Šikanovanie na pracovisku sa vo svete zvyčajne označuje ako mobbing či bullying. Chápu sa tým prípady, keď je obeť v súvislosti s prácou vystavená nejakým negatívnym prejavom – obťažovaniu, zastrašovaniu, vyhrážaniu, slovným narážkam, osočovaniu, prehnanej kritike či trestom, ignorovaniu, snahe o vylúčenie z kolektívu a podobne. V tejto súvislosti sa spomína aj psychické násilie či opakované týranie zamestnanca jeho kolegami alebo nadriadenými.
Pôvod samotného pojmu „mobbing“ je pritom zaujímavý. Prvý raz ho v roku 1966 spomenul slávny rakúsky zoológ a zakladateľ modernej etológie (vedy o správaní zvierat) Konrad Lorenz. Pomenoval tak agresívny postoj skupinky divých husí, ktoré sa usilovali vyhnať líšku. Vedec to považoval za vrodený inštinkt pomáhajúci v boji o prežitie – viacerí členovia skupiny sa spoja proti inému jednotlivcovi.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa tento termín rozšíril – najprv na šikanovanie medzi deťmi, potom aj na zamestnanie. Za priekopníka vo výskume „pracovného“ mobbingu sa považuje švédsky psychológ Heinz Leymann. Pôvodne skúmal prípady zdravotných sestier, ktoré spáchali samovraždu alebo sa o ňu pokúsili pre ponižovanie, s akým sa stretávali na pracovisku. Leymann zistil, že mobbing môže u obetí vyústiť až do posttraumatickej stresovej poruchy.
Podľa rôznych výskumov je dnes v Európe účastníkmi či svedkami mobbingu na pracovisku 5 až 20 percent zamestnancov. V niektorých štátoch sa pritom kolektívne šikanovanie v posledných rokoch rozmohlo, napríklad v Austrálii, Rakúsku, Dánsku, Nemecku, vo Švédsku, Veľkej Británii či v USA. Aj keď sa také obťažovanie navonok môže zdať neškodné, faktom je, že niektorých ľudí dokáže duševne aj zdravotne zlomiť.
Ak obete šikanovania nevidia iné východisko, ako sa z toho nátlaku vymaniť, volia i dobrovoľný odchod zo života. Odhady hovoria, že asi 10 až 15 percent z celkového počtu samovrážd vo Švédsku sa stalo práve následkom mobbingu, v Nemecku takých samovrážd zaznamenajú až 2 000 ročne.
Obete väčšinou mlčia
Čo sa týka Slovenska, zo staršieho prieskumu z roku 2006 vyplynulo, že sa tu obeťou mobbingu stával priemerne jeden zo šiestich zamestnancov, no svedkom ponižovania až 80 percent pracovníkov. Drvivá väčšina z nich proti tomu nijako nezakročila. Šikanovanie svojej osoby pritom zaznamenalo vyše 43 percent mužov a 37 percent žien.
Vo výrobnej sfére, kde spolu pracovali muži aj ženy so vzdelaním bez maturity, bolo najčastejšou formu obťažovania ohováranie v kolektíve a nátlak zo strany nadriadeného (napríklad majstra). V skupine zamestnancov v administratíve, verejnej a štátnej služby či samosprávy sa zase najviac vyskytovalo izolovanie a sexuálne obťažovanie. Zahanbujúce je, že obete týchto praktík až v 90 percentách prípadov vec neohlásili. Až 70 percent opýtaných napríklad uviedlo, že by pre obťažovanie z práce neodišli.
Z iného prieskumu vysvitlo, že v štátnom sektore k mobbingu dochádza viac ako v súkromných firmách a častejšie mu čelia ľudia s nižším vzdelaním. Ako najbežnejšie spôsoby šikanovania sa uvádzalo: zámerné zadržiavanie informácií, ustavičná kritika a nadmerná kontrola práce, zadávanie nezmyselných, nesplniteľných alebo nekvalifikovaných úloh, slovná agresia, ohováranie, rozširovanie klebiet, nemožnosť prejaviť vlastný názor, sociálna izolácia, zosmiešňovanie či hrozba násilím.
Zmienený výskum spred 13 rokov zároveň ukázal, že ženy znášajú prejavy šikanovania o niečo horšie ako muži. Väčšina obetí ako následok mobbingu uvádzala stres a podráždenie, problémy so sústredením sa na prácu, bolesti hlavy, pocity úzkosti či strachu. V závažnejších prípadoch sa objavili aj depresie, žalúdočné a tráviace ťažkosti, prípadne nespavosť. Ženy preto niekedy užívali aj lieky alebo vyhľadali pomoc lekára.
Väčšina opýtaných v prieskume priznala, že na šikanovanie nereagovali, lebo obrana by nemala zmysel, alebo sa báli pomsty či straty zamestnania. Len asi 32 percent zamestnancov sa proti mobbingu ohradilo, takmer tretina to riešila tak, že sa agresorom vyhýbala, asi 28 percent ich ignorovalo a len sedem percent sa sťažovalo nadriadenému.
Účinná pomoc chýba
Ako teda postupovať, keď obeti mobbingu nepomôžu kolegovia ani zamestnávateľ? Pri závažných prípadoch možno, prirodzene, podať žalobu či trestné oznámenie, no riešiť tak iné prejavy ako ponižovanie, zosmiešňovanie alebo očierňovanie by už bolo ťažké. Problém býva najmä s dokazovaním. Do úvahy pripadá ešte inšpektorát práce alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (SNSĽP), ktoré podobné veci môže riešiť ako diskrimináciu.
Hovorca Národného inšpektorátu práce Ladislav Kerekeš však zdôraznil, že nie sú antidiskriminačným orgánom a aj podľa SNSĽP nie je každé šikanovanie na pracovisku diskrimináciou, pretože na to musí spĺňať isté podmienky. Pripustil, že inšpektoráty práce sa sporadicky stretávajú s podnetmi zamestnancov poukazujúcimi na šikanovanie.
„Takzvané šikanovanie, ktoré zamestnanci vo svojich podaniach popisujú, však spravidla nie je správaním napĺňajúcim znaky porušovania zásady rovnakého zaobchádzania – najčastejšie absentuje chránený dôvod, ale ide o narušené medziľudské vzťahy a nevhodnú formu komunikácie na pracovisku. V týchto prípadoch odporúčame zamestnancovi obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany v občianskoprávnom konaní,“ vysvetlil Kerekeš s tým, že evidenciu o prípadoch šikanovania si inšpektoráty práce nevedú.
„V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť, že po prekročení určitej medze môže byť šikanovanie trestným činom. V takom prípade sa mu venujú orgány činné v trestnom konaní,“ doplnil hovorca.
SNSĽP zase pripomína, že súčasná antidiskriminačná legislatíva pojem šikanovanie nevymedzuje. Podobne ako vo všetkých oblastiach diskriminácie však aj v pracovnoprávnej oblasti musí byť na prvý pohľad identifikovateľný „chránený dôvod“ a forma diskriminácie. Chráneným dôvodom je napríklad pohlavie, náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti či etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické zmýšľanie či spoločenský pôvod.
To znamená, že aby SNSĽP mohlo konať, musí sa preukázať diskriminácia na základe niektorého z uvedených dôvodov. Podľa Kerekeša sa však v praxi strediska také znaky diskriminácie zatiaľ nepotvrdili. „O tom, či ide o diskrimináciu, rozhoduje predovšetkým súd, pričom využíva prenesené dôkazné bremeno,“ uzavrel hovorca. Tak sa dostávame opäť na začiatok. Ak to šikanovanie nie je dosť vážne pre súd, tak čo robiť? Veľa obetí mobbingu to vzdá a podá výpoveď. Iní mlčky trpia…
Zakročiť by mala firma
Podľa odborníkov sa dá mobbingu predchádzať vhodnými opatreniami vo firme. Ako upozorňujú, šikanovaniu sa nedarí na pracoviskách, kde vládne dobrá pracovná atmosféra. Mobbing sa tiež často vyvinie preto, lebo sa veciam nechá voľný priebeh. Experti preto odporúčajú rozpoznať včas mobbingové aktivity a cielene proti nim zakročiť, vďaka čomu by sa malo podariť problém vyriešiť. Netreba ani zabúdať na to, že každý, kto sa šikanovaniu nečinne prizerá a prijíma ho, sa vlastne stáva spolupáchateľom. <PE>
Spôsoby šikanovania na pracovisku
Mobbing
pozostáva predovšetkým zo psychického násilia, fyzické napádanie sa takmer nevyskytuje; útoky vedie jednotlivec alebo skupina voči svojmu kolegovi; časté sú intrigy, obťažovanie či zosmiešňovanie, pričom cieľom je vylúčiť obeť z kolektívu
Bossing
zastrašovanie alebo ponižovanie zamestnanca či viacerých zamestnancov zo strany nadriadeného, ktoré môže mať za následok fyzické, duševné, morálne alebo sociálne ublíženie; agresor sa tak snaží udržať si moc, narušiť pracovnú atmosféru a znechutiť zamestnanca, a to buď preto, aby zdôraznil svoje postavenie, alebo aby pracovníka donútil k tomu, že sám odíde z firmy, čím by napríklad stratil nárok na vyplatenie finančnej kompenzácie (odstupné)
Staffing
neprístojné správanie podriadených voči nadriadenému, ktoré má viesť k jeho zosadeniu z funkcie; väčšinou nastáva vtedy, ak do firmy nastúpi niekto z vonkajšieho prostredia a jeho metódy podriadení neprijmú, alebo vtedy, ak po jeho mieste (funkcii) túži niekto z podriadených; ďalšou možnosťou je, ak nadriadený musí riadiť bývalých kolegov, ktorí nesúhlasia s jeho povýšením
Stalking
prenasledovanie a obťažovanie prostredníctvom nepríjemných telefonátov, terorizovanie, vyhrážanie sa násilím, slovné napádanie na verejnosti, sledovanie
Chairing
špecifická forma neférových útokov a nekorektných metód, ktoré voči sebe navzájom používajú vedúci zamestnanci v boji o funkcie; snaha odstrániť konkurenciu, zvýšiť svoju moc alebo dosiahnuť povýšenie; „boj o kreslo“ (z anglického chair – kreslo)
Sexuálne obťažovanie
verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy s cieľom narušiť dôstojnosť zamestnanca; vytvára atmosféru strachu, ponižujúce a urážlivé prostredie
Defaming
zosmiešňovanie, ohováranie a znevažovanie pracovníka (z angl. defame – očierniť, ohovoriť, osočovať); otvorený a neférový útok na povesť jednotlivca, skupiny alebo celej organizácie na verejnosti, často aj prostredníctvom médií
Hightech-mobbing
správanie, pri ktorom agresori voči obeti využívajú moderné technológie, napríklad vymazávajú alebo vymieňajú jej počítačové súbory či e-maily, zasielajú výhražné správy (e-maily alebo SMS), prípadne počítačové vírusy, alebo e-mailovú schránku obete zámerne zahlcujú spamom