Od 1. apríla začala na Slovensku platiť transakčná daň – jedno z konsolidačných opatrení vlády, ktoré sa dotýka podnikateľov aj zamestnancov. Daň vo výške 0,4 % sa uplatňuje na každú platbu (neoslobodenú spod transakčnej dane) vykonanú podnikateľom, alebo fyzickou osobou, ktorá má zisk z podnikania, pričom ju platí odosielateľ platby. V praxi tak firmy odvádzajú túto daň aj pri vyplácaní miezd či úhradách faktúr.
Zatiaľ čo väčšina firiem túto povinnosť berie ako nevyhnutný náklad podnikania, niektorí zamestnávatelia a podnikatelia sa snažia hľadať spôsoby, ako sa vyhnúť alebo aspoň znížiť dopady novej povinnosti. Kým niektorí optimalizujú počet transakcií, iní sa rozhodli preniesť časť nákladov na zamestnancov či spolupracujúcich živnostníkov.
Rozdelenie dane napoly
Jedna zo slovenských firiem sa napríklad rozhodla, že transakčnú daň nebude znášať v plnej miere. V e-maile živnostníkom, s ktorými spolupracuje, oznámila, že očakáva, že si z vystavených faktúr sami odpočítajú polovicu z transakčnej dane.
„Po konzultáciách s bankami a inými firmami sme sa rozhodli, že nebudeme preplácať celých 100 % dane z faktúr. Keďže ide o spoluprácu so živnostníkmi, nie o zamestnanecký pomer, rozhodli sme sa pristúpiť k férovému riešeniu – polovicu zaplatíme my, druhú polovicu očakávame od vás,“ píše sa v správe adresovanej partnerom. V správe tiež spomenul, že iné firmy nechávajú preplácať celých 100 % z transakčnej dane. Vyjadrenie firiem na základe e-mailu bolo, že: prečo by to mali platiť za nich, keďže sú to všetci živnostníci a nie zamestnanci.
Firma argumentuje, že pri plnom krytí tejto dane by ju nové opatrenie stálo ročne viac než 10-tisíc eur, zatiaľ čo jednotlivého živnostníka by ročná záťaž nepresiahla 200 eur.
Dohoda je nutná. Inak je to nezákonné
Podľa odborníkov však takýto postup nie je samozrejmý ani právne čistý. „V prípade obchodného vzťahu dvoch rovnocenných strán, teda napríklad firmy a živnostníka, je možné preniesť časť nákladov len na základe výslovnej dohody oboch strán. Žiadne jednostranné oznámenie nestačí,“ uviedol pre Pravdu Marián Mészáros, právnik špecializujúci sa na pracovné právo z advokátskej kancelárie FAIRSQUARE.
Ako dodal, ak k takejto dohode nedôjde, nemá podnikateľ právo žiadať od svojho partnera úhradu časti dane. V pracovnoprávnych vzťahoch by takýto postup bol dokonca v rozpore so Zákonníkom práce. „Zamestnávateľ nesmie prenášať daňové povinnosti na zamestnanca. Takáto dohoda by bola právne neplatná, a to aj v prípade, že by o nej bol zamestnanec vopred informovaný,“ upozorňuje Mészáros.
Finančná správa: Daň je nákladom spoločnosti
Postoj právnikov potvrdzuje aj Finančná správa. „Pri úhrade faktúry podnikateľovi je uhrádzanou sumou celá výška faktúry. Následne banka ako platiteľ dane zrazí spoločnosti 0,4 % z transakcie. Táto daň je pre spoločnosť nákladom aj daňovým výdavkom,“ vysvetľuje hovorca Finančnej správy Daniel Súkup.
Ak by sa však firma rozhodla, že jej partner (napr. živnostník) vráti časť tejto sumy späť, aj táto refundácia by opätovne podliehala transakčnej dani. „Každá ďalšia transakcia generuje nový daňový základ,“ dodal Súkup.
Rovnaký princíp platí aj pri vyplácaní miezd. Firma vyplatí zamestnancovi jeho čistú mzdu, banka strhne daň a tá ostáva nákladom firmy. „Ak má zamestnanec pochybnosti o správnosti výšky vyplatenej mzdy, môže sa obrátiť na príslušný inšpektorát práce,“ dopĺňa Finančná správa.