Smrť partnera je jedným z najstresujúcejších zážitkov v živote každého človeka, seniori sú však ešte zraniteľnejší. Je mnoho prípadov, keď to človek nezvládne a po niekoľkých mesiacoch svojho druha nasleduje.
„Partnerské vzťahy u generácie nad 65 rokov boli a sú iné ako dnes u mladších. Boli dlhodobejšie, stabilnejšie, ľudia sa toľko nerozvádzali, o to je ťažší potom koniec,“ hovorí Jana Červenáková, riaditeľka neziskovej organizácie No Viaticus, ktorá si kladie za cieľ odtabuizovať témy smrti a zomierania.
„Na stratu blízkeho inak reaguje partner, ktorý žil vo voľnom vzťahu, kde nemali spoločné aktivity, a inak, ak žili ako zohraná dvojica, ktorá mala veľa spoločných priateľov, plánov,“ potvrdzuje aj docentka Božena Bušová, podpredsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb.
Recept neexistuje
Ako pomôcť ľuďom v tejto ťažkej situácii sa podľa odborníkov nedá jednoznačne povedať. „Každý prípad je osobitý a univerzálna odpoveď na otázku Ako ďalej? neexistuje,“ hovorí Jana Červenáková. Hoci každý deň niekto niekoho blízkeho stratí, pomoc ľuďom v tejto situácii nie je prioritou ani našej spoločnosti. Psychológovia sa zväčša zaoberajú partnerskými problémami, problémami osamelých seniorov sporadicky.
Napokon, ani samotní starí ľudia nie sú tí, ktorí by hľadali pomoc u cudzích. Volania na poradenské linky využívajú minimálne, na samostatnú terapiu nepomyslia, ani na ňu nemajú peniaze. Kluby seniorov či iné zariadenia, ktoré majú byť akýmsi prostriedkom na zmiernenie samoty, im možno poskytnú dočasné rozptýlenie, hlavný problém v ich vnútri však neriešia.
Pomôž si, aj boh ti pomôže
„Pre mňa bol najhorší prvý rok,“ spomína pani Hana. „Nezniesla som byť sama, musela som chvíľami odcestovať k sestre na návštevu… Potom sa to trocha ustálilo, stále však musím niečo robiť,“ hovorí. „Snažím sa myslieť najmä na to pekné, čo bolo a pokračujem v našich tradíciách. Chodievam bicyklovať, kúpim si naše obľúbené noviny, rozmýšľam, ktorý článok by mi asi zaškrtol, keby žil. Takto sme ich čítavali. Najprv on, vyznačil mi, čo si mám určite prečítať, a potom ja…“
Čo pomáha pani Hane, nemusí inému. Niekto potrebuje spoločnosť, iný si zas v tichu usporiadať myšlienky. Niekto potrebuje okamžite vypratať všetky veci zomretého, ďalší zasa naopak, uchováva hmotné pamiatky na spoločný život ako ilúziu, že sa všetko ešte neskončilo.
„Je dobré pokračovať v aktivitách, ktorým sa človek venoval dovtedy, prípadne začať niečo nové,“ hovorí Božena Bušová. Zdôrazňuje, že smútok si treba odžiť. Nepotláčať ho v sebe, nepretvarovať sa, neklamať si, že to zvládame, keď to nezvládame. Nepomáha ani radikálny rez, napríklad presťahovanie sa. „To by som odporúčala, len ak sa človek sťahuje bližšie k príbuzným či ľuďom, ktorí sú mu oporou aj pri ďalších aktivitách, nielen v smútku. Sťahovanie sa je stres, a preto má mať svoj účel,“ vysvetľuje.
Rýchlo a izolovane
„Po smrti milovaného človeka je ťažké akceptovať, že ho postupne vymazávame zo svojho života, musíme odovzdať jeho doklady, zrušiť bankové účty, číslo mobilu, konto v sociálnych sieťach, e-mailovú adresu a veľa ďalších väzieb. Je to nepríjemný pocit,“ konštatuje Bušová.
Okrem toho pozostalých neraz ťažia výčitky svedomia. Na rozdiel od minulosti, keď ľudia zomierali doma, dnes starí a chorí odchádzajú väčšinou v nemocnici. Ich blízki tak prichádzajú o možnosť byť s nimi až do konca, čo si potom vyčítajú. „Situácia sa už stala, urobili ste všetko, čo sa dalo a nehľadajte zbytočne vinníka, venujte sa najmä pozitívnym spomienkam,“ radí Jana Červenáková. Pokračovanie bez najbližšieho človeka sťažuje aj uponáhľaná doba, keď sa vďaka sociálnym sieťam ľudia stretávajú čoraz menej a rovnako menej sa aj rozprávajú.
Dnešní seniori boli zvyknutí na iný spôsob života. V blízkosti spolu žili celé generácie – rodičia, ich rodičia a deti so svojimi deťmi. Keď niekto odišiel, rodina ľahšie znášala stratu ako dnes, keď sa žije izolovane. „Očakávania, že sa v rodine zopakuje model správania, ako to bolo kedysi, sa naplnia len málokedy. Nemožno však vždy len povedať, že mladšie generácie nemajú záujem o to, čo sa deje s ich osamelými rodičmi. Často to nedovoľujú ani objektívne podmienky – vzdialenosť, pracovné zaťaženie, starostlivosť o deti,“ pripomína Červenáková.
Priatelia by mali pomáhať
Po strate partnera je podľa psychológov dôležitá spoločnosť blízkych osôb, aj tu však platí, že veľmi citlivo a s mierou. „Nezabudnite, že ten, kto zostal, sám je v prvom rade zraneným človekom, a pocit, že je niekomu na príťaž, môže celú situáciu ešte zhoršiť. Nájsť však hranicu medzi potrebnou pomocou a citovým vydieraním a zneužívaním, je pre obidve strany náročné,“ hovorí Jana Červenáková. Podpora a pochopenie okolia je jeden z faktorov, ktorý môže človeku výrazne pomôcť prežiť náročné obdobie, ale aj naopak, ešte ho sťažiť.
„Za najdôležitejšie považujem, aby sa priatelia od pozostalého neodťahovali, aby pokračovali vo vzťahu, aký mali dovtedy, možno s trochu väčšou trpezlivosťou a pochopením. Rana, ktorá zostane po smrti partnera, sa nezahojí možno nikdy, len sa časom prekryje inými udalosťami a človek sa viac-menej dokáže vrátiť k svojmu pôvodnému životu alebo aj začať novú etapu,“ myslí si Božena Bušová. Keďže sa v našej spoločnosti o smrti a umieraní rozpráva len veľmi málo, ľudia často nevedia, ako sa k pozostalému správať.
„Odťahujú sa, prestávajú komunikovať a človek sa potom cíti veľmi osamelý vo svojom smútku,“ konštatuje. Pritom by bolo podľa nej žiaduce práve komunikovať. „Načúvať, reagovať na signály, ktoré vysiela, a nedať sa odradiť tým, že na prvýkrát nezdvihne telefón alebo neodpovie na e-mail. Každý z nás raz bude vystavený tejto situácii a je dôležité, aby ľudia prejavili empatiu a sami sa poučili, čo ich čaká,“ dodáva.