„Žijem v bratislavskej minigarsónke, no náklady vrátane energií sa mi šplhajú na dve stovky mesačne. Bez roboty som krátko, takže ešte niekoľko mesiacov budem brať podporu 312 eur. Zatiaľ mi teda na život zostáva stovka aj dačo. Čo bude potom, na to radšej ani nemyslím,“ hovorí 49-ročný rozvedený Bratislavčan Emil.
Náklady na život sú totiž, ako zdôrazňuje, práve v metropole najvyššie. „Pri hľadaní zamestnania musím veľa cestovať mestskou dopravou. Internet doma nemám, potrebujem aspoň mobil, aby som bol v kontakte s úradom práce. Potraviny sú tu často drahšie ako v rakúskych obchodoch. Najlacnejšie menu v reštaurácii vydá na tri a pol eura. Nejaké nohavice, tričko, topánky si už nemôžem kúpiť ani v akciách. Obšívam si staré šatstvo, chodím v zodratých teniskách,“ opisuje.
| Pracovné ponuky v krajoch v 1. polroku 2013 | ||
|---|---|---|
| Kraj | počet ponúk | celoštátny podiel kraja (%) |
| Bratislavský | 27 352 | 48 |
| Nitriansky | 4 545 | 8 |
| Košický | 4 393 | 8 |
| Trnavský | 4 293 | 8 |
| Žilinský | 4 048 | 7 |
| Trenčiansky | 3 718 | 7 |
| Prešovský | 3 192 | 6 |
| Banskobystrický | 3 024 | 5 |
| Zdroj: Profesia.sk | ||
Priznáva, že tento stav ho ničí aj psychicky. „Darmo okolo seba vidím kopu nákupných centier, divadiel, kín, pre mňa je to všetko zakázané. V anonymnom veľkomeste som už stihol stratiť väčšinu známych, bez peňazí a pre vek aj bez perspektívy o mňa nikto nestojí, aj vzťah s dospelou dcérou sa kazí, som pre ňu nikto,“ konštatuje. Hanbí sa chodiť medzi ľudí, ktorým sa v metropole často mimoriadne darí.
Podľa Emila sa omnoho ľahšie býva na vidieku. „Mám švagrovcov, ktorí žijú v dedine pri Handlovej. Obaja sú bez roboty už viac rokov, no nemám pocit, že by ich to nejak mentálne poznačilo. Keď sa stretneme, vždy si len s úsmevom zabedákajú, že sa im stále nepodarilo nič nájsť. No inak sú v pohode. Ovocie, zeleninu, zemiaky si dopestujú v záhrade, čosi aj dokážu predať susedom. Mlieko, syry, mäso a med lacno nakupujú na blízkom gazdovstve. Polomové drevo a raždie na kúrenie majú povolené nazbierať si v urbárskom lese,“ vymenúva.
Ľudia na vidieku majú, myslí si Emil, aj oveľa viac príležitostí ísť k susedovi na „fušku“ – a dostať za to peniažky či iný tovar priamo do ruky. „Švagor je zručný domáci kutil, dokáže opraviť strechu, vyčistiť odkvapy, vymaľovať. Susedia si na dedine pomôžu navzájom, aj daňový úrad obídu…“
O opaku je presvedčená 55-ročná Vlasta z obce pri Partizánskom. „Jednoznačne sa lepšie žije v Bratislave! Možno ešte aj v Košiciach,“ zdôrazňuje. Za garsónku v miestnej bytovke síce platí každý mesiac „len“ 150 eur, no ďalšie výdavky má, ako tvrdí, vyššie. „V obchodných reťazcoch sú ceny v Partizánskom rovnaké ako v Bratislave. Keby som chcela ísť ku kaderníčke, kozmetičke či pedikérke, v hlavnom meste ma to vďaka veľkej konkurencii určite vyjde lacnejšie. Ďalej ako Bratislavčania musím tiež cestovať na úrady či za lekárom, no často ani nemám čím, keďže väčšinu miestnych spojov nám zrušili,“ opisuje.
O normálnu robotu vraj Vlasta vo svojom regióne „ani nezavadí“. Privyrobí si občas aj mimo pracovného pomeru? „Áno, skúšala som to. Napríklad som pre súkromného organizátora jedného verejného podujatia predávala lístky do tomboly. Dva dni po 12 hodín, predala som ich vyše 500 a dostala som za to 17 eur. Slovenskú korunu za lístok. Alebo som na dobré slovo robila pre istého záhradníka, za euro päťdesiat na hodinu,“ prezrádza. Pripúšťa, že na zdieračskú plácu sa nikde nemôže sťažovať, obvinila by predsa aj seba samu.
Sociológ Ľubomír Falťan vidí problém z dvoch strán. „Oficiálnu prácu, primeranú vzdelaniu a praxi, si skutočne možno oveľa ľahšie nájsť v meste, ale len vo väčšom, ktoré spadá do rozvojového, nie útlmového regiónu. No samotné prežívanie v období bez zamestnania je asi ľahšie na vidieku, kde si človek čo-to aj dochová a dopestuje, či kde si jednoduchšie nájde krátkodobú prácu načierno, hoci len za niekoľko eur,“ hovorí. Podľa Falťana preto nie je náhoda, že najmä dlhodobo nezamestnaní ľudia, ktorí už ani nie sú schopní a ani nemajú záujem systémovo pracovať, „aj keby dostali tisíc pracovných ponúk“ sa sústreďujú práve na vidieku.
Známy fakt, že na pracovnú príležitosť možno najskôr naďabiť v Bratislave, dokladá číslami Marcela Glevická z internetového portálu Profesia.sk. „Takmer pravidelne máme v Bratislavskom kraji nad 40 percent novopridaných pracovných ponúk, ostatné sú medzi ostatné kraje rozdelené nerovnomerne, pričom podiel je každý týždeň iný,“ porovnáva. Kým v Bratislavskom kraji pribúdajú podľa nej stovky až do tisícky ponúk týždenne, v ostatných krajoch je ich len okolo sto až dvesto.