Hovoriť o smrti sa stalo v našej spoločnosti tabu. Na Dušičky všetci chodievame na hroby zapáliť sviečky, inak sa ale o smrti príliš nehovorí. Prečo? Je dôvodom strach z vlastnej smrti?
Strach z vlastnej smrti mali ľudia aj v minulosti a napriek tomu pristupovali k smrti ako k samozrejmej súčasti života. Nevyhýbali sa tejto téme a bežne sa o nej rozprávali. Toto sa zmenilo. Zmena spôsobu života, kult večnej mladosti, ale aj pokrok v medicíne a predlžovanie veku, postupne vytvorili falošnú ilúziu, že smrť sa týka niekoho iného, ale nie nás. A keďže nás sa netýka, tak je nevhodné aby sme o nej hovorili.
Niekedy sa zdá, že sa ľudia boja o tom hovoriť. Prečo?
Tým, že sa táto téma považuje za nevhodnú v spoločenskej konverzácii, postupne sa vytratila aj z rozhovorov s blízkymi. V skutočnosti neradi prejavujeme svoju slabosť, zraniteľnosť a strach. A keď máme z tejto témy strach, tak prečo by sme o tom hovorili?
Možno ľudia nevedia, boja sa…
Starší ľudia nechcú o tejto téme hovoriť preto, aby neboli považovaní za slabých a zraniteľných, a tiež preto, že mladší nechcú o tejto téme hovoriť . "…Jááj babka, už zase umieraš…“ Takže radšej túto tému neotvárajú. Mladým je táto téma veľmi vzdialená v čase. Žijú rýchlo, v pretlaku informácii, riešia problémy súčasnosti. Takže nielen preto, že sa boja. Skôr nepripisujú tejto téme dôležitosť…
Ale je to dôležité. Keď potom zomrie niekomu niekto blízky, často nevieme, ako reagovať…
Áno, je to dôležité. Nielen, že nevieme reagovať, ale ani nepoznáme priania našich blízkych, napríklad ako chcú byť pochovaní. Príbeh z nemocnice, keď sa dcéra pacientky, ktorá zomrela, pýtala ošetrujúceho personálu, či nevedia ako chcela byť babička pochovaná, hovorí za všetko…
Slovensko je z veľkej časti katolícke. Pomáha viera, keď umrie niekto blízky?
Neviem, či je tam nejaká preukázateľná kauzálna súvislosť. Spôsob, ako spracovávame úmrtie blízkeho súvisí podľa mňa najmä s okolnosťami, ako sa to stalo, ako funguje rodina, aká je naša individuálna vyspelosť.
Predsa len ale je asi človeku ľahšie, ak vie, či presnejšie verí, že smrť nie je koniec, že po nej niečo ešte je…
Žiadna zhoda na tom, čo je po smrti, nie je. Či sa to niekedy presvedčivo dozvieme, neviem. Čo však naozaj platí, je, že smrť znamená koniec života, ktorý sme poznali a žili, teda aj opustenie blízkych.
Netrvať na zbytočnej liečbe a predlžovaní života o deň, dva, za cenu jeho utrpenia a bolesti, len preto, že my to chceme. Záujem a potreby zomierajúceho sú prvoradé.
Ako sa vyrovnať s umieraním blízkeho? Žiť s vedomím, že tieto dni s milovaným človekom sú posledné – to je veľmi náročné a smutné pre obe strany. Čo poradíte tým, ktorí zostávajú?
Univerzálna rada neexistuje. Osobne považujem za dôležité pozerať sa na tieto situácie očami odchádzajúceho. Netrvať na zbytočnej liečbe a predlžovaní života o deň, dva, za cenu jeho utrpenia a bolesti, len preto, že my to chceme. Záujem a potreby zomierajúceho sú prvoradé. Máme sa postarať, aby netrpel, aby mal všetko, čo potrebuje a venovať mu toľko času, koľko vieme, nenechávať ho samého. Tým, čo zostávajú, je aj potom stále k dispozícii čas, svet, život. A spomienky na to, čo bolo.
Po tomto rozlúčení už nepríde nič, už nič nebude ako predtým. Ako sa možno s takouto myšlienkou vyrovnať?
Ani tu nepoznám univerzálnu odpoveď. A ani neviem, či existuje. Ale nepochybne platí, že život je konečný. A keď sa konečnosť stane reálnou, tak sa vnímanie toho, čo je dôležité, určite zmení. Je smutné, že až vtedy, ale každý z nás sa kedykoľvek môže rozhodnúť, že si svoje hodnoty v živote usporiada skôr.
Čo je dôstojná smrť podľa vás?
Podľa mňa je to smrť včas. Včas je skôr, než príde do života bolesť a utrpenie a odkázanosť na pomoc. To je dôstojná smrť podľa mňa. Obecne možno povedať, že dôstojná smrť je záverom procesu dôstojného zomierania. Zomierajúci by najmä nemal trpieť, nemal by mať bolesti, malo by o neho byť po každej stránke – fyzickej, psychickej aj duchovnej – postarané a nemal by byť sám.
Vediete organizáciu Viaticus, ktorá sa venuje problematike umierania a smrti. Prečo ste si vybrali práve túto oblasť ?
To, že sme problematiku zomierania a smrti vytesnili na okraj záujmu spoločnosti, vedie k tomu, že mnohí, ktorým sa čas života naplnil, zomierajú v šedej zóne nezáujmu často dramaticky a nedôstojne, bez potrebnej pozornosti a starostlivosti. Nevedia sa už ani brániť ani sťažovať. Sú to príbehy, ktoré nechceme počuť. Ak s tým ako spoločnosť niečo neurobíme, tak sa môže stať komukoľvek z nás, že náš osud bude podobný alebo rovnaký, lebo vieme, že koniec príde ale čas a podmienky nikto nepoznáme.