Ako sa vyrovnať so starnutím? Pristupujte k sebe láskavo, radí psychologička

, 20.11.2018 06:00
petra brandoburova  psychologicka
Petra Brandoburová. Autor:

Petra Brandoburová je psychologička v zariadení Centrum Memory, ktoré poskytuje služby seniorom a ľuďom s Alzheimerovou chorobou. Už niekoľko rokov sa zaoberá problémami starších ľudí a kvalitou ich života.

V rozhovore pre Pravdu rozpráva o tom, ako sa vyrovnať so starnutím a mať radosť zo života aj vo vyššom veku. V spoločnosti sa podľa nej málo rozpráva o pozitívach života vo vyššom veku. Potvrdzuje, že nie je dôležité koľko má človek rokov, ale to, na koľko sa cíti.

Kedy človek začína starnúť? Pre niekoho je starnutie prvá vráska, pre niekoho prvá šedina, niekto je aj v 70 plný elánu a chuti do života – šediny ani vrásky neráta…

Starnutie ako fyzický proces sa reálne začína už v okamihu samotného narodenia. Tradične ale starnutie vnímame v našej spoločnosti tak trochu iluzórne, akoby sa začínalo až po dosiahnutí určitého vekového medzníka. Aj predstava toho, od akého chronologického veku považujeme človeka za starého, sa postupne s predlžovaním priemernej dĺžky života ľudí mení. Kedysi naši predkovia žili omnoho kratšie a v tej dobe za starého človeka považovali päťdesiatnika. V súčasnosti sa predstavy našej spoločnosti o starnutí tradične spájajú so 60. rokom života. V psychológii hovoríme o takzvanej subjektívnej vekovej identite, ktorá práve označuje nie reálny, dátumom narodenia stanovený vek, ale práve ten prežívaný – na aký sa daný človek aktuálne cíti.

Čo môže byť zlomové pre penzistu, v akých situáciách naňho začne to reálne, teda nie vekové starnutie naozaj doliehať?

Zväčša prvé vyrovnávanie sa so starnutím opisujú ľudia v okamihu, keď sa pripravujú na odchod do dôchodku. V našej kultúre je silnou súčasťou toho, za koho sa považujeme, práve naša profesia, čo robíme. Opustenie našich profesijných rolí môže tak predstavovať náročnú výzvu. Súčasne pribúdajú postupné zmeny v zdravotnom stave. Kosti sa stávajú krehkejšími, menia sa naše zmysly, fyzická výkonnosť, sexuálny život či spánok. Nie je výnimkou, že nám lekár stanoví určitú chronickú zdravotnú diagnózu, ktorá so sebou prináša celoživotnú liečbu. Mení sa náš vzhľad, pribúdajú vrásky, vlasy šedivejú, koža ovísa. Poznať a rozumieť týmto zmenám je jeden z drobných krokov, ako ich je možné s pokojom prijať.

Možno aj bojovať so starnutím, oddialiť ho?

Čas znamená život a nikdy nie je možné ho vrátiť späť. Je to najcennejšie, čo máme a tak by sme k nemu mali pristupovať. Obávame sa starnutia z dôvodu, že nám pripomenie vlastnú smrteľnosť? Nikdy v histórii ľudstva sme nemali príležitosť prežívať obdobie staroby v takej kvalite a dĺžke. Započúvajte sa do svojho vnútorného dialógu – akým spôsobom sa sám sebe prihovárate? Za popieraním vlastného veku sa často skrýva strach, úzkosť alebo hanba. Starnutie nie je plne v našich rukách, nekontrolujeme ho my. Ak toto dokážeme akceptovať, môžeme k starnutiu súčasne zaujať pozitívny postoj a tak aj k sebe pristupovať pozitívne a láskavo.

Čo ale s typickými príznakmi starnutia – zábudlivosť, neschopnosť zvládnuť viac vecí naraz, resp. toľko vecí čo v mladosti, slabšia výdrž, kondička… Nie je to nič príjemné.

Samozrejme, starnutie sa dá zobrazovať ako obdobie strát a trápenia, keď pribúdajú ochorenia a ubúdajú sily. Ja sa ale domnievam, že sa málo zdôrazňujú pozitívne zisky, ktoré vyšší vek prináša. Máme viac času venovať sa svojim blízkym, rodine, koníčkom. Už menej musíme a viac môžeme. Starší ľudia nazhromaždili počas niekoľkých rokov veľký rezervoár skúseností a zážitkov, z ktorých sa formuje to, čomu hovoríme múdrosť. Už viackrát počas života si prešli udalosťami, ktoré pre mladších môžu byť náročné práve preto, že ich zažívajú po prvýkrát. To je tá múdrosť, ktorú si na internete nevyhľadáte, lebo je zažitá, je súčasťou toho, kým sú. Ja sa stotožňujem s prístupom pozitívnej psychológie starnutia, ktorá za typické príznaky starnutia považuje práve vyššie uvedené.

Ako teda zvládnuť starnutie v čo najväčšej pohode?

Ľudia sa často cítia nepripravení, mentálne či finančne, svoje roky po odchode do dôchodku si dostatočne neplánujú. Ak by som mala zhrnúť odporúčania do niekoľkých rád, zneli by asi takto: Starajte sa o seba po stránke fyzickej. Nájdite si lekára, ktorému dôverujete a ktorý si nájde na vás dostatok času. Absolvujte pravidelne lekárske prehliadky a neexperimentujte svojvoľne s liekmi. Cvičte. Ak vnímate na sebe zmeny, alebo máte určité konkrétne obavy, hovorte o nich, nepripisujte ich automaticky starnutiu.

A čo osamelosť? Starší ľudia sa neraz cítia na okraji záujmu spoločnosti, niekedy aj oprávnene.

V našej spoločnosti zatiaľ bohužiaľ nemáme vypracovanú dostatočnú sieť podpory, ktorá by plne zohľadňovala potreby seniorov, ktoré sa v čase menia. Moja rada tu znie: Nestaňte sa neviditeľnými. Zabezpečte si dostatok mentálnej aktivity a socializujte sa. Môžete sa napríklad zapísať na Univerzitu tretieho veku či stať sa dobrovoľníkom v určitej oblasti. Aké vzťahy máte v susedstve? Je to dobrá príležitosť, ako sa zoznámiť s ľuďmi a nadviazať nové vzťahy. Možno by vám vyhovovalo adoptovať si z útulku zviera, ktoré sa môže stať vašim spoločníkom či impulzom pre pravidelný pohyb. Robiť to, pri čom cítime energiu a živosť, je forma dobrej starostlivosti o seba.

Dobré tiež je zaspomínať si na svoj život, zrekapitulujte si ho a povedať, aký by ešte mal byť. Plánujte. Len nesnívajte, ale realizujte. Spokojnosť vo vyššom veku je často spojená s vyriešením nedokončených záležitostí z minulosti. Ak je to možné, nájdite formu zmierenia sa s tým, čo bolo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#starnutie #rozhovor #psychologička #Petra Brandoburová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku