V praxi je bežné, že sa firma s pracovníkom dohodne, aby si – ak ešte nemá – založil živnosť a pracoval pre ňu ako živnostník. Také riešenie je navonok výhodné pre oboch. Živnostníka môže tešiť, že dostane viac peňazí, ako keby sa zamestnal na trvalý pracovný pomer, a zamestnávateľa zase to, že ušetrí. Pracovníkovi totiž nemusí platiť vysoké zdravotné a sociálne odvody a usporí aj na množstve ďalších vecí (administratíva, platenie dovolenky, príspevky na stravu či školenie BOZP).
To, čo je pre zamestnávateľa výhodou, však pre druhú stranu môže znamenať negatíva. Zdravotné a neskôr i sociálne poistenie si živnostník musí platiť sám, sám si podáva i daňové priznanie, no zase si môže uplatniť paušálne výdavky, t. j. z istej sumy nezaplatí daň z príjmov. Ak mu však zamestnávateľ nevyjde v ústrety, počas dovolenky zostáva bez odmeny, nemá nárok na stravné i ďalšie zamestnanecké benefity. Pracovník nedostáva peniaze vo forme mzdy, ale na faktúru.
Právny vzťah medzi zamestnávateľom a živnostníkom je navyše veľmi voľný. Jedna i druhá strana ho prakticky kedykoľvek môže skončiť, pričom pracovníka nechráni žiadna výpovedná doba a nemá ani nárok na odstupné. Zamestnávateľ od živnostníka ani nemôže žiadať, aby odrobil väčší počet hodín, ako by si to dovolil od zmluvných zamestnancov, kde to upravuje Zákonník práce.
Nevýhody živnosti človek pocíti aj vtedy, keď príde o prácu a zostane nezamestnaný. Pokiaľ si predtým sám neplatil poistenie v nezamestnanosti, zostane bez podpory. Veľa bývalých živnostníkov sa po odchode do penzie sťažuje aj na príliš nízke dôchodky. Veľkou nevýhodou živnostníkov je i to, že ak pri práci utrpia úraz alebo prídu o život, firma, pre ktorú pracovali, nie je povinná vyplatiť im odškodné. Na to už doplatili viacerí robotníci so živnostenským listom.
Problémom, ktorý je na Slovensku pomerne rozšírený, je však to, že sa práca na živnosť zneužíva. Firmy túto formu uprednostňujú aj vtedy, keď by človeka mali zamestnať na základe pracovnej zmluvy. Nie je nič nezvyčajné, keď takto obchádzajú či porušujú zákon.
Ten totiž jasne určuje, že na živnosť nemožno vykonávať závislú prácu. Za tú sa považuje taká, ktorá sa vykonáva vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa alebo v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Ak sa tieto podmienky porušia, ide o nelegálne zamestnávanie a nelegálnu prácu. Živnostníkovi aj zamestnávateľovi za to hrozí pokuta. Keby sa to opakovalo, môže taký pracovník prísť aj o živnostenské oprávnenie.
Napriek tomu sa v praxi takéto pracovné vzťahy často prehliadajú a inšpektoráty práce to tolerujú. Nemožno, pravda, tvrdiť, že závislá práca je každá, kde niekto plní pokyny toho druhého. To treba zakaždým individuálne posúdiť, čo nie je ľahké, najmä ak to obom stranám vyhovuje. Živnostník pritom neraz mlčí, aj keď s takou formou práce nie je spokojný, pretože je vôbec rád, že má robotu.
Pri hodnotení, či ide o závislú prácu, je dôležité i to, ako a kde sa vykonáva. Keď pracovník napríklad pravidelne a dlhodobo chodí na jedno miesto k rovnakému zamestnávateľovi, kde plní jeho podrobné pokyny, používa jeho pracovné nástroje a dodržiava ním stanovený pracovný čas, zrejme ide o závislú prácu.