Táto skupina ľudí sa už niekoľko rokov rozrastá, čo odborníci považujú za vážny a ťažko riešiteľný problém. Štát doteraz nenašiel recept, ako im pomôcť, hoci na to vynakladá ročne desiatky miliónov eur. Situácia môže byť ešte horšia. Sociológovia totiž varujú, že vyrastá nová generácia ľudí, ktorá nevidela svojich rodičov pracovať, a ich umiestnenie na trhu bude ešte o to komplikovanejšie.
| Nezamestnanosť | |
| 164,8-tisíca | nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako rok |
| 53,9-tisíca | nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako štyri roky |
| 393,7-tisíca | nezamestnaných evidovali úrady práce minulý mesiac |
„Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú najťažšie zamestnateľní. Navyše, čím dlhšie sú bez práce, tým viac sa dostávajú na okraj spoločnosti a prepadajú chudobe. A v tomto stave sa ich šance na zamestnanie ešte znižujú, čo vytvára začarovaný kruh,“ hovorí sociologička Monika Čambalíková.
(kliknutím zväčšíte)
Zatiaľ síce ich počet ešte nepresiahol 200–tisíc, ako to bolo v marci 2004, vzhľadom na pomer k celkovému počtu nezamestnaných je však dnešných 165–tisíc vysoké číslo. A na vine nie je len kríza. Ľudia, ktorí nepracujú dlhšie než rok, sú zvyčajne bez vzdelania, prípadne len nízkokvalifikovaní, a zamestnávatelia o nich nemajú záujem. Zároveň sú aj bez disciplíny – nemajú vôľu chodiť do práce či aspoň na rekvalifi kačné kurzy.
„Nemajú nijaké návyky, nielen čo sa týka dochádzky, ale aj hľadania si práce, cestovania za prácou,“ pripomína sociologička Monika Čambalíková. „Dokonca poznám prípad, ako sa zamestnávateľ sťažoval, že si jeden jeho zamestnanec svojvoľne odišiel od stroja, lebo mu manželka zavolala, že potrebuje pomôcť s nákupmi. Tento muž bol predtým bez práce niekoľko rokov,“ dopĺňa Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti.
Dlhodobá nezamestnanosť má viaceré riziká. Ľudia bez príjmu sú odkázaní na štátne dávky, čo sa odráža na ich životnom štýle aj prioritách. „Nedokážu napríklad ani zabezpečiť deťom prístup k vzdelaniu, čím by sa im rozšírila sieť neformálnych kontaktov, ktoré by im mohli pomôcť pri hľadaní si uplatnenia,“ hovorí Čambalíková. Úplne najhoršie sú na tom podľa nej práve mladiství, ktorí nevideli svojich rodičov chodiť do práce, a teda vôbec nemajú vžitý tento spôsob životného štýlu. Často ide o rómske komunity, ale netýka sa to len ich. Končia potom na dávkach bez ambícií pracovať, alebo doplniť si vzdelanie.
| V evidencii sú ľudia čoraz dlhšie |
Obdobie, počas ktorého sú nezamestnaní v evidencii úradov práce, sa ustavične predlžuje. Najkratšie bolo vlani v marci, keď sa tam ľudia zdržali v priemere 10,2 mesiaca. Dnes je už toto obdobie dlhšie než rok, takmer 13 mesiacov. Najdlhšie boli ľudia na úradoch práce v marci 2002, takmer štrnásť mesiacov. Vtedy však prácu nemalo viac ako pol milióna ľudí. .[fs11] |
Rekvalifikácie nepomohli
Doterajšie štátne opatrenia príliš nezabrali. Rekvalifikácie sa míňajú účinku neraz aj u iných, ľahšie zamestnateľných ľudí bez práce. „Vzdelávacie programy treba zmeniť. Štát do nich dáva obrovské peniaze, no keď príde niekto so sofistikovaným výrobným programom, nenájde tu kvalifikovanú pracovnú silu. A v evidencii je vyše 390–tisíc ľudí,“ zdôrazňuje bývalý riaditeľ niekdajšieho Národného úradu práce Jaroslav Šumný. Čo sa týka dlhodobo nezamestnaných, na tých rekvalifi kácie nezaberajú, pretože ich treba učiť v prvom rade základným návykom.
Pomôžu aktivačné práce?
„Keď ich nezamestnajú obce v rámci verejných prác, nemajú inak šancu začať,“ mieni Šumný. Naopak, Páleník pripomína, že dnešný systém verejnoprospešných či aktivačných prác v prospech obce nepomáha. A to preto, že účasť na aktivačných prácach je neraz formálna, nezamestnanému sa stačí podpísať na prezenčnú listinu a už nik nekontroluje, či aj robí. Šanca, že by tieto práce boli pre niekoho odrazovým mostíkom k normálnemu pracovnému pomeru, je veľmi nízka. „Starostovia sú navyše v konflikte záujmov. Čím vyššia nezamestnanosť, tým vyššie príspevky môžu dostať. Navyše peniaze za aktivačné práce rozdáva starosta, ktorému v prvom rade záleží na tom, aby ho tí ľudia zvolili znova. A podľa toho sa aj správa,“ konštatoval Páleník.
Sociálne podniky áno, ale inak
Dobrá myšlienka, ale katastrofálne uskutočnenie v praxi platí však ešte viac pre sociálne podniky. Tieto štátom dotované firmy by sa mali starať práve o najťažšie zamestnateľných ľudí, pracovať s nimi a učiť ich základným návykom. Na Slovensku však pilotné projekty skončili fiaskom, Európska komisia odporúča, aby ich únia zo svojich fondov nepreplatila. Okrem toho ich zriaďovanie od začiatku sprevádzali podozrenia z klientelizmu a napriek obrovským nákladom vytvorili prácu len pre vyše 300 ľudí. Keby však fungovali tak, ako to predpokladá teória, podľa Šumného aj Páleníka by zmysel mali.
Nižšie odvody by pomohli
Analytik INEKO Peter Goliaš si myslí, že pomôcť by mohli aj úľavy pre firmy, ktoré takýchto ľudí zamestnajú. „Dnes ak má zamestnávateľ prijať človeka s nízkou mzdou a spočíta si, aké odvody musí zaňho platiť, rýchlo si to rozmyslí,“ poznamenal. Okrem nižších odvodov by sa podľa neho mala aj zrušiť minimálna mzda pre túto skupinu ľudí. „Nahradiť by sa mohla nejakou vyrovnávacou dávkou do tejto úrovne, práve preto, aby mali firmy nižšie náklady,“ dodal. K takýmto opatreniam sa však žiadna vláda neodhodlala.