Pani Zuzana Krekáňová z Detvy tohto roku dovŕšila sedemdesiatku. Je matkou dvoch gymnastických tréneriek, jedna, Katarína Krekáňová, vedie súčasnú ženskú reprezentáciu, druhá, tiež Zuzana, pre ňu hľadá a pripravuje mladé talenty.
Pani Zuzana má sama najradšej plávanie, osud ju však splietol s gymnastikou, a na obľúbený šport jej čas nenechal. „Nebolo kedy a vlastne ani teraz nie je,“ má jednoduché vysvetlenie, ako napokon na všetko.
Predtým mala na starosti domácnosť so štyrmi deťmi, dnes v penzii zasa pomáha dcéram, niekdajším aktívnym gymnastkám, v telocvični a s vnúčatami. Všetci športujú, celé roky. Muž v mladosti vzpieral, jeden syn hral hokej, druhý hádzanú, dcéry sa dali na gymnastiku. Neodskočila ani najmladšia generácia – vnuk trénuje futbal, dievčatá zostali po vzore mám pri gymnastike.
Pani Zuzka im celý život vytvárala zázemie, a robí to doteraz. Keď treba, odvedie vnúčatá na tréning, z tréningu… Navarí a pravidelne chodí upratovať telocvičňu, kde trénujú gymnastky, ale aj ďalší nádejní športovci. „Keď môžem, pomôžem. Kto iný im pomôže, keď nie ja? A aspoň som medzi mladými,“ opäť má jednoduché vysvetlenie.
Všetko sa podriadilo gymnastike
Gymnastickú telocvičňu za socializmu sama pomáhala stavať. V rámci takzvanej Akcie Z tam vtedy chodievali všetci zamestnanci Podpoplianskych strojární. Vtedy ešte netušila, že tam raz ona, jej dcéry a vnúčatá budú tráviť viac času ako doma.
Telocvičňa nesie meno manželov Žifčákovcov, ktorí gymnastiku do Detvy priniesli a dlhé roky veľmi úspešne viedli detvianske gymnastky. Vrátane dcér pani Krekáňovej – Kataríny a Zuzany.
Obe boli ešte v škôlke, keď sa robil výber do klubu. Vybrali obidve. „Vôbec som sa nečudovala, boli plné energie, neustále liezli po všetkých preliezkach, skákali… Bola som rada, že budú tráviť čas zmysluplne,“ spomína.
Odvtedy sa gymnastika stala ich životom. Doma sa tomu všetko podriaďovalo. Dievčatá šli ráno do školy, odtiaľ rovno na tréningy, vracali sa večer. Neskôr zas chodievali po pretekoch, po celom svete. „Najmä Katarína, raz bola v Prahe, potom zasa niekde v Kórei, Taliansku, Nemecku, Rumunsku, Nórsku, Rusku… Tá sa nacestovala i so svojimi trénermi,“ spomína pani Zuzka.
Ona sama povzbudzovala len na súťažiach doma v Detve. No v malom meste sa všetci navzájom poznali a dôverovali, si, tak vedela, že jej dievčatá sú v dobrých rukách. „Neflákali sa po sídlisku, bola som spokojná.“ A doma pribúdali krabice s medailami a tašky s plyšovými hračkami, ktoré dcéry povyhrávali…
Šiesti v jednoizbovom byte
Na svoje tréningy chodili aj chlapci, takže pani Zuzka sa o všetkých starala, aby mali čo jesť a čo na seba. „Zostala som na všetko sama. Mama mi zomrela, keď mala mladšia dcéra pol roka, nemal mi kto pomôcť… A to som ešte chodievala za otcom a bratom, postarať sa o nich. Keď ešte muž robil na týždňovkách, tak som sa mala čo obracať,“ spomína na mladosť, ale nesťažuje si.
„Človek sa musí naučiť so všetkým žiť. Ja som sa naučila. Taký je život…“.
Bývali v paneláku, v jednoizbovom byte. Ani šesť ľudí a malý priestor nebol pre pani Zuzku problém. „Prečo by bol? Veď za mladých čias mojej mamy sa v jednej izbe tiesnili aj dve nevesty, taká bola vtedy doba… No a my sme už mali byt pre seba. S mužom sme spali v kuchyni, deti v izbe, stíhala som riadiť, aj navariť, aj do práce chodiť..“
Neskôr si postavili dom, o ktorý sa po smrti muža stará teraz sama s deťmi. Stíha aj záhradu, psa, mačky… Aj keď jej býva smutno za manželom, neľutuje sa. „Človek sa musí naučiť so všetkým žiť. Ja som sa naučila. Taký je život…“
Stará sa o poriadok
Keď sú v Detve preteky alebo sústredenia, často sa v jej veľkom dome, kde býva s dcérou Katarínou, zíde celá trénerská gymnastická špička a do neskorej noci debatujú o všeličom, čo zväčša aj tak skončí pri gymnastike.
Pani Zuzka pozná všetkých – z Bratislavy, Trnavy, Bystrice, i Pražáčky, ako ich volá… A všetci poznajú ju. Veď s jej dcérami vyrastali, pretekali, neskôr trénovali. „Porozprávame sa o všetkom, aj o politike, kde im veru poviem, čo si myslím. Ja som už taká…“
V telocvični ju človek najčastejšie stretne s vedrom a handrou. Na náradiach sa tam vystrieda množstvo ľudí, od škôlkarov až po reprezentantky. Treba poutierať všetok ten prach, nehovoriac o chodbe či toaletách, tie treba prejsť ešte častejšie.
Pani Zuzka sa do telocvične privezie bicyklom, porobí si svoje, pomôže dcéram, a ide si zasa po svojom. Pre gymnastky má naporúdzi vždy úsmev, povzbudenie… Do telocvične jednoducho patrí, je jej súčasťou.