Prvé údery dostal už v detstve. Keď mal sedem rokov, zomrel mu otec. „Ako vlakvedúci musel v zime zostať pri vlaku, ktorý zasypala lavína. Ochorel na zápal pľúc a už sa z toho nedostal,“ spomína na detstvo v Kysaku, mestečku neďaleko Prešova, ktoré už vtedy slúžilo ako železničný uzol.
Ako rodina železničiara bývali hneď oproti nástupišťu. Malý Anton tak mal dennodenne pred očami transporty slovenských Židov do Auschwitzu v dobytčích vagónoch.
„Prekladali rušeň, dopĺňali ďalšie vozne… Niekedy tam vlaky stáli aj celú noc. A až k nám do domu doliehali v noci clivé židovské piesne, ktoré sa z vlakov ozývali…“ Vraví, že vtedy mu ešte celá tragédia nedochádzala. „Nepoznal som ten pocit bôľu, bol som malý chlapec, bral som to ako súčasť života, ktorý sme vtedy žili..“ Spomína, že ľudia občas do vagónov podhodili nejaké jedlo, kúsok chleba… „No čo bol ten malý kúsok pre toľkých ľudí? Doba však bola zlá, aj ostatní sa báli, aby tiež neskončili v tých vagónoch.“
Z Bratislavy do Kysaku a zasa späť
Do Oswienčimu – múzea, sa dostal pár rokov po vojne, ako futbalista. „Videl som plynové komory, šmuhy na stenách, pospájalo sa mi to celé.. Ťažko sa mi o tom hovorí… Ako mohol jeden národ toto spraviť druhému?“ Ako vraví, sám má z detstva na Židov dobré spomienky. „Mama u jedného nakupovala v obchode na dlh, po otcovej smrti bola sama na šesť detí, peniaze nevychádzali…“
Počas vojny bývali chvíľu v Bratislave, kde mal strýka. V dome pod Michalskou bránou mal tiež židovských kamarátov. „Ako však odchádzali transporty, dvor pustol a už nebolo počuť tie výkriky Eči, Mimi, Puci..! Zostalo ticho. Kde asi skončili?“
Z Bratislavy odišli napokon aj Urbanovci – naspäť do Kysaku, lebo sa obávali tuhých bojov. Tých si však napokon užili o to viac na východe – bitka na Dukle, Dargove bola takpovediac čo by kameňom dohodil. „Vojaci sa v našom dome len tak striedali – raz prišli Nemci, raz naši… A my sme im museli uvoľniť priestor na ubytovanie, len dve postele v izbe nám nechali..“
V každom prípade, po vojne sa do hlavného mesta prisťahoval Anton s mamou a súrodencami druhýkrát. „Bratislava bola prázdna, lebo väčšina Židov sa už nevrátila. A nám otcov brat, ktorý robil na ministerstve železníc vybavil režijku. Príďte sem, hovoril nám, budeme rodina spolu, sú tu školy, práca. Tak sme prišli.“
Futbal ho uchvátil od začiatku
K futbalu Antonovi dopomohla súhra náhod. Antonova sestra si s manželom kúpili dom v takzvanej Ľudovej štvrti, neďaleko štadióna. „Hrávali sme sa tam na námestí s loptou z handier a ponožiek, kde si nás všimol Jožko Múdry, a pýtal sa nás, či nechceme hrať za ŠK Bratislava. Samozrejme, že sme chceli.“ Jozef Múdry sa neskôr oženil s Hildou Múdrou, trénerkou nášho krasokorčuliarskeho šampióna Ondreja Nepelu.
Anton Urban sa tak začal futbalu venovať systematicky. „Mali sme svoje lopty, dresy, tréningy, po nich sprchu, zápasy, regule… Hrávali sme predzápasy prvej ligy, precestovali sme celú republiku. Veľmi sa nám to celé páčilo.“ Vraví, že futbal si zamiloval okamžite. „Hneď, ako som sa s tým stretol, som bol oslovený tým čarom…“ Dodnes sype z rukáva zostavu svojho prvého tímu. A nielen tú. Ovláda aj ďalšie.
Umením trénera bolo podľa neho poskladať tím správne, vybrať, kto sa na aký post hodí. „Mne prischla úloha pravého obrancu. A zostal som ním celý život.“
Olympijské striebro nadovšetko
Na tomto poste vybojoval pre Československo aj olympijskú medailu, ktorú si cení najviac zo všetkých športových úspechov. „To je posvätnosť športového života. Cení si to každý, kto je pokorne oddaný športu, ktorý robí…“
„Bavilo ma všetko, čo som robil. Či som bol hráč, tréner, funkcionár. Stále som sa snažil robiť poctivú robotu. A dnes sa môžem každému bez problémov pozrieť do očí…“
Cesta do olympijského výberu bola pre Antona Urbana pomerne jednoduchá. Počas vojenčiny hrával za dovtedy nie príliš úspešný klub Krídla vlasti Olomouc. „Ja som tam bol na povinnej vojenskej službe, prišiel Rudolf Vytlačil ako začínajúci tréner a pýta sa ma: ‚Tondo, můžeš hrát?‘ ‚Můžu,‘ hovorím mu. A darilo sa nám. Nad ŠK Bratislava sme vyhrali 4:1. Neskôr, na olympiáde, bol trénerom národného mužstva, tak si ma vybral a aj navrhol za kapitána.“
V Tokiu vyhrali nad všetkými, okrem Maďarska. Sám Anton Urban mal ku koncu šancu na vyrovnanie, no nevyužil ju, čo ho aj dnes zamrzí. Ale vďačný je aj za striebro.
Medailu doma nemá. Daroval ju olympijskému výboru, keď ho dekorovali do siene slávy. „Rozmýšľal som, že oni tu budú zrejme dlhšie než ja, tak nech slúži ľuďom tam..,“ vysvetľuje.
Na tréningy aj do úradu
Futbalu sa venoval denne, v čase socializmu to však nešlo, aby bol len futbalistom. Preto ho zamestnali v štátnej správe dôchodkov, niečo ako je dnes Sociálna poisťovňa. Aj tam robil celý život, až do penzie. „Bol som tam rád, i keď deň vyzeral asi tak, že ráno som išiel do práce, odtiaľ o desiatej na tréning, potom zas na obed, chvíľu do práce a zas na tréning či zápas…“
V úrade pracoval i po skončení kariéry. „Mal som na starosti vnútornú správu, teda všetko od toaletných papierov až po počítače. Vďaka svojmu menu a futbalu ma mnohí poznali, vedel som toho veľa vybaviť…“
Za stále miesto bol vďačný. „Nechcel som robiť iba trénera, pretože ak družstvo dvakrát-trikrát prehrá, vyhodia vás. Nemôžu vyhodiť jedenásť hráčov, tak vyhodia trénera…,“ mieni.
Futbalové tímy však viedol, Á-čko, B-éčko Slovana, Červenú hviezdu, Petržalku… K práci má úctu. „Nestačí však byť len vynikajúci tréner, treba mať aj dobrých hráčov…“ Tak nejako hodnotí aj slovenský súčasný futbal. „Môžeme robiť len s tým, čo máme. Kedysi boli naše kluby špička… Dnes dobrého hráča predáme do zahraničia, a k nám prídu, pri všetkej úcte, hráči zo západu, ktorí už nemajú šancu na zlepšenie sa..“
Spokojný penzista
Život Antona Urbana vyzerá z diaľky priam rozprávkový. Víťazstvá, medaily, úspechy v trénerskej i funkcionárskej stoličke, cesty po svete, dekorácie v sieňach slávy, množstvo známych… Zažil si však aj svoje peklo.
„Deti, to je najväčšia radosť v živote. Oslobodia človeka od všetkého…“
Keď boli jeho synovia na prahu puberty, zomrela mu manželka. „Náhle. Rozprávali sme sa v kuchyni, a zrazu odpadla. Dodnes presne neviem, čo jej bolo. Syn je lekár, ten to zrejme vie, ale ja sa nepýtam…“ Podobne náhle odišiel zo sveta aj jeho druhý syn, mal dvadsať rokov.
Anton Urban dnes žije život dôchodcu. Býva –ako inak – neďaleko štadiónu. Futbal sleduje stále. „Všetko, čo sa dá,“ povie s úsmevom. „Samozrejme, nevysedávam pred televízorom 24 hodín, ale zápasy sledujem.“
Jeho deň má pravidelný rytmus. Po raňajkách sadne na trolejbus, ktorý ho dovezie do kaviarne, kde sa stretáva celá skupina kamarátov. Tam pobudnú hodinku, dve, potom sa presunie do športovej haly, kde má zas druhú partiu. „Debatujeme o všetkom možnom, samozrejme, i o futbale. Vždy je o čom…“ Potom prejde cez ulicu na obed a – deň je fuč.
Radosť mu robia najmä deti. Nedávno sa stal pradedkom, z čoho sa veľmi teší. „Deti, to je najväčšia radosť v živote. Oslobodia človeka od všetkého…“
V jeho futbalových šľapajach nejde zatiaľ nikto. Neprekáža mu to. „Napokon, ten vrcholový šport tiež nie je jednoduchý…“ Odnieslo si to jeho zdravie, má umelé kĺby a na prechádzky nosí so sebou paličku. Ako vraví, nepotrebuje ju, ale pre istotu… Sám seba Anton Urban označuje dnes za spokojného človeka. „Vnútorne mi absolútne postačuje život, ktorý žijem.“ Pri návrate do minulosti je spokojný tiež. „Bavilo ma všetko, čo som robil. Či som bol hráč, tréner, funkcionár. Stále som sa snažil robiť poctivú robotu. A dnes sa môžem každému bez problémov pozrieť do očí…“
Anton Urban
Narodil sa 16. januára 1934 v Kysaku. S futbalom začal po vojne. Väčšinu kariéry strávil v Slovane Bratislava, kde pôsobil 18 rokov. V lige odohral 278 zápasov a trikrát získal Československý pohár. Počas povinnej vojenskej služby hral aj za Krídla vlasti Olomouc a Červenú hviezdu Bratislava. Kariéru končil ako 34-ročný, v rakúskom klube Wackere Innsbruck. Na letných olympijských hrách v Tokiu 1964 bol kapitánom československého mužstva, ktoré vybojovalo striebornú medailu. Po skončení kariéry pôsobil ako futbalový tréner a funkcionár.