aj stromy, kríky a tráva, ktoré rastú za ich plotom, sú naše, že nám Ivančanom patrí všetok priestor a že sme to my, ktorí by sa oň mali viac starať,“ hovorí Juraj Horváth.

Akiste má pravdu, keď tvrdí, že ľuďom potom upravené miesto prirastie k srdcu. Stáva sa ich – či lepšie povedané naším.

„Čím to je, že Slovák sa v upravenom Rakúsku správa ako Rakúšan a doma odhodí papierik či ohorok, kde mu napadne? Ak u nás bude pekne, začneme sa správať inak. Budujme peknotu okolo nás, stanú sa z nás lepší ľudia.“ Juraj Horváth má pravdu. Hlavne však viac ako slovami ide ostatným príkladom vedno s Ivanskými záhradkármi.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #bývanie #záhrada #Deň otvorených záhrad