Ste ešte hlavný architekt?
Áno, ešte som.
Ale platí, že už chcete skončiť?
Samozrejme, veď vrcholia prípravy na voľbu môjho nástupcu. Je tu návrh na Ingrid Konradovú, architektku, ktorá pôsobí v Rakúsku a 26. mája bude o nej hlasovať mestský parlament. Očakával som, že všetko prebehne skôr a hladšie, mám totiž svoje plány, chcem vybudovať súkromnú školu pre budúcich architektov. Pôvodne som predpokladal, že od 1. januára sa tomu už budem naplno venovať, ale všetko sa skomplikovalo.
Čo ak poslanci Konradovú neschvália?
Sľúbil som pánovi primátorovi, že funkciu budem zastávať, kým nového architekta nezvolia. Nechcel by som odísť tak, že po mne tu na dlhšie vznikne nejaké vákuum či „prieluka“ a všetko by sa vrátilo kamsi späť.
Prečo by navrhovanú architektku nezvolili?
Ako iste viete, funkcia hlavného architekta sa stala v mestskom parlamente predmetom určitých politických šarvátok, čo je mi veľmi ľúto. Bolo by naozaj dobré, keby sa táto vec čo najskôr vyriešila, a dúfam, že sa o týždeň aj vyrieši.
Je Konradová vhodnou kandidátkou na túto funkciu?
Bol som predsedom komisie, ktorá hlasovaním vybrala dvoch kandidátov – Ingrid Konradovú a Vlada Hrdého. Pán primátor sa rozhodol pre ňu, zrejme aj preto, že získala viac hlasov členov komisie. Myslím si, že odborne je to fundovaná kolegyňa a má i dostatok energie. Trocha sa obavám, že možno až príliš, lebo ten post si vyžaduje aj istú dávku diplomacie. Na druhej strane, je dosť skúsená a som presvedčený, že možné úskalia si sama uvedomí a posunie to, čo sa za uplynulé štyri roky podarilo i nepodarilo, ďalej.
Nebolo by lepšie, keby ste funkciu hlavného architekta mohli vykonávať aspoň osem rokov?
Nie, veď som túto funkciu bral s vedomím, že ju nebudem zastávať dlhšie ako štyri roky. Nezabúdajte, že už vtedy som mal svoj vek. Považoval som za najdôležitejšie, aby sa post hlavného architekta vôbec etabloval v štruktúrach magistrátu i v povedomí verejnosti. Veď dvanásť rokov predtým tu hlavný architekt chýbal.
A etabloval sa?
Hreje ma pocit, že bratislavská verejnosť sa už hlavného architekta dovoláva, kým predtým jej bol viac–menej ukradnutý. Situácia je dnes naozaj v tomto smere určite iná ako pred štyrmi rokmi. Samozrejme, mnohé veci sa za takýto krátky čas nemohli podariť a uzavrieť. Napredujú pomaly, lebo ide o beh na dlhé trate. A niektoré sa ani v priebehu ďalších štyroch rokoch nepodarí posunúť tam, kde by sme ich chceli mať.
Prečo nie? Môžu za to nedostatočné právomoci hlavného architekta?
Čiastočne za to asi môže platná legislatíva, ktorá dáva niektoré rozhodujúce právomoci stavebným úradom. Ale nezužoval by som to na problém kompetencií alebo predpisov. Veď každý druhý šofér porušuje predpisy a čo sa mu stane? Ak predpisy porušujú ľudia, ktorí by mali ísť príkladom, tak si to dovolia aj „malí ľudia“. Platí to všade, stavebníctvo a architektúra nie sú výnimkou.
Zoberme si hoci „čierne stavby“…
Povedzme, hoci treba jedným dychom dodať, že veľká časť tých stavieb vzniká preto, lebo ľudia nemajú iné východisko. Ak na stavbu rodinného domu potrebujete 51 povolení, ak vám tie povolenia trčia kdekade po úradoch a človek má hypotéku z banky, neostane mu iné, len začať stavať.
Čo sa vám vlastne za tie štyri roky podarilo, okrem uvedenia do spoľahlivého chodu staronového úradu, a čo nie?
Myslím si, že nebolo toho málo, čo sa podarilo, veď cez našu komisiu prešlo ročne približne tisíc projektov. Z nich sa možno tretina zmietla zo stola a ďalšiu sa podarilo ovplyvniť. Napokon zvyšná tretina tých projektov prešla a aj sa zrealizovali. S niekoľkými som celkom spokojný, napríklad s Euroveou. Zároveň však nezakrývam oči pred neúspechmi.
Čo vás škrie najviac?
Mali sme napríklad pripravenú medzinárodnú súťaž na Starý most s podmienkami, s porotou a so všetkým, ale neuskutočnila sa. Primátor ju odmietol s tým, že by to bola zbytočná strata času. Dnes, po viac ako dvoch rokoch, nie je ani projekt a samotný Starý most je v rovnakom stave, čo je škoda. Za podobný neúspech považujem aj projekt Staromestskej ulice. Urobili sme workshop, ale všetko zostalo v zásuvke.
A čo projekt multifunkčnej haly, o ktorej sa toľko debatovalo?
Zostal z neho rekonštruovaný štadión. Nemôžem si pomôcť, ale aj to považujem za neúspech, pretože budúce prevádzkové náklady ešte spôsobia mnohé ťažké noci „otcom“ mesta. Ale nevyriešených vecí zostáva viac. Zoberte si len Kamenné námestie, futbalový štadión, Hurbanove kasárne. To všetko je otvorený problém.
Verejnosť naďalej zamestnáva najmä problém PKO. Nie je trocha nafúknutý?
Viete čo, PKO nemusel byť taký problém, keby obe strany hľadali skutočne poctivo optimálne riešenie. Celé tri roky sa diskutovalo nad prázdnym stolom. A bolo treba už vtedy nakresliť niečo, vypísať súťaž. Už pred troma rokmi som povedal: PKO nemôže zostať v tom stave, v akom je, treba s ním niečo urobiť.
Ale čo?
Keď sa ma na to pýtali, pripúšťal som množstvo možných odpovedí. Ale predovšetkým treba vypísať súťaž, na ktorú možno príde päťdesiat návrhov a bude z čoho vyberať. Teraz mám oponovať jednu diplomovú prácu z VŠVU, ktorá veľmi zaujímavým spôsobom ukazuje zakomponovanie starého PKO do nového projektu. A veď celá doterajšia debata sa uberá zlým smerom, lebo zvažuje len dve protichodné možnosti – zbúrať alebo zachovať – a vôbec sa nediskutuje o tom, čo tam investor chce postaviť.
Myslíte si, že to by mohlo obmäkčiť ochranárov?
Neviem, ale pre mňa je hlavný problém, čo tam chce investor. Snahy zmeniť tú zástavbu zo 4 + 1 na 9 by znamenalo vytvorenie jedného čínskeho múru, ktorý by pôsobil otrasne. Otázne je, či tam majú byť byty bez akejkoľvek sociálnej štruktúry. Je tam už množstvo bytov, ale kde sa budú deti hrať, kde budú chodiť do škôlky, staršie do školy, to tam nikto nerieši.
A investor vari nič nepredložil?
Investor síce nakreslil nejaké tri varianty, ale to nie sú alternatívne riešenia. Hodnota PKO je vo verejnosti okolitého priestoru, ten sa nesmie stratiť. A haly treba tak či tak rekonštruovať, potrebujú iné zázemie.
Nebráni v hľadaní optimálneho riešenia aj prílišná nostalgia za minulosťou a vlastne mladosťou, ktorá znemožňuje reálnejší prístup?
Je to dosť možné. Podľa mňa PKO treba rekonštruovať. Nesúhlasím s názorom, že je to nejaká úžasná kultúrna či architektonická pamiatka. Z pôvodných predstáv sa tam vtedy realizovalo iba torzo. Áno, v PKO sa sústredili koncom 50. rokov viaceré kultúrne aktivity mesta. Čo si však budeme navrávať, režimu vyhovovalo, že tam mal všetko pod palcom. Sám som „pekáč“ ako študent navštevoval – prežil som v PKO veľkú časť svojej mladosti, ale nemám k nemu až taký silný citový vzťah, aby som ho vnímal jednostranne.
Čo dnes Bratislave najviac chýba: fungujúci dopravný systém alebo lacnejšie byty pre mladé rodiny?
V prvom rade veľkorysé a odvážne koncepčné riešenie dopravy. Politikov zaujímajú, samozrejme, rýchle výsledky, ktoré možno dosiahnuť za štyri roky. A keďže bratislavský dopravný systém je dlhodobá záležitosť, nikomu sa do nej nechce púšťať. Ale bez toho sa nepohneme ani v ďalších oblastiach. Nepáči sa mi pretrvávajúce napätie medzi magistrátom a železnicou, a tým aj medzi systémami mestskej a regionálnej dopravy. Nevedia nájsť spoločnú reč, a kým nebudú ťahať za jeden koniec povrazu, nič sa nevyrieši.
Kam až Bratislava bude rásť? Stane sa raz miliónovým mestom? Spojí sa potom do megapolisu s Trnavou?
Bratislava má určite potenciál na 700– až 800–tisíc obyvateľov, ale podľa môjho názoru nebude rásť smerom na Trnavu. Lebo ten smer je už aj dnes dosť zastavaný. Je tu však prázdny takzvaný štvrtý kvadrant, to je územie vedľa diaľnice, ktoré je z väčšej časti už na rakúskej strane. Ale to sú lokality, z ktorých ste za desať minút v centre mesta! Zároveň by sa tým upravil asymetrický model rozvoja Bratislavy z minulých rokov.
Nestane sa potom Bratislava predmestím Viedne, ako už raz, pred sto rokmi, bola?
Pozor, to by nebol smer na Viedeň a Schwechat, lebo tam je bariéra, ale skôr do Burgenlandu, kde je to veľmi atraktívne. Tamojšie dediny nikdy neboli orientované na Viedeň, ale skôr na Bratislavu, tvorili jej spádovú oblasť. Tie historické väzby podľa mňa začnú časom opäť fungovať. Napokon trend kupovania pozemkov a stavania domov na rakúskej strane Bratislavčanmi sa už začal a je veľmi silný.
Bude rásť mesto aj do výšky? A ako vysoko?
Určite by to nemali byť 35–poschodové mrakodrapy. Keď si zoberieme, že pred 70 rokmi sa zdvihla výšková hladina z tých troch na 6 až 7 poschodí, dnes sa ťahá na 15 až 16 poschodí. A táto výška tu bude čoskoro dosť bežná. V ostatnom čase sme opäť diskutovali o Kamennom námestí a tam niektorí kolegovia navrhujú postaviť výškový objekt, ktorý by mal 80 až 90 metrov. Hovorím: keď už, nech meria 150 metrov.
To vážne?
A prečo nie? Centrum Bratislavy by si možno už takýto objekt zaslúžilo. Samozrejme, ako výnimočný objekt, ktorý by sa stal pre Bratislavu charakteristickým prvkom, tak ako je Eiffelovka príznačná pre Paríž, ale na iný spôsob. Najprv by to však bolo treba preveriť verejnou súťažou.
Dobre, dosť bolo Bratislavy, tá predsa netvorí celé Slovensko. V ktorom slovenskom meste je dnes radosť byť hlavným architektom?
Podľa mňa je dnes takým príťažlivým mestom Skalica. Neviem, či má hlavného architekta – asi má – ale mesto získalo pomerne veľa peňazí aj z európskych fondov a v ostatných rokoch urobilo vo svojom rozvoji skutočne veľa.
Otázka z toho istého súdka: ktorá slovenská radnica má dnes najviac pochopenia pre požiadavky modernej architektúry?
Viem o veľmi dobrej spolupráci hlavného architekta Martina Róberta Dúbravca s primátorom Martina Andrejom Hrnčiarom, ktorý je tam už druhé obdobie. Svedčí o tom vypisovanie súťaží, ich výsledky a realizácia projektov. Martin je v tom príkladný a mohli by si ho všimnúť aj iné mestá. Napríklad niektoré východoslovenské. Čo počúvam od tamojších kolegov, veľmi im nezávidím, lebo snaha miestnych politikov zasahovať do odborných záležitostí je tam veľmi silná.
Pochádzate z Ružomberka, chceli by ste byť hlavným architektom v rodnom meste?
Božechráň, nie! Tam je dnes hlavným architektom kolega Jurčo, ktorý prišiel z Mníchova a vraj si trhá vlasy. Pretože u nás to je tak, že žiadne dohody a pravidlá dlho neplatia. Potom je však ťažké robiť nejaké dlhodobé koncepcie a práca hlavného architekta je najmä o tom.
Ak by sme mali zovšeobecniť, čo vás najviac znepokojuje na súčasnej výstavbe slovenských miest?
Mrhanie pôdou a energiami. To vidíme aj na stránkach rôznych časopisov, ktoré sa zaoberajú takým či onakým bývaním. Takmer vôbec sa nepropagujú úsporné formy. Často som sa však stretol s prípadmi, že úrad bráni tomu, aby vznikli radové domy. Pritom sme ešte ďaleko od fínskej praxe – keď je tam sedem radových domov, kotolňa je iba v poslednom. U nás musí byť v každom, hoci ide o radové domy…
V mestečkách i dedinách dnes pozorovať priam preteky v tom, kto ohradí svoj dom väčšími nepreniknuteľnými hradbami. O čom to svedčí?
Vidíte, ďalší prejav nášho myslenia a našskej rozhadzovačnosti. Sú však výnimky a opäť sa odvolám na príklad Skalice. Stiahol som si pred pár dňami jej územný plán a zisťujem, že až 85 percent novopostavených domov je tam radových.
Je to tým, že Skalica, ako napokon celé Záhorie, je otočená viac na západ – do Česka a do Rakúska?
Určite, všimnite si, ako sa stavia tam a ako u nás, rozdiely sú badateľné, čím viac idete na východ. Žiaľ, médiá tomu venujú málo pozornosti a odborná verejnosť tiež, koná sa napríklad málo konferencií na tému úspornosti výstavby.
Zažili ste zblízka aj výstavbu miest za socializmu. Malo sa niečo z vtedajších praktík a predstáv zachovať? Nevyliali sme po revolúcii s vaničkou aj dieťa?
Myslím si, že sme predovšetkým nedokázali nadviazať na projekty obytných sídlisk tak, aby sa doplnilo to, čo bolo pôvodne plánované, ale v tom čase tam chýbalo. Mám na mysli vybavenosť sídlisk. Namiesto toho dnes ich zahusťujeme ešte viac.
Ony už vtedy mali hustotu obyvateľov na hektár pomerne vysokú…
Isteže, a preto voľné plochy bolo treba využiť na skvalitnenie životného prostredia alebo na vytvorenie pracovných príležitostí. Aby nebolo treba cestovať za prácou kdesi ďaleko. Namiesto toho sa to zastavuje ďalšími domami, likviduje sa zeleň i parkoviská. Pre investora je to výhodné, má hotové inžinierske siete, je tam preňho radosť stavať. Ale ináč je to kriminálny čin.
Čo hovoríte s odstupom času na porevolučnú kritiku takzvaných králikární?
Pre ľudí, ktorí vyrástli vo vilách z prvej republiky, to boli akiste králikárne. Mali, samozrejme, veľa nedostatkov, ale napríklad Petržalka sa medzitým zmenila, jej prostredie sa zmenilo smerom k vyššej kvalite a je to cenená časť Bratislavy. Mladí ľudia, ktorí sa v nej narodili, ju považujú za svoj domov.
Stále bývate v jednom z petržalských panelákov?
Áno, a som so svojím bývaním spokojný. To sú predsa iné paneláky, než aké vidíme v Moskve, Hongkongu alebo inde. Oveľa lepšie. Oceňujem, že v Starom Meste som pešo za 15 minút. Ale víkendy trávim v záhorskej chalupe, tam si dobíjam baterky.
Máte skúsenosti aj z vrcholovej politiky. Aký je vlastne vzťah architektúry a politiky?
Je veľmi úzky a silný. Politika vždy veľmi ovplyvňovala architektúru, či už v totalitných, alebo demokratických režimoch. Napríklad naša medzivojnová architektúra, ktorá vtedy patrila k európskej špičke, vznikla a rozvinula sa aj vďaka vtedajším spoločenským pomerom a blahodarnému vplyvu osobnosti T. G. Masaryka. Alebo zoberme si polovicu 60. rokov minulého storočia. Na vtedajší politický odmäk okamžite reagovala aj architektonická tvorba väčšou kreativitou, odvahou a kvalitou.
Ako hodnotíte z tohto pohľadu súčasnú situáciu?
Situácia v slovenskej architektúre dnes nie je najlepšia. Finančná kríza znamená menej investícií, a teda aj roboty pre tvorivých architektov. Zavládol tvrdý konkurenčný boj o každú zákazku, pričom sa často používajú neférové spôsoby, porušuje sa morálny kódex architekta, ponúkajú sa dumpingové ceny. V takomto prostredí sa presadí skôr ten, kto má ostré lakte a nijaké morálne zábrany.
Niekoľko rokov ste sedeli v poslaneckých laviciach. Vtedy ste tam boli traja architekti, dnes ani jeden. Prečo ste sa nepokúsili zmeniť legislatívne podmienky?
Z našej brandže sme vtedy v Národnej rade boli naozaj traja, ale keď sa prijímala dôležitá novela zákona číslo 138, dvaja kolegovia hlasovali za ňu. Na osvieženie pamäti, tá novela dala stavebným inžinierom právo navrhovať architektonické riešenia a vykonávať komplexné architektonické služby. Pritom stavební inžinieri majú inú kvalifi káciu, skončili iné fakulty a študijné odbory ako my. Ľudia od fachu museli vedieť, že prijatie takejto legislatívy privedie k ďalšiemu znižovaniu úrovne slovenskej architektúry. Napriek tomu zahlasovali „za“. Bol to úder pod pás.
Prečo teda hlasovali za ňu?
Lobizmus pravdepodobne zvíťazil nad zdravým rozumom, stranícka príslušnosť nad stavovskou slušnosťou.
Nikdy ste neoľutovali, že ste architekt?
Myslím si, že architektúra je krásne povolanie, a keby som mal voliť znovu, určite sa opäť rozhodnem pre ňu.
Veľa ste cestovali. Očarila vás architektúra inej krajiny natoľko, že ste neskôr pocítili na sebe vplyv jej autorov?
Sú architektonické diela, na ktoré nezabudnete do smrti, a iné, na ktoré si nespomeniete po piatich minútach. Blízki sú mi holandskí štrukturalisti, najmä Herman Hertzberger, nesmierne si vážim dielo Imré Makovcza, no a mám rád celú česko–slovenskú medzivojnovú avantgardu. Zamilovaný som však predovšetkým do fínskej architektúry.
Prečo práve do nej?
Možno aj preto, že som mal možnosť poznať ju bližšie, kedysi som vo Fínsku strávil štyri mesiace. Zamiloval som si diela Alvara Aalta, Reimu Pietilu, Saarinena, Sirénovcov a ďalších mladších. Vidíte v nich fínsku krajinu, počúvate reč fínskeho lesa, nachádzate krivky fínskych jazier i rytmus fínskej reči. Sú to architektúry, ktoré majú silný charakter a svoj vlastný duch. Stretnutia s týmito a ďalšími ľuďmi mi dali veľmi veľa a viaceré som už literárne zužitkoval.
Prinavrátili ste do dejín slovenskej architektúry niekoľkých odídených tvorcov svetového mena, naposledy Ladislava Hudeca, ktorý kedysi vtlačil Šanghaju modernú tvár.
Venujem sa ďalším „odídencom“, najnovšie martinskému rodákovi Stanislavovi Jančárikovi, ktorý postavil pozoruhodné veci v Buenos Aires. Ale to je len také strčenie nohy medzi dvere a ich pootvorenie. Chcem tým povedať, že stále je čo objavovať. Som však rád, že o „biele miesta“ histórie slovenskej architektúry prejavujú čoraz väčší záujem aj študenti architektúry vo svojich diplomových prácach. Budem teda mať nasledovníkov.
Musí sa talentovaný Slovák aj dnes sťahovať do zahraničia, aby sa stal svetoznámym architektom?
Nemusí, ale je dobré, ak sa vydá do sveta na skusy a vráti sa domov bohatší o nové poznatky. Talent rastie v porovnávaní s ďalšími talentmi, v súťaži, my na Slovensku sme však už pomaly zabudli súťažiť. Všimnite si, ako zriedkavo sa tu vyhlasujú verejné súťaže na architektonické diela, a to najmä zo strany štátnych inštitúcií. Ak niekto z času na čas vyhlási súťaž, tak je to súkromný developer, nie štát. V tom sa zásadne líšime aj od okolitých krajín, napríklad Poľska. A poľskí architekti sa dnes dokážu lepšie presadiť aj v zahraničí, lebo vyrástli na množstve domácich súťaží.
Prečo je to u nás tak? Vari máme vrodené sklony ku klientelizmu?
V tomto prípade je problém inde, jednoducho – štátnych zákaziek pre architektov je veľmi málo. Na rozdiel napríklad od Česka, kde príslušné ministerstvá vyhlasujú súťaže na nové nemocnice, knižnice a tak ďalej.
Ste aj vysokoškolský pedagóg. Praje doba výchove budúcich majstrov architektúry viac ako za čias, keď ste študovali vy?
V niečom viac, v niečom menej. Dnes študuje architektúru podstatne viac Slovákov, a to až na štyroch školách. Ale profesor má podstatne menej času venovať sa každému individuálne.
Vaša súkromná škola bude iná?
O tom by sme hovorili trocha predčasne. Azda nabudúce…
Štefan Šlachta (1939)
Od apríla 2006 je hlavným architektom mesta Bratislavy.
V rokoch 1994 až 2000 bol rektorom Vysokej školy výtvarných umení.
Patrí medzi spoluzakladateľov Spolku architektov Slovenska a bol jeho prvým prezidentom.
V roku 2004 získal cenu Emila Beluša za pozdvihnutie slovenskej architektúry.
Zúčastnil sa asi na tridsiatich architektonických a urbanistických súťažiach.
Je spoluautor projektu Mosta Lafranconi, publikoval stovky odborných a vedeckých článkov.
Takisto je spoluautorom knihy Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918 – 1950 a kníh literatúry faktu Neznámi známi, Návraty odídených a naposledy Architektúra vec verejná.