Je vykanie na pracovisku prežitok?

Ak do tykania núti zamestnávateľ, nemusí to každý prijať s porozumením. „Keď som spolu s ďalšími ľuďmi nastúpila do novej práce, prišiel sa nám predstaviť riaditeľ. Povedal, že nám bude tykať a my máme tykať jemu, pretože vo firme si tykajú všetci. Nesúhlasila som. Bol oveľa mladší odo mňa, takže sa mi to nezdalo vhodné, a o tom, s kým si budem tykať, chcem rozhodovať sama. Jeho moje odmietnutie urazilo a v práci mi to potom dával pocítiť,“ posťažovala sa staršia Bratislavčanka.

Podobné skúsenosti nie sú ničím výnimočným. Tykanie „na príkaz zhora“ už poznajú mnohí zamestnanci. Mladší s tým väčšinou nemajú problém, iní sa s tým zmieria, aby zapadli do kolektívu. Sú však aj takí, ktorí trvajú na vykaní, čo zase môže naštrbiť ich vzťahy s kolegami či nadriadenými.

Napriek tomu si tento trend, ktorý k nám prišiel zo Západu, osvojuje čoraz viac spoločností. Jednou z nich je mobilný operátor O2. „Vyznačujeme sa unikátnou firemnou kultúrou, v rámci ktorej si napríklad všetci tykáme, dokonca aj s generálnym riaditeľom. Vzťahy na pracovisku sú aj vďaka tomu veľmi otvorené a priateľské,“ uviedla pre časopis Stratégie Mária Rapanová, riaditeľka ľudských zdrojov spoločnosti O2.

Prečo však firmy začínajú opúšťať oslovenie „vy“ a prechádzať na „ty“? Do značnej miery za to môže angličtina. Keďže nepozná rozdiel medzi vykaním a tykaním, blízky vzťah, úctu či autoritu vyjadruje oslovením – krstným menom, priezviskom, titulom či prezývkou. Firemná komunikácia v angličtine však vďaka tomu pôsobí rovnocennejšie a vďaka globalizácii sa šíri do sveta.

Druhým dôvodom je moderný trend, keď aj vrcholní predstavitelia známych firiem upúšťajú od formálneho vystupovania. Na verejnosti sa neraz objavujú v džínsoch a teniskách a táto uvoľnenosť sa potom prejavuje aj vo firemnom jazyku. Tykanie býva navyše bežné v mladých začínajúcich firmách, tzv. startupoch.

To, či sú zamestnanci pripravení na tykanie, však často závisí aj od krajiny. Za priekopníkov tohto prístupu v Európe možno považovať Švédov, kde sa tykanie veľmi rozšírilo a stretnúť sa s ním možno i na úradoch. Vo svetoznámych švédskych koncernoch ako IKEA či odevný reťazec H & M si všetci zamestnanci tykajú už roky. Možno práve preto sú z toho ľudia aj trochu zunovaní a niektoré médiá si už všimli, že sa čoraz viac Švédov vracia k vykaniu.

Ako konzervatívni sa v tomto smere ukazujú Francúzi, kde stále pretrvávajú zdvorilostné formy vyjadrovania. Opakom sú Taliani a Holanďania, ktorí aj v obchodných stykoch uprednostňujú rýchly prechod na priateľské tykanie. To je teraz v móde i v Rakúsku. Podľa ankety portálu Karriere.at až 58 percent zúčastnených uviedlo, že v ich si firme všetci tykajú. Veľkú zmenu zažíva aj firemná kultúra v Nemecku, kde sa tiež rozšírilo tykanie všetkých so všetkými.

(Ne)dobrovoľné tykanie

Pred dvoma rokmi sa v Nemecku postaral o rozruch Hans-Otto Schrader, šéf predstavenstva zásielkovej spoločnosti Otto, ktorá má pobočky vo viacerých štátoch. Všetkým svojim 53-tisíc zamestnancom navrhol tykanie. Pre väčšinu z nich sa stal odvtedy „Hosom“. Schrader tým sledoval, aby ľudia vo firme mali k sebe bližšie. Od tykania si sľuboval, že pomôže k tomu, aby diskusie a dohody prebiehali ľahšie, aby si pracovníci väčšmi dôverovali a nebáli sa prichádzať s nápadmi aj kritikou.

Foto: SHUTTERSTOCK

práca, tím, zamestnanie, kolegovia Ak do tykania núti zamestnávateľ, nemusí to každý prijať s porozumením.

Jeho želanie poslúchol i Albert Klein, obchodný riaditeľ spoločnosti Baur, ktorá patrí pod koncern. Hoci o nápade pochyboval, tykanie navrhol všetkým, dokonca aj mladým praktikantom. V šesťdesiatke si tak musel zvykať na niečo, čo bolo preňho nepredstaviteľné. Pochádzal totiž z generácie, ktorá vykaním prejavovala úctu a rešpekt.

Riaditeľ obchodnej politiky a komunikácie spoločnosti Otto Group Thomas Voigt pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung vysvetlil, že tykanie pomohlo, aby ľudia z vedenia nepripadali ostatným príliš vzdialení. Firma to navyše nenariadila povinne, ale na základe dobrovoľnosti. „Sú kolegovia, ktorí si radšej dajú vykať. Rešpektujeme to,“ priznal Voigt.

Podobne je to v spoločnosti Zalando, kde si tiež všetci tykajú, aj keď to nikto neprikázal. „Je to súčasť firemnej kultúry a máme to od začiatku,“ priblížila hovorkyňa firmy Nadine Przybilski. V Zalande s tým však neboli ťažkosti aj preto, lebo má mladých pracovníkov. Ich vekový priemer dosahuje 30 rokov, mladý je i zakladateľ spoločnosti.

Tykanie využívajú aj známe firmy. Johann Jungwirth, digitálny šéf automobilového koncernu Volkswagen, napríklad vyhlásil, že má najradšej, keď ho zamestnanci oslovujú iniciálkami J. J. (Džej-džej). Neformálnosť presadzuje i Klaus Gehrig, šéf nemeckej spoločnosti Schwarz-Gruppe, ktorá je najväčším obchodným koncernom v Európe a patria pod ňu aj obchodné reťazce Kaufland či Lidl. Ten pred dvoma rokmi podriadeným poslal e-mail, kde im odporučil, aby si všetci tykali.

Aby im šiel príkladom, správu podpísal: „Zdraví Klaus.“ Keďže to však niektorí zamestnanci chápali len ako návrh, ktorý k ničomu nezaväzuje, Gehrig sa neskôr vyjadril jasnejšie a tvrdšie. Kto si podľa neho nechce tykať, ten sa izoluje. „To nie sú ľudia, akých potrebujeme,“ naznačil.

Takému nariadeniu sa ťažko odporuje. Podvolili sa mu zamestnanci Lidlu a Kauflandu v Českej republike aj na Slovensku. „Podporujeme tykanie medzi svojimi zamestnancami, ktoré však musí byť dobrovoľným rozhodnutím konkrétnych ľudí. Tykanie je prejavom dôvery a tiež spôsobom, ako sa zamestnanci rôznych generácií dostávajú na rovnakú komunikačnú úroveň,“ vykľučkoval z toho hovorca spoločnosti Lidl na Slovensku Tomáš Bezák.

„Môžeme potvrdiť, že všetci slovenskí zamestnanci Kauflandu sa hlásia k novoformulovanej stratégii spoločnosti,“ pridal sa hovorca Kauflandu Martin Gärtner. „Na Slovensku si tak zamestnanci jednotlivých pracovných úsekov môžu dobrovoľne navzájom potykať, nie sú k tomu viazaní žiadnym predpisom alebo pokynom,“ doplnil.

Predstieraná dôvera

Ako ukázal vlaňajší prieskum, tykanie naprieč celou firmou je bežné už v každej tretej spoločnosti v Nemecku. Nájdu sa však aj takí zamestnávatelia, čo to odmietajú. „Kult tykania“ neschvaľuje napríklad šéf medzinárodného obchodného zväzu ANWR Group Günter Althaus.

Foto: SHUTTERSTOCK

práca, pár, kariéra, Odborníci varujú pred nanúteným tykaním v práci.

„Jednoducho považujem za neprípustné, aby zamestnávateľ svojim pracovníkom predpisoval, ako sa majú oslovovať,“ citoval ho nemecký týždenník WirtschaftsWoche. On sám si tyká sotva s tuctom zo všetkých 600 zamestnancov v 14 krajinách Európy. A aj to len preto, že sa s nimi dobre pozná. Ako objasnil, aj v predstavenstve majú zvyk, že si členovia začnú tykať až po štyroch rokoch. Podľa Althausa je vykanie medzi nadriadenými a podriadenými prejavom profesionality. Je to vraj záruka, že sa vo firme budú dodržiavať isté pravidlá. Aj spätná väzba potom nevyznie tak ostro a osobne.

Pred nanúteným tykaním v práci varujú i odborníci. Ako upozorňujú, dôverné oslovovanie sa nehodí do každej firmy a ani nevyhovuje každému zamestnancovi. Vzťahy to podľa nich neuľahčuje, práve naopak, komplikuje. Otvorenosť, prístupnosť a prívetivosť, ktorá sa s tykaním spája, je v takých prípadoch totiž často len naoko, hraná a predstieraná. Zamestnancov to môže frustrovať a vedúcich zneisťovať. K pohode na pracovisku to teda v konečnom dôsledku neprispieva.

Na jednej strane je pravda, že moderný šéf by so zamestnancami nemal zaobchádzať ako nejaký monarcha s poddanými, no na druhej strane treba zachovať istý rešpekt a hierarchiu, čo nútené tykanie môže narušiť. Odborníci kritizujú najmä to, že tykanie vyžaduje zamestnávateľ.

„Kultúrnu zmenu nemožno nariadiť zhora a už vôbec nie zavedením nového pravidla v komunikácii, ak všetky ostatné štruktúry zostávajú rovnaké,“ zhodnotil pre WirtschaftsWoche nemecký psychológ Tim Hagemann. Ako dodal, postupovať by sa malo presne opačne. Firma by mala najskôr odbúrať hierarchiu, a potom predložiť tykanie – no až po dohode so zamestnancami. Aj to sa však môže uplatniť iba v menších firmách, vo veľkých spoločnostiach s množstvom pracovníkov to nemá zmysel.

Veľké spoločnosti totiž potrebujú jasné pravidlá, musí byť zreteľné, kto rozhoduje. „Tykanie by tu predstieralo rovnosť medzi šéfom a pracovníkmi, čo však vôbec neplatí,“ zdôraznil psychológ. Naproti tomu má vykanie svoje prednosti. A nielen pre to, že sa pri tykaní zamestnancovi ľahšie nadáva. Vykanie je i prejavom autority. Veď ako by pôsobil finančný poradca alebo právnik, ktorý by svojim klientom tykal?

Vnucovanie nie je správne

Ankety medzi Nemcami dokazujú, že ich názor je iný ako postoj nemeckých firiem. Ako vyplynulo zo štúdie výskumného inštitútu GfK z roku 2016, dve tretiny oslovených Nemcov s tykaním medzi šéfom a zamestnancami nesúhlasia. Vo veľkomestách Berlín a Hamburg to dokonca zavrhuje až 90 percent respondentov.

Keď rozhodnutie nemeckého šéfa zaviedlo tykanie v predajniach reťazcov Lidl a Kaufland, český publicista Michal Kašpárek varoval, že to môže viesť k zneužívaniu zamestnancov: „Tykanie naordinované zhora celej firme vytvára ilúziu, že náhodné zoskupenie nahraditeľných pracovníkov funguje ako kamarátsky kolektív. A pre kamarátov predsa radi urobíte prácu navyše, alebo azda nie?“

Ako tvrdí sociologička Monika Čambáliková, prieskumy dokazujú, že je pre Slovákov pracovný kolektív veľmi dôležitý. „Nezamieňajme si to však s prílišnou familiárnosťou. U nás ešte v zamestnaní pretrvávajú isté vzťahy, rešpektuje sa autorita a hierarchia,“ zhrnula pre Pravdu. Podľa nej sa u nás tykanie používa skôr medzi rovesníkmi alebo ľuďmi, ktorí sa už dlhšie poznajú a spájajú ich veci, čo spoločne zažili.

„Tykanie vo firmách ešte nie je všeobecne rozšírené tak ako na Západe. Treba rešpektovať, že to niekomu môže aj prekážať,“ zdôraznila. Hovoriť niekomu „ty“ by preto podľa nej malo nasledovať až po vzájomnej dohode, nie na pokyn zhora. „Navrhovala by som držať sa základných pravidiel slušného správania a citlivo reagovať na konkrétnu situáciu. Vnucovať niekomu tykanie nie je správne,“ uzavrela sociologička.