Hoci po úmrtí nášho blízkeho pociťujeme obrovský smútok a prázdno a delenie majetku po nebohom je v tej chvíli pre nás niečo vzdialené, dedičské konanie musí zo zákonných dôvodov skôr či neskôr prebehnúť. Dôležité otázky o dedení zodpovedal advokát JUDr. Milan Ficek z advokátskej kancelárie Ficek & Partners.
Každý z nás bude mať počas života nejakú skúsenosť s dedením. Aké formy dedenia u nás poznáme?
Náš Občiansky zákonník je nastavený tak, že buď dedíte zo zákona, alebo dedíte na základe testamentu, alebo závetu, alebo dedíte oboma spôsobmi. To znamená, že obidve možnosti môžu prichádzať do úvahy, pretože v testamente, ak chcete, aby konkrétny majetok, povedzme byt alebo dom, zdedil konkrétny človek, ale ešte máte okrem toho ďalších „X“ nehnuteľností alebo pozemkov a chcete, aby tento ostatný majetok bol rozdelený medzi ostatných dedičov, tak nastáva dedenie aj na základe závetu, ale aj na základe zákona.
U nás na Slovensku má závet prednosť pred zákonom, to znamená, že keď zomrie poručiteľ, tak sa najskôr zisťuje, že či tento človek mal zriadený závet a buď je ten závet uložený v centrálnom registri závetov, alebo potom sú situácie, že napíšete závet rukou alebo na počítači a ten závet môžete mať uložený niekde v domácnosti. Stáva sa, že pokiaľ notár nevie o existencii takéhoto závetu, tak sa nededí podľa závetu, iba zo zákona. V našej kancelárii sme veľakrát riešili situácie, že ľudia ukladali svoje závety u svojich príbuzných a v prípade smrti si želajú, aby bol ten závet predmetom dedičského konania.
Zaujímavé dokonca je, že takýto závet môže byť v podstate spísaný nielen na papieri, ale aj na koži, textílii a inej látke. Aké náležitosti by mal spĺňať závet, aby bol platný?
Základná zásada je, že závet musí byť písomný. Nemôže byť ústny, nemôžete povedať svojim deťom, že keď zomriem, chcem, aby ste to všetko zdedili vy. Takýto ústny závet je automaticky neplatný, takže musí byť na nejakej listine a naozaj nemusí byť napísaný priamo na papieri, môže byť napísaný na stene, ak spĺňa náležitosti, že je písomný a že je tam uvedený deň, mesiac a rok. Čo nemusí byť uvedené, je miesto. Samozrejme, za splnenia ďalších podmienok, lebo vy ten závet môžete písať rôznym spôsobom.
Buď ho napíšete vlastnou rukou, vtedy nepotrebujete žiadnych svedkov, alebo ho napíšete na počítači, čo je v súčasnosti bežnejšie, ale na to už potrebujete dvoch svedkov, ktorí závet tiež podpíšu, čím garantujú, že boli prítomní. Ja vždy, keď klienti prídu a povedia, že potrebujú spísať závet, im radím, nech idú radšej k notárovi, pretože notár ho založí do registra závetov a keď sa čokoľvek stane, tak ten závet sa nájde. Ak by ste to mali na papieri niekde doma založené, tak sa môže stratiť, zabudne sa na naň, prípadne sa nechtiac zničí, takže určite je lepšie mať závet spísaný formou notárskej zápisnice.
Aj keby ste ho náhodou chceli zmeniť, tak opäť pôjdete k notárovi a zmeníte závet s tým, že vždy platí ten posledný. Riešili sme v našej kancelárii zaujímavý prípad, že počas dedičského konania sa objavili tri závety a každý bol inak napísaný. Prvý bol napísaný rukou, druhý bol písaný na počítači a tretí bol urobený u notára, pričom sa zistilo, a napadlo sa to, že jeden zo závetov nepodpísal poručiteľ. Je nutné preukázať, či závet skutočne podpísal poručiteľ, preto je vhodnejšie spísať závet vlastnou rukou, pretože sa dá jednoduchšie dokázať, či ho skutočne písal poručiteľ, a nie sú potrební žiadni svedkovia.
Môže obsahovať závet aj nejaké podmienky, napríklad „zdedíš môj dom, len ak doštuduješ školu“, a sú platné?
Nie, u nás podmienky v závete neplatia. To znamená, že napríklad podmienka v závete – chcem ti dať túto nehnuteľnosť iba v prípade, ak to daruješ potom svojim deťom, tak takáto podmienka je neplatná. Dedič by tú nehnuteľnosť zdedil a stal by sa vlastníkom, ale podmienku by nemusel splniť.
Ak nebohý nezanechal žiaden závet, tak sa dedí zo zákona. Ako sú rozdelené dedičské skupiny? Kto má nárok na dedičstvo a kto nie?
U nás máme takzvané dedičské skupiny rozdelené do štyroch kategórií – od tých najbližších príbuzných postupne k vzdialenejším. Tí najbližší sú väčšinou deti a manželka. Takže v prvej dedičskej skupine dedia manželka s deťmi a každý rovným dielom. Je potrebné si však uvedomiť jednu vec, že často je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Obaja sú zapísaní ako vlastníci. Pri dedení prináleží polovica bytu manželovi a zvyšná polovica sa dedí medzi deti a manžela.
Ak mal poručiteľ dve deti, druhá polovica sa tak rozdelí na tri časti – jednu tretinu zdedí manžel a po jednej tretine obe deti. Pokiaľ by sa stalo, že manželia nemali spoločné deti, tak sa dedí v druhej dedičskej skupine, keď dedí manžel spolu s rodičmi a so spolužijúcimi osobami. Manžel dedí minimálne polovicu svojho nároku v prípade bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatní dedia rovnakým dielom. Mali sme jeden súdny spor, kde sa popierala spolužijúca osoba.
Spolužijúca osoba, teda partner, áno?
Veľa ľudí sa nezosobáši a žijú v spoločnej domácnosti. A podieľajú sa na fungovaní spoločnej domácnosti. Nie je tam podmienka toho, že musia nevyhnutne žiť v spoločnej domácnosti a na tej istej adrese.
To znamená, že trvalé bydlisko nemajú spoločné alebo ako si to môžeme predstaviť?
Znamená to napríklad, že jeden partner žije sám vo svojom byte a druhý partner povedzme k nemu chodí a pomáha mu. Stará sa, ale nebýva tam s ním v jednej domácnosti. Čiže aj takýto človek môže byť považovaný za spolužijúcu osobu. Môže to byť napríklad aj opatrovateľ alebo nejaká osoba, ktorá sa dlhodobo, povedzme dva, tri roky, stará o niekoho. Pamätám si na prípad panej, ktorá nemala žiadnych príbuzných – ani súrodencov, ani deti, ani manžela, absolútne nikoho. Jej sused k nej pravidelne chodieval a staral sa o ňu, nosil jej jedlo, nosil jej nákupy, lieky, polieval kvety, staral sa o ňu a potom odišla do domova dôchodcov, kde umrela.
Notár rozhodol o tom, že nebude dediť nikto, lebo neexistuje žiaden potomok alebo dedič a tým pádom majetok pripadol štátu, lebo štát je v tej poslednej štvrtej dedičskej skupine úplne ako posledný a majetok mu pripadá ako odúmrť. Na základe odvolania, ktoré sme podávali, rozhodol súd napokon tak, že zrušil toto rozhodnutie a majetok, konkrétne byt, ktorý po nebohej zostal, priznal človeku, ktorý sa staral o spoločnú domácnosť a pomáhal panej počas života.
Ešte sa vráťme k dedičským skupinám. Kto patrí do tretej a kto tvorí poslednú, teda štvrtú skupinu?
Tá tretia, to sú spolužijúce osoby a súrodenci. Ak nededia súrodenci, tak deti tých súrodencov, teda synovci a netere. Potom máme ďalšiu, a to štvrtú dedičskú skupinu, ktorú tvoria starí rodičia a potom, ak nededia oni, tak dedia ich deti. Takže akoby tety tých detí.
Existujú však aj prípady, keď naozaj osoba nemá žiadneho dediča. Vy ste to už spomenuli, že takýto majetok prechádza na štát ako odúmrť, čo to znamená?
Znamená to to, že ak majetok nemá nikomu pripadnúť, či už sú to nehnuteľné, alebo hnuteľné veci, tak vtedy rozhodne notár, že to pripadne štátu a štát bude ten, kto bude spravovať obyčajne majetok. Ak sú tam aj nejaké dlhy alebo vzniknú ešte nejaké záväzky, tak to môže dospieť k tomu, že dedičstvo sa zlikviduje. To znamená, že sa predá a konkrétne orgány štátnej správy, ktoré sú na to príslušné, riadia ten predaj – likvidáciu toho dedičstva – a z toho sú následne dlhy uhradené. A keď financie z predaja ešte aj zvýšia, tak tie pripadnú štátu.
A čo v prípade, ak sa napokon po čase nájde niekto, kto zistí, že jeho príbuzný umrel a majetok zdedil štát? Čo sa potom deje následne?
Takéto situácie sa môžu naozaj stať. Niekedy to dokonca zdedí niekto úplne iný ako ten, kto reálne mal dediť. Vtedy vy ako oprávnený dedič môžete podať žalobu a žiadať a domáhať sa toho dedičstva, aby ste boli vy ten, ktorý má dediť, a musíte to stihnúť do určitého času. Nemôžete si len tak zmyslieť po dvadsiatich rokoch, že by som chcel dediť.
Platí tam trojročná lehota?
Áno, v trojročnej lehote si musíte uplatniť svoj nárok.
Čo v prípade, ak štát už predal majetok a nakoniec sa domôžem toho, že som dedič a mal som dediť.
Ak by to bolo ešte v rámci tej lehoty, tak viem si predstaviť, že by prichádzala do úvahy nejaká náhrada. Už teda nie priamo konkrétny majetok, ale nejaká finančná náhrada vo výške sumy alebo hodnoty toho majetku, ktorý bol prevedený.
Je vhodnejšie obrátiť sa v otázkach dedenia na advokáta alebo na notára?
Závisí to od toho, o čo ide. Keď ide napríklad o závet, tak ja, ako som povedal, hovorím klientom, radšej si ho dajte spísať u notára, a to preto, že máte oveľa viac istoty, že sa v dedičskom konaní závet určite preukáže. Ale pokiaľ ide o dedičské spory, ktoré sú časté, buď keď napádate neplatnosť závetu, alebo napádate, že nejaká vec patrí či nepatrí do dedičstva, alebo sa niekedy v rámci dedičského konania vylúči niektorý z dedičov a notár nerobí to, že rieši medzi nimi spor, či niečo patrí, alebo nepatrí do dedičstva. On jednoducho neprejednáva sporné veci o nerozhodne o tom a prejedná iba to, čo nie je sporné medzi stranami. Ďalší príklad je určenie právnej skutočnosti, že niektorý dedič tvrdí o inom dedičovi, že on nie je dedič v tej skupine a chce ho vylúčiť, alebo naopak. Klasický príklad je namietanie spolužijúcej osoby ako dediča. Taký prípad sme riešili. Súrodenec namietal, že táto osoba nie je spolužijúcou osobou a tam sa musí rozhodnúť o tom, či naozaj je, alebo nie je spolužijúcou osobou. A keď prebehne toto súdne konanie, potom sa pokračuje v dedičskom konaní ďalej.
Riešite v kancelárii aj komplikované prípady dedenia?
Ja by som sa možno vrátil späť do histórie, keď na Slovensku platilo uhorské právo a na Slovensku máme veľmi veľa nehnuteľností, ktoré sú rozdrobené medzi viacero dedičov. Tým, že platilo uhorské právo, tak u nás bol iný systém dedenia ako napríklad v Českej republike, ktorá to má nastavené tak, že dedí najstarší dedič, čo nespôsobuje také problémy ako u nás. Keď sa pozriete na niektoré listy vlastníctva pozemkov, ktoré majú povedzme tisíc štvorcových metrov, tak je tam dvesto až tristo vlastníkov. Z toho niektorí sú mŕtvi alebo je pravdepodobné, že už asi nežijú. A buď sú zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, vtedy je to trochu jednoduchšie, napríklad vysporiadanie, alebo potom vôbec nie sú zastúpení a je tam len odkaz. Niekedy je tam napríklad napísané len „maloletá Eva Nováková“ a nič viac. Nemáte tam žiadnu ďalšiu informáciu, takže vlastne ani neviete, kto to je. A keby ste chceli vysporiadať následne tento majetok, tak je to komplikované, pretože vy musíte nájsť tých dedičov, zistiť, kto je tá osoba a či vôbec mala nejakých dedičov. Spôsobuje to veľké problémy pri dedení.
Ďalším špeciálnym prípadom je dedenie družstevných bytov, ktoré sa nededia klasicky v rámci dedičského konania, ale funguje to tak, že vždy, keď je takýto byt v majetku manželov alebo členské práva k bytu majú obaja manželia, tak sa stáva tým nájomcom alebo teda vlastníkom členských práv ten druhý manžel, takže nie je to dedičstvo, ktoré sa dedí medzi deti alebo ostatných príbuzných, ale vlastníkom členských práv je len manžel nebohého. Ďalšia dôležitá vec sú napríklad dane a odvody, ktoré sa platia. Vy keď zdedíte nejakú nehnuteľnosť, chcete ju hneď predať, a nie ste oslobodený od dane, tak vám vznikne povinnosť pri predaji zaplatiť daň z príjmov a zdravotné odvody.
Posledná otázka, ktorá určite zaujíma každého. Ak niekto zdedí dlhy, môže prijať to dedičstvo alebo ho môže aj odmietnuť? Ako v takom prípade postupovať?
Pokiaľ sú súčasťou dedičského konania aj dlhy, tak vy si musíte zvážiť, či tie dlhy sú vyššie, rovnaké, alebo nižšie, ako je hodnota majetku, a podľa toho sa rozhodovať. Keby však boli dlhy vyššie ako hodnota majetku, nemá význam ten majetok prevziať a rozhodnúť sa, že budem dediť, pretože vy vlastne budete musieť ten majetok predať, aby ste uspokojili veriteľov. Prípadne si viem predstaviť situáciu, že niektorí majú nejaký vzťah k tej nehnuteľnosti a chcú a sú ochotní zaplatiť aj tie dlhy, ktoré prevyšujú hodnotu majetku. To by boli ale podľa mňa výnimočné situácie. V každom prípade sa nemôžete rozhodnúť tak, že odmietnem dlhy a prijmem majetok. Vy buď v celku prijmete majetok s dlhmi, alebo odmietnete majetok tiež v celku. Pamätám si na jednu klientku, ktorá zdedila motorové vozidlo. A až po dedičskom konaní, keď bolo auto prepísané na ňu na dopravnom inšpektoráte, zistila, že tam bol dlh vo vyššej hodnote, ako bola hodnota toho vozidla. Samozrejme, nevedela o tom, že ten dlh tým, že nebol uplatnený v dedičskom konaní, nezaniká, takže ten veriteľ si uplatnil pohľadávku a ona musela predať auto. A keďže už uplynul nejaký čas, to auto bolo staršie, takže ona dokonca ešte prišla o peniaze tým, že musela doplácať.
Čítajte aj Koho bude dom a koho peniaze? Dedenie a boje o rozdelenie majetku dokážu úplne zničiť vzťahy v rodine