Architektka Ingrid Konrad: Rozvoju Bratislavy by pomohli jasné pravidlá

Problémom hlavného mesta je, že tu chýba kontinuita a právna istota. V rozhovore pre Pravdu to uviedla hlavná architektka Bratislavy Ingrid Konrad. "Za chybu považujem rušenie rozhodnutí a projektov, na ktorých pracovali odborníci v samospráve, len preto, že vznikali pod iným politickým vedením," vysvetlila odborníčka, ktorá svoj úrad na bratislavskom magistráte zastáva už osem rokov.

09.11.2019 06:00
Bratislava, Starý most, Dunaj, domy, budovy Foto: ,
Jeden z pohľadov na nábrežie Bratislavy.
debata (12)

Keď bol vaším predchodcom dnes už nebohý Štefan Šlachta, neraz sa stávalo, že mal na niektoré stavebné projekty iný názor ako vedenie magistrátu, ale nepochodil, lebo nemal nijaké právomoci. Ako je to teraz? Má už vaše slovo potrebnú váhu?

Na rozdiel od Štefana Šlachtu som sa zúčastnila výberového konania a následne ma zvolilo mestské zastupiteľstvo. Keby moje slovo váhu nemalo, už by som tu asi nebola. Na začiatku možno ešte nemalo takú váhu, ale podstatné je, kde sa to slovo, v akom dokumente, ukotví a „zozáväzní“. Investičné zámery posudzujeme z hľadiska kvality architektúry, urbanizmu, verejného priestoru, niekedy možno až po ten urbanistický detail, a ešte aj z pohľadu adaptácie na zmenu klímy, zadržiavania zrážkovej vody na území a plánovania zelene. Zeleň sa predtým odkladala až na posledný stupeň dokumentácie, ale ja som presvedčená, že nemôžete začať pracovať a osadzovať budovy len tak do priestoru. Najprv treba pracovať s tým, čo má ostať nezastavané. To je potom ten verejný priestor, ktorý potrebujeme pre život, a keď je zle naplánovaný, tak to nebude fungovať, aj keby ste mali akokoľvek krásne budovy. Za tie roky sme sa naučili komunikovať s investormi a moje postoje sa prenášajú do stanovísk hlavného mesta k investičnej činnosti. Obdobne posudzujeme aj žiadosti o predaj alebo nájom mestských pozemkov.

Keby ste mali vymenovať tri najväčšie problémy Bratislavy z hľadiska urbanizmu a výstavby, ktoré by to boli?

Najväčší problém je, ako regulujeme rozvoj mesta a výstavbu. Nie je to ani tak o víziách, ako skôr o poriadku, o zadefinovaní vecí verejných a verejného záujmu. Pretože po roku 1989 prebiehalo územné plánovanie spôsobom, že všetko bolo všetkých, a toto vnímanie sa musí zmeniť. Sme tu pre daňových poplatníkov, musíme si byť vedomí, že keď vlastnia pozemok a v súlade s dokumentom o rozvoji mesta tam majú právo niečo postaviť, my to s nimi máme riešiť. Keďže sama som nespokojná so súčasným územným plánom, mali by sme usilovne pracovať na novom, o ktorý sa usilujem. Pýtali ste sa na moje právomoci. Jednou z nich by mal byť rozhodne vplyv hlavného architekta na územný plán. Na môj vkus ide príprava toho nového príliš pomaly. Ďalším problémom je chýbajúca kontinuita názoru na správu mesta. Samospráva – to sú tie ozubené kolieska, ktoré musia stále fungovať a zabezpečovať celý rad funkcií, aby mesto prežilo. Vieme, že sú mestá, kde majú problém s odpadom, pitnou vodou a podobne. Fungovanie mesta si vyžaduje istú kontinuitu. Ak tu bude, zabezpečí aj istotu zamestnancom a odborníci by k nám prichádzali oveľa ľahšie, ako keď sa neustále, každé štyri roky, mení model riadenia mesta.

Pokiaľ ide o kontinuitu, stačí sa pozrieť na Viedeň. Jej bývalý primátor Michael Häupl stál na čele mesta takmer 24 rokov. Keď je tam niekto tak dlho, nemusí myslieť len na jedno volebné obdobie, ale môže dokončiť aj náročné veci, ktoré si vyžadujú čas.

Áno, a na čele mesta je stále jedna politická strana. Keď sme tam boli na pracovnej návšteve so súčasným primátorom Bratislavy, na otázku, aká je ich bytová politika, odpovedali, že každý Viedenčan má nárok na byt. A nie na hocijaký, ale na kvalitné bývanie. A týka sa to každého – aj cudzinca, ktorý sa tam prihlásil na pobyt. To je to, čo Viedeň vyzdvihlo medzi najlepšie mestá pre život. Lebo v takom meste sa aj dobre podniká, ľudia sú tam spokojnejší. A keď ste spokojný v súkromí medzi svojimi štyrmi stenami, tak ste navonok úplne iný človek. To je tá kontinuita spokojnosti a práva. Máte pocit, že sa dovoláte spravodlivosti. To je to, čo robí Rakúsko Rakúskom.

Taký pocit v Bratislave často chýba…

Neviem, čím to je, že tu sa šíri taká, povedala by som, až chorá, agresívna nespokojnosť s týmto mestom. Nemyslím si, že je to všetko v poriadku, ale pocit našich ľudí podľa mňa súvisí s neistotou a vnútornou nespokojnosťou, aj čo sa týka právnej istoty v tomto štáte.

Výstavba v Bratislave už roky prežíva ohromný rozmach. Ako to hodnotíte?

Veľa vecí sa tu nastavilo už dávnejšie, ešte pred revolúciou, napríklad zóna okolo Slovenského národného divadla. Nepozdáva sa mi, že sa v minulosti stavali apartmány tam, kde nemali byť, a namiesto bytov tam mali byť verejné funkcie. Nerozumiem, prečo si verejná správa záväzne nestanovila, kde tie verejné funkcie majú byť a aké. Rôzne podklady ako generely zdravotníctva či školstva sú nezáväzné. Ťažko potom od súkromníka čakať, aby kreatívne vymyslel nejakú funkciu, a nám je zase ťažko vytvárať verejnú funkciu na súkromnom pozemku. Táto diskusia tu však už je a spolieham sa na to, že bude pokračovať.

Je správne, keď sa značná časť výstavby stále sústreďuje do Petržalky, kde žije možno až 130-tisíc obyvateľov? Po výstavbe komplexu Slnečnice, kde má bývať asi 9 000 ľudí, tam má vyrásť i kreatívna štvrť pre ďalších 15-tisíc obyvateľov. Kapacita mostov je pritom obmedzená a už dnes sa na nich robia zápchy. Nebolo by lepšie výstavbu na pravom brehu skôr utlmiť?

„Či sa postaví metro, to sa neodvážim povedať, ani to, či ho potrebujeme, alebo nie. Potrebovali by sme oveľa viac analýz. A to nielen dopravných.“
Ingrid Konrad

To sú dôsledky územného plánu z roku 2007. Najprv by sa, samozrejme, mala vyriešiť doprava, až potom schvaľovať developerské zámery. To je však skôr politická záležitosť. O mostoch sa uvažuje. Máme aj generel dopravy, dokumenty, od ktorých sa môžeme odraziť, no doprava je naozaj niečo, čo nám môže urobiť škrt cez rozpočet. Zatiaľ musím – s ťažkým povzdychnutím – priznať, že dopravu riešime vždy až následne, pretože developeri nás predbehnú. Dôvodom je nedostatočné odborno-personálne zastúpenie na magistráte.

Keď už hovoríme o Petržalke, ako to vyzerá s rozširovaním električkovej trate na jej území?

Som veľmi rada, že Petržalčania už na električku reagujú pozitívne. S čím sa ešte nevyrovnali, je, že prináša i dotváranie územia popri trati, niekedy širokého aj pol kilometra, kde sú veľké územné rezervy práve na rozvoj bývania a doplnenie občianskej vybavenosti. V Petržalke dnes zaznieva skôr obava zo zabratia parkovacích miest alebo znehodnotenia zelene, čo však neprichádza do úvahy. Počúvame tie hlasy a pracujeme s nimi. Električka bude pokračovať ďalej, je veľmi dôležitá pre napojenie južného rozvojového územia mesta. Povedala by som, že je o päť minút dvanásť, aby prišla, lebo Bratislava za posledných 30 rokov neriešila mestskú hromadnú dopravu. Rozmýšľalo sa o metre, ale kde je? Zanedbalo sa to, preto som veľmi rada, že je možné hradiť projekt električky z európskych peňazí, pretože neviem, ako by to mesto riešilo vlastnými silami.

Ingrid Konrad je presvedčená, že pri rozvoji... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ingrid Konrad Ingrid Konrad je presvedčená, že pri rozvoji dopravy by Bratislava mala využiť potenciál železnice na území mesta.

Stihnú sa však vyčerpať peniaze EÚ určené na ďalšiu výstavbu tejto trate?

Nebude sa to už stavať na etapy, po jednotlivých zastávkach, ale trať sa rozostavia celá. Termíny sú veľmi našponované. Európske peniaze by sa mali využiť do roku 2023. Dovtedy by sa električková trať mala dokončiť. Navrhli sme aj kampaň, aby obyvatelia neboli prekvapení, kde všade bude Petržalka rozkopaná, lebo do roku 2023 to určite ovplyvní ich život.

Ako nosný dopravný systém pre Bratislavu sa pôvodne spomínalo metro, ktoré by v centre mesta išlo pod zemou a inde na povrchu, napríklad na estakádach. Potom sa začalo hovoriť o rýchloelektričke do Petržalky a nakoniec z toho zostala iba celkom obyčajná električka. Tú však nemožno považovať za nosný dopravný systém. Čo vy na to?

Električka je mestotvorný povrchový koľajový systém, ktorý spája relatívne blízke ciele. A Bratislava na tom roky buduje. Či sa postaví metro, to sa neodvážim povedať, ani to, či ho potrebujeme, alebo nie. Potrebovali by sme oveľa viac analýz, a to nielen dopravných. Keďže sa však doprava v meste tak dlho zanedbávala, tak sa neriešila ani tá železničná na jeho území. A ja si myslím, že práve tam je veľký potenciál – prestúpiť z električkových zastávok na železnicu a vyviezť sa po jej radiálach. Železnica ide priamo cez mesto, má tam vyčlenené koridory, ktoré nikdy nedosiahneme s električkou. Je potrebné chopiť sa tohto potenciálu, ktorý máme. Skúsme tak zatraktívniť MHD, aby do nej obyvatelia prestúpili a autá nechali doma.

Je jasné, že výstavbu klasického metra by mesto finančne neunieslo, ale nebolo by vhodné vybudovať aspoň nadzemnú mestskú železnicu (ako je v nemecky hovoriacich krajinách S-Bahn), ktorá sa na Západe osvedčila a určite je rýchlejšia ako obyčajná električka?

Je to ako pri výškových stavbách. Keď intenzita prekročí istú hranicu, stavia sa do výšky. Mestské železnice či „S-Bahny“ vznikali už v 19. storočí, napríklad vo Viedni. Je úžasné, že ich mestá majú, ale predstavte si, že metro vo Viedni začali stavať až v polovici 70. rokov. A rovno pri Stephansdome. Boli to odvážni politici, ktorí si to zobrali na zodpovednosť, a odvážni konštruktéri. Chcem povedať, že ísť s mestskou hromadnou dopravou pod zem alebo nad ňu súvisí s tým, ako mesto tvoríme. A my sme teraz v dosť zlom stave s verejným priestorom. Musíme využiť ten potenciál MHD, ktorý máme. Pre tvorbu mesta takej veľkosti, ako je Bratislava, by nejaká mimoúrovňová „rýchlokoľajka“ momentálne mohla fungovať iba z jedného cieľa do druhého. Napríklad v Bilbau takú trať – metro – postavili, aby sa dostali k moru. Myslím si však, že ak u nás dobre zapojíme železnicu, tak tento dopravný prostriedok nebudeme potrebovať.

Nemalo by však význam zdvihnúť koľaje do výšky – na estakádach – aspoň v Petržalke? Aspoň by električka premávala rýchlejšie ako po zemi.

Bola by to však bariérová električka. Predstavte si matky s kočíkmi, ako by sa tam dostali. Bolo by treba schodiská, výťahy, tým by zase vzrástli náklady. Tak by to bolo aj pri metre. Tieto typy mestskej hromadnej dopravy sú finančne veľmi náročné, a ak mesto nie je dobrý hospodár a nezarobí si na to niekde inde, tak na to nemá, zadlží sa a zadlží všetkých obyvateľov. Viem, že aj Viedeň na prevádzku metra dopláca. Je to teda na zváženie.

Dlhé roky ste žili vo Viedni. Čím by sa Bratislava mohla inšpirovať touto metropolou?

Jej pokojným rozvojom. Pokojne žiť a pracovať. Samozrejme, na to, čo sa podarilo vo Viedni, sa s údivom pozerajú viaceré mestá. Naozaj tam funguje sociálna demokracia, dbá sa o jedinca, nikto v tom meste nezostane na ulici. Je tam tiež nepísaná úcta ku kultúrnemu dedičstvu, lebo kontinuita nebola narušená. Nikto nezačal rozkladať históriu štátu, vravieť, že toto alebo tamto môžeme zničiť. Je tam kontinuita politiky a práva, aj toho stavebného.

Je vylúčené, aby nastúpil nejaký komunálny politik a začal obracať naruby niečo, s čím sa už začalo. Treba si totiž uvedomiť, že to všetko vzniká za verejné financie, teda za peniaze všetkých obyvateľov, a keď sa niečo vyriešilo a je to po všetkých stránkach v poriadku, tak sa v tom pokračuje. Za chybu považujem rušenie rozhodnutí a projektov, na ktorých pracovali odborníci v samospráve, len preto, že vznikali pod iným politickým vedením.

Veľkým problémom centra Bratislavy je nedostatok zelene. Cítiť to najmä v letných horúčavách. Podľa istej európskej normy by mal človek v meste naraziť aspoň na malý parčík po desiatich minútach chôdze, čo Bratislava – na rozdiel od „zelených“ miest ako sú Viedeň, Berlín, Praha či Paríž – nespĺňa. Čo mesto môže spraviť, aby sa to zmenilo?

Je úzus, že do 300 metrov by mal človek v meste naraziť na nejakú zelenú plochu. Bratislava tie plochy má, často skryté, aj vo vnútorných dvoroch. Sú, lenže vo veľmi zlom stave. Napríklad aj na sídliskách. Bratislava má aj úžasný lesopark, kde sme urobili veľa práce. Máme lužné lesy, Dunaj, rybníky, úžasný prírodný potenciál. Bolo by dobré viac ho sprístupniť.

Táto zeleň je však väčšinou na okrajoch mesta, kým v centre je jej veľmi málo, chýbajú najmä parky.

To je pravda. Keď sú nejaké zásahy v centrálnej mestskej zóne, snažíme sa, aby tam zostali aj nejaké priepustné povrchy, aby sa tam zachoval alebo vrátil prírodný element. Žiadny nový park tam však už nevznikne. Kritici majú určite pravdu, že od 90. rokov sa v Bratislave nijaký nový park nezaložil. A obávam sa, že keby sa Slovenské národné divadlo nezačalo stavať už pred revolúciou, nemali by sme ani toto úžasné nové námestie. Vždy je tendencia zelené plochy zastavať alebo tieto plochy „rozfrckať“ na úkor zástavby a dodržania svetlotechniky. Nevznikali ani malé parčíky, pretože plochy zelene menšie ako pol hektára v územnom pláne ani nie sú zadefinované, v grafickej časti ani v texte. A práve to sú tie plochy, ktoré by sme potrebovali. Keď developer bude pripravovať nejaký projekt, mal by nám v prvom rade povedať, kde bude malý park, a potom riešiť výstavbu. Vraciam sa k tomu, čo som už hovorila – že sa najprv majú riešiť nezastaviteľné plochy. Tie treba zaistiť, povedať, kde bude námestie, zeleň alebo jazierko, a až potom tvoriť zástavbu.

V meste nie je núdza o rôzne moderné stavby – obytné komplexy či nákupné strediská, no chýbajú, nazvime to, „nezištné“ projekty, ktoré by slúžili ľudom pre radosť alebo oddych, napríklad väčší park, plaváreň, amfiteáter či veľké ihrisko. Keďže neprinášajú zisk, developeri o ne nemajú záujem. Možno ich nejako motivovať?

Mali by sme to mať premyslené a pri veľkých plochách povedať, že tam potrebujeme plaváreň či niečo podobné. Keď developeri povedia, že nám ju nepostavia, tak sa s nimi musíme dohodnúť – napríklad, že tú plaváreň vybudujú a istý čas ju budú prevádzkovať, kým sa im vrátia náklady. To sú všetko modely, ktoré fungujú v iných mestách. Asi ešte nie sme tak ďaleko. Je tu veľká opatrnosť, zrejme pre tú právnu neistotu. Viem, koľko zahraničných investorov z Bratislavy preto už odišlo. Nevyznali sa v tom, prečo sa iným niečo dovolí a im nie a podobne.

Pomohli by jasne stanovené pravidlá. Potrebujeme sa učiť od zahraničia, ale malo by to byť učenie udržateľné, založené na našich regionálnych možnostiach tak, aby sme na tom mohli ďalej budovať, vrátiť sa k čerpaniu z vlastných zdrojov a byť z globálneho hľadiska čo najviac nezávislí.

Na petržalskom brehu dlhé desaťročia fungoval Lunapark. V roku 2004 zanikol, a hoci zaň vtedajší primátor Andrej Ďurkovský sľuboval náhradu, mesto ju dodnes nemá. Vidámpark v Budapešti či Prater vo Viedni pritom dokazujú, že sa také zábavné parky tešia vysokej návštevnosti. Nezaslúžili by si niečo podobné aj Bratislavčania?

To teda áno, súhlasím s vami. Aj Prater vo Viedni bol ohrozený, ale mesto si ho zobralo pod patronát a zachovalo ho. Bratislavský Lunapark mal síce iba pár atrakcií, ale v mojom detstve a detstve mojich rovesníkov zohrával veľkú úlohu. Prekáža mi, že tam už nič také nie je. Už za mnou prišli aj ľudia s nápadom, aby sme tam postavili aspoň veľké koleso, ako napríklad v Londýne, jednoducho nejakú atrakciu. Plochu pre niečo také by sme mohli hľadať. Je veľmi dôležité, ako Bratislavčania môžu tráviť voľný čas a kam môžu ísť s deťmi.

Bratislava je mesto, ktoré zažilo veľa búrania. Za socializmu sa asanovali celé štvrte, zmizli stovky ulíc a tisíce starých domov, aj židovská synagóga, no búranie pokračovalo i po revolúcii – takto sme si v meste zničili takmer všetky industriálne pamiatky. Ako to vnímate?

Sama som zažila búranie a dodnes som to „nestrávila“. Išlo o Cvernovku, kde som videla, ako developer bývalému primátorovi Milanovi Ftáčnikovi sľúbil, že búrať nebude, a stalo sa. Bol to zahraničný investor, ale nedodržal slovo. To je to najjednoduchšie – dostať sa k pozemku a niečo staré zbúrať. Je to skutočne veľmi primitívny prístup k rozvoju lokality, ktorý nie je ani udržateľný. Pretože to, čo je na tej lokalite atraktívne, je práve to, čo tam predtým stálo a ako to vzniklo. Pre mňa je to podobné, ako keby Francúzi, ktorí stavali Euroveu, zasypali Dunaj. Je to prehnané, no tým búraním, tým ničením hodnôt akoby sme si naozaj zasypávali Dunaj v tých lokalitách – ničili to, čo tú lokalitu robí zaujímavým miestom pre život. Verím, že také ničenie sa už skončilo, hoci som sa dozvedela, že sa má búrať aj Design Factory. Som však presvedčená, že sa nakoniec podarí nájsť riešenie.

V zahraničí je bežné, že sa na mieste zbúraných štvrtí či budov stavajú ich repliky. V Berlíne aj teraz za stovky miliónov eur dokončujú obnovu mestského zámku, ktorý dali v 50. rokoch zbúrať komunisti. U nás je to inak. Napriek tomu, že sa po revolúcii hovorilo o výstavbe replík v bratislavskom podhradí, napokon tam vyrástli budovy, ktoré sa tam často nehodia. Nie je to škoda? Keby tam stáli repliky, aspoň by sa rozšírilo historické centrum mesta, ktoré je dnes pomerne úzke.

Vo Viedni som pracovala u pána architekta Kočího, ktorý emigroval ešte v 50. rokoch. Keď sa po roku '89 vrátil do Bratislavy a videl, ako vyzerá Staromestská ulica, plakal. Aj on chodil a mával plánmi, aby sa postavili repliky. Ja si však myslím, že na riešenie tohto problému je viacero receptov. Tieto témy rozvoja diskutujeme so širokým plénom odborníkov a radíme sa. Čo sa týka podhradia, robili sa k nemu v minulosti súťaže, vyjadrovali sa odborníci a postupne vznikalo to, čo sa tam dnes buduje. Problémom celej zóny podľa mňa nie je len nová zástavba.

Problémom je ten komunistický zločin – osadenie Mosta SNP a búranie podhradia. Keď most minulý rok vyhlasovali za národnú kultúrnu pamiatku, bojovali sme za to, aby sa ten status nevzťahoval aj na jeho rampy – aby sme ich v budúcnosti mohli „odrezať“. Musíme na tom začať pracovať, pretože to je jazva, ktorá sa stále nezahojila. Samotná stavba mosta je výborná, len stojí na nevhodnom mieste. Musíme sa s tým vyrovnať, a to sa nám zatiaľ nepodarilo.

Ingrid Konrad (1959)

  • vyštudovala architektúru na SVŠT v Bratislave
  • v septembri 1986 cez Juhosláviu emigrovala do Rakúska
  • usadila sa vo Viedni, kde pracovala v architektonickej kancelárii Jána Kočího
  • vyštudovala Fakultu územného plánovania a architektúry Technickej univerzity vo Viedni
  • otvorila si vlastnú architektonickú kanceláriu, 15 rokov učila na viedenskom Inštitúte pre krajinné plánovanie
  • v júni 2011 ju zvolili za hlavnú architektku Bratislavy

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #električka #architekrúra #metro #developerský projekt