Ako hodnotíte prorodinnú politiku štátu z hľadiska peňazí, ktoré rodičia dostávajú? Je dostatočne adresná a výška dávok primeraná nákladom?
Prorodinnú politiku môžeme posudzovať a aj posudzujeme z individuálnej perspektívy. Naše pohľady sa budú líšiť podľa celkového príjmu domácností, podľa rodinnej situácie, podľa toho, či matky pred narodením dieťaťa pracovali alebo nie, či a ako skoro sa chcú vrátiť do práce a podobne. Spoločenskí vedci musia tieto hodnotenia dopĺňať aj ďalšími pohľadmi – na celkové zdroje, ktoré štát vyčleňuje na sociálnu ochranu obyvateľstva a na podiel, ktorý z týchto zdrojov ide na programy podpory rodiny, ale tiež aj o pohľad na premeny prorodinnej politiky v čase.
Začnime teda tými zdrojmi, dáva štát dosť?
Podiel zdrojov, ktoré Slovensko vydáva na podporu rodiny, z celku, ktorý vyčleňuje na sociálnu ochranu obyvateľstva, bol podľa Eurostatu v roku 2022 10,77 % a v roku 2023 11,02 % všetkých výdavkov na sociálnu ochranu. Teda prekračoval európsky priemer a bol podobný ako podiel štátov s najštedrejšou prorodinnou politikou – ako sú Dánsko a Nemecko.
Ak sa však pozrieme na celkové zdroje určené na sociálnu ochranu u nás ako na percentuálny podiel z hrubého domáceho produktu a tiež v prepočte na obyvateľa, dojem zo štedrej prorodinnej politiky, ako aj zo štedrosti ďalších programov sociálnej ochrany zmizne. Slovensko totiž v roku 2022 vydávalo na sociálnu ochranu výrazne menší diel HDP ako priemer EÚ – 18,23 % oproti 27,98 %. A pre nízky HDP bol prepočet ročných výdavkov na sociálnu ochranu na obyvateľa v parite kúpnych štandardov na Slovensku dokonca dvakrát nižší ako priemer EÚ.
Z týchto porovnaní národných rozpočtov na sociálnu ochranu je zrejmé, že naša sociálna ochrana a rodinná politika trpia nedostatočnosťou zdrojov a sú výrazne slabšie financované ako v mnohých štátoch za našimi hranicami. Ukazuje to aj chronicky najväčšie ohrozenie detí príjmovou chudobou spomedzi všetkých demografických skupín, a tiež najnižšia účinnosť sociálnych transferov pri znižovaní rozdielov v riziku chudoby domácností s deťmi a domácností bez detí.
Čítajte viac Desiatkam tisíc ľudí prídu zvýšené príspevky. Týka sa to aj dôchodcov či pracujúcich. Kto si o koľko prilepší?
A čo dávky, ktoré rodiny dostávajú?
Niektoré programy či typy podpory rodiny môžeme vnímať ako štedrejšie či veľkorysejšie, ako sú podobné programy v zahraničí. Týka sa to najmä dĺžky materskej a jej výšky, ktorá sa takmer kryje s čistou mzdou, dĺžky rodičovskej dovolenky a tiež možnosti, aby ju poberali (postupne či následne) obaja rodičia. Dôležitá je, samozrejme, aj pracovno-právna ochrana matiek, existencia vyrovnávacej dávky, keď žena v dôsledku tehotenstva musela byť preradená na vhodnejšiu, ale menej platenú prácu, garancia pracovného miesta a nedávno zavádzaná garancia miesta v predškolskom zariadení.
Ak by sme porovnali naše dávky pre rodiny s dávkami v spomínaných štátoch so štedrou rodinnou politikou, čo by vyšlo?
Rodičovské a materské sú u nás poberané výrazne dlhšie ako v Dánsku, Nemecku, Fínsku či Švédsku a nie sú ani zdaňované ako v týchto štátoch. Pokiaľ ide o rodinné dávky a detské prídavky, v prorodinných štátoch ako Nemecko, Fínsko a Švédsko sú tak ako u nás poskytované detské prídavky plošne, teda všetkým rodičom starajúcim sa o deti do 17, resp. 18 rokov bez ohľadu na príjem. Vo Švédsku existuje ešte osobitná dávka pre veľké rodiny. Dánsko v tomto prípade zohľadňuje dĺžku pobytu rodiča v Dánsku – pre plné detské prídavky sa vyžaduje minimálne šesť rokov pobytu a práce v Dánsku. Fíni, Švédi, Nemci a ani my nedávame takéto podmienky. Výška detských prídavkov je v Nemecku rovnaká na každé dieťa – 250 eur mesačne, v Dánsku klesá s vekom dieťaťa, vo Švédsku (podobne ako pred desaťročiami v Československu) sa zvyšujú detské prídavky s každým ďalším dieťaťom.
Ktorá z našich dávok vyplácaná rodinám je podľa vás najúčinnejšia a ktorá naopak?
Nemyslím, že je možné urobiť nejaký rebríček účinnosti jednotlivých dávok. Páry, ktoré sa rozhodnú mať čo najmenší vekový odstup medzi deťmi, môže nemilo prekvapiť, že pri druhom dieťati už budú poberať znížený rodičovský príspevok. Jeho plná výška je podmienená odpracovaním predpísaného obdobia pred narodením dieťaťa. Rodičovský príspevok je pritom štátna dávka, a nie dávka poistného typu (akou je materské), no napriek tomu zákonodarca vychádza z „filozofie“, že jeho výška má sčasti nahradzovať stratený príjem. No v prípade, ak sa matke narodí viac detí naraz, rodičovský príspevok sa zvýši, na to, že domácnosť potrebuje väčší príjem, sa ohľad berie.
Dôležité, život uľahčujúce či spríjemňujúce typy podpory sú aj zľavy na cestovnom či bezplatné cestovanie vlakom pre žiakov a študentov, finančný príspevok pre prvákov a tiež zľavy na školskom stravovaní.
Detské prídavky boli až donedávna zarážajúco nízkou, nedostatočnou dávkou, zrejme aj v tomto prípade pre úzkoprsú obavu, že ak by štát viac myslel na blaho detí a zvýšil by prídavky, rodičia by sa namiesto práce začali spoliehať na štedrý štát. Táto obava či predpoklad, že treba podporovať pracovné úsilie rodičov a teda deti takýchto rodičov, stála aj za zavedením rodičovského bonusu vo výške ekvivalentnej detskému prídavku.
Čítajte viac Kto musí podať daňové priznanie v roku 2025? Aké daňové zvýhodnenia si môžete uplatniť?
Aké nástroje štátu na podporu pôrodnosti považujete za najvhodnejšie?
Viaceré nástroje sú potrebné na uľahčenie situácie domácností s deťmi, ale bez primeranej podpory dostupnosti bývania nie sú dostatočne účinné. Predĺžená a vysoko kompenzovaná materská dovolenka, rodičovský príspevok, samotné pôrodné, teda príspevok pri narodení dieťaťa, uľahčujú starostlivosť o dieťa, no bez garancie pracovného miesta by v mnohých prípadoch podľa mňa nefungovali. Samozrejme, tam, kde sa mladí ľudia nemôžu nádejať, že získajú trvalú prácu a dosiahnu na slušné bývanie, tam, kde do 25 rokov nemajú ani nárok na samostatnú dávku v núdzi, tam sa aj príspevok pri narodení dieťaťa a rodičovský príspevok javia ako príťažlivá podpora pre založenie rodiny.
Dnes sa aj mnohé firmy v rámci „spoločenskej zodpovednosti“, programov rodovej rovnosti a podobne snažia o čo najhladší návrat pracovníčok po rodičovskej dovolenke do práce. No veľmi komplikovaná cesta k samostatnému bývaniu, prevažujúca ideológia vlastníckeho bývania ako jedinej istoty v kombináciami s relatívne nízkymi mzdami je jedným z faktorov, ktoré podľa mňa „vyháňajú“ mladých ľudí, aby si hľadali prácu a bývanie a zakladali si rodiny za hranicami Slovenska. Keďže tento trend už trvá viac ako dve desaťročia, na Slovensku dnes žije minimálne o stotisíc menej žien vo veku, v ktorom sa obvykle stávajú matkami, preto zásadný obrat vo zvýšení pôrodnosti nemôžeme očakávať.
V čom vidíte najväčšie nedostatky súčasnej štátnej podpory pre rodiny?
Ako som spomínala, je to asi najmä chýbajúca podpora bývania, chýbajúci záväzok miestnych samospráv a veľkých firiem starať sa o fyzickú a cenovú dostupnosť bývania tam, kde je vysoká potreba práce. Okrem toho v systéme sociálnej ochrany Slovenska stále chýba štátna dávka príspevok na bývanie, ktorá necieli len na rodiny. Ak by pomohla ľuďom nájsť si primerané a cenovo zvládnuteľné bývanie tam, kde sa im ponúka práca, určite by mohla motivovať k zakladaniu rodín.
Vedeli by ste uviesť nejaké tipy na zlepšenie, prípadne účinné príklady zo zahraničia?
Určite by sme mali prevziať inštitút príspevku na bývanie ako štátnej dávky, ktorá je súčasťou systému sociálnej ochrany mnohých vyspelých štátov. V zahraničí sa možno inšpirovať aj osobitnými dávkami (príplatkami k detským prídavkom) pre jednorodičovské domácnosti a viacdetné domácnosti, no to by vyžadovalo individualizované posúdenie príjmov a situácie v domácnosti, čo nie je možné bez rastu administratívy. Rast administratívnych nákladov je nutný aj pri zavedení príspevku na bývanie – vyžaduje posudzovanie rôznych dokumentov od domácnosti žiadateľa, a to sa považuje za nežiaduci jav („Narastie štát, úradníci…“). Lenže individuálne ohľaduplná sociálna ochrana a ani rodinná politika sa bez nárastu počtu sociálnych pracovníkov a sociálnej administratívy zrejme robiť nedá.