Sťažovatelia z kauzy Bittó a ďalší verzus SR sú vlastníkmi bytových domov v Bratislave a Trnave, na ktoré sa vzťahuje systém regulovaného nájomného. V sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva tvrdili, že nájomné, ktoré sú oprávnení v súlade s platnými právnymi predpismi požadovať, je omnoho nižšie ako náklady na údržbu ich domov a je neprimerane nízke v porovnaní s trhovým nájomným.
Sťažovatelia preto žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich majetkových práv, zaručených protokolom k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Tiež namietali, že sú diskriminovaní v porovnaní s vlastníkmi domov a bytov, na ktoré sa systém regulovaného nájomného nevzťahuje. ESĽP z procesných dôvodov odmietol časť sťažnosti, ktorá sa týkala tých bytov, kde sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažnosti.
Európsky súd pre ľudské práva na jednej strane posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch. Akceptoval argumentáciu vlády a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ, teda sociálnu politiku štátu, je teda v súlade so všeobecným záujmom. Ďalej sa zaoberal primeranosťou tohto opatrenia. Súd pritom pripisoval význam najmä faktu, že tento systém zaviedli po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky. Cieľom bola ochrana nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Súd považoval za podstatné aj to, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny, ktoré umožňujú zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, aby sa zmiernil dopad regulácie na vlastníkov bytov.
Na druhej strane Európsky súd pre ľudské práva považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. ESĽP poukázal na to, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom sa tieto plány vždy odložili.
Pre posúdenie tohto prípadu je podľa súdu dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného. Keďže mu však nepredložili konkrétne dokumenty, vyčísľujúce skutočný dopad tohto opatrenia na schopnosť vlastníkov robiť údržbu nehnuteľností, vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným bytov z tohto sporu. Aj keď sa znalecké posudky predložené vládou a sťažovateľmi líšili v použitej metóde aj vo výpočtoch, Európsky súd pre ľudské práva zohľadnil, že regulované nájomné sa od roku 2000 výrazne zvýšilo. Regulované nájomné dosahuje 14 až 19 percent (podľa sťažovateľov), resp. 20 až 26 percent (podľa vlády) trhového nájomného. Straty vlastníkov bytov spôsobené tým, že nemôžu svoje byty prenajať za trhové nájomné predstavujú niekoľko desiatok až stoviek tisíc eur. ESĽP konštatoval, že „regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že v tomto prípade neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku“. Okrem toho podotkol, že hoci právna úprava prijatá v roku 2011 umožňuje každoročné zvyšovanie regulovaného nájomného o 20 percent, vôbec nerieši predchádzajúcu situáciu, predovšetkým škody utrpené vlastníkmi.
Európsky súd pripustil, že nedostatok nájomných bytov po páde komunistického režimu odôvodňoval úpravu vzťahov medzi vlastníkmi a nájomcami. Legitímny spoločenský záujem podľa súdu však vyžaduje spravodlivé rozdelenie sociálneho a finančného bremena – o to viac v prípade, keď sa regulácia nevzťahuje na veľký počet bytov a opakovane došlo k časovým posunom pri plánoch vlády ukončiť reguláciu nájomného. Podľa názoru ESĽP štátne orgány v tomto prípade nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, „v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov“. Európsky súd osobitne neposudzoval námietku týkajúcu sa diskriminácie sťažovateľov. V závere poznamenal, že dostal ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením. Štát preto bude povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie.
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ako aj otázku náhrady nákladov a výdavkov na konanie, európsky súd ich nepovažoval za pripravené na rozhodnutie a odročil ich na ďalšie konanie.