Na základe dohôd by pracovníci mohli tiež vykonávať špeciálne úlohy, meniť pracovné pôsobisko a podobne. Nová vládna koalícia sa v tomto zmysle chystá zmeniť Zákonník práce. Požiadavku zapracovala do programových téz na podnet SaS. Jej minister práce Jozef Mihál napriek žiadosti Pravdy zatiaľ podrobnosti zámeru nepoodhalil. Budú však takéto dohody naozaj „dobrovoľné“ obojstranne? Odborári už teraz varujú, že sa stanú len ďalším nástrojom na ešte tvrdšiu manipuláciu zamestnávateľov so zamestnancami.
Iba ústne dohody?
„Stále nevieme, ako konkrétne sa prijatá téza pretaví do vládneho programu. Ak sa však potvrdí, čo dosiaľ preukázali naše analýzy, budeme zásadne proti dobrovoľným dohodám,“ vyhlásil viceprezident Konfederácie odborových zväzov Vladimír Mojš. Hovorí, že takáto úprava v zákonníku by odporovala všetkým medzinárodným konvenciám a spôsobila by návrat podmienok zamestnávania na Slovensku hlboko do minulosti.
„Nie je predsa mysliteľné, aby zamestnávateľ mohol len tak zamestnancovi ráno na pracovisku oznámiť – dnes ťa tu potrebujem päť hodín, zajtra šestnásť a pozajtra vôbec.“
Podľa Mojšových informácií by dokonca dohody nemuseli byť uzatvárané písomne, stačila by ústna forma. Ich porušenia by sa potom ťažko právne dokazovali.
V bratislavskom Volkswagene už podobné dohody fungujú. Napríklad, keď fabrika po nástupe krízy prerušila výrobu, zamestnanci zostali istý čas doma a poberali nezníženú mzdu. Keď sa výroba opäť rozbehla, pracovali zase za tú istú mzdu dlhšie. „Nadrábali však denne len obmedzený počet hodín, podľa zásad, ktoré vopred vyrokovala miestna odborová organizácia. A na mzde nijako netratili,“ hovorí Mojš.
Možnosť, že by uzavreté dohody boli výhodné aj pre zamestnancov, vnímajú ľudia z regiónov s vysokou nezamestnanosťou skôr ako utópiu. Najmä ak sa uchádzajú o prácu vo fabrike, kde sa nevyžadujú vyššie kvalifi kačné predpoklady. Obávajú sa, že by sa vďaka nim len rozmohli praktiky, s ktorými najnovšie vyrukovala senická firma Delphi. Tá po nedávnom veľkom prepúšťaní odrazu prijala 400 nových zamestnancov. Za horších podmienok a zväčša Rumunov.
Ľudia sa boja ozvať
Známa je v tejto súvislosti aj kauza Drahoslavy Kurhajcovej, ktorú z juhokórejskej eseročky Yura Eltec Corporation Slovakia vyhodili iba preto, že chcela v závode s vyše tisíc zamestnancami založiť odbory. „V našom regióne ľudia berú akúkoľvek prácu. Do podmienok, za akých ju majú vykonávať, zo strachu vôbec nehovoria,“ tvrdí Kurhajcová.
Už teraz sa na Slovensku bežne vyskytujú prípady, že v pracovnej zmluve, väčšinou spísanej na dobu určitú, je zmienka o povinnosti odpracovať v prípade potreby 150 hodín ročne v nadčase, ako to umožňuje zákon. No neskôr sa zamestnancovi predloží dodatok zmluvy, kde je už údaj o nadčasoch vyšší. Ten si zmenu buď ani nevšimne, alebo sa neozve, aby nedostal výpoveď.
Na nevýhodné podmienky zamestnávateľa pristúpil aj štyridsiatnik zo stredného Slovenska, ktorý si pre obavy zo straty zamestnania neželá zverejniť meno. Keď po krachu výrobnej firmy prišiel o prácu, bol viac mesiacov nezamestnaný. Napokon sa mu podarilo nájsť prácu so zmluvou na dobu určitú. Pred jej skončením mu zamestnávateľ ponúkol možnosť zostať, lenže za horších podmienok. Pôvodnú mzdu mu rozdelili na fixnú zložku a prémie, ktoré nikdy nedostal. „Za tú istú prácu beriem teraz o tretinu menej peňazí, ale som rád, že vôbec nejakú prácu mám,“ prezradil.
Zmene sa však určite nebudú brániť zamestnávatelia, ktorí už dlhodobo volajú po uvoľnení súčasného zákonníka. Podľa nich je nastavený príliš ústretovo práve voči zamestnancom. Obmedzovanie nadčasov či vnucovanie len určitých foriem zamestnávania považujú za diskriminačné. „Nie štát, ale sám uchádzač o prácu sa musí rozhodnúť, či za ponúkaných podmienok chce pracovať,“ myslí si hlavný vyjednávač Zväzu strojárskeho priemyslu Juraj Borgula.