Teraz vedie kurzy pre seniorov v občianskom združení AkSen – aktívny senior. „Neverili by ste, ako to seniorom zdvihlo sebavedomie,“ hovorí Vladimír Knopp (75).
Prečo ste si vybrali práve krasokorčuľovanie?
Páčilo sa mi skákanie na ľade. Sledoval som majstrovstvá sveta v televízii, vtedy to bol nový vynález a nemal ho každý. Bežal som za mamou a kričal, že toto chcem robiť. Všetci ma odhovárali, v Piešťanoch nebol štadión. Tak som chodil štyridsať kilometrov na tréningy do Trenčína. Pred súťažami som bežal do školy, rýchlo na obed a vlakom na tréning. V Banskej Bystrici, kde som študoval, sa to opakovalo, hoci tam sme to mali jednoduchšie. Kým prišla partnerka zo Zvolena, musel som sám odhrnúť sneh z klziska, pretože štadión nemal strechu. Gramofón sme mali na mantineli, doniesol som platne a tancovali sme. Dnes si to už neviem ani predstaviť. Dnešné deti to majú iné, všetko je príliš drahé. Tréneri, kostýmy… Talentov je veľa, ale nemajú možnosť sa rozvinúť. Preto sme spolu s Jarkou Stanekovou (výkonná riaditeľka AkSenu v Piešťanoch) premýšľali, že spojíme generácie a budeme učiť tanec deti od troch rokov až po seniorov.
V mladosti ste boli majstrom Slovenska v krasokorčuľovaní, neskôr ste prešli na spoločenský tanec. Prečo?
S krasokorčuľovaním som začal ako dieťa. Trénovala ma žijúca legenda Hilda Múdra. Začal som príliš neskoro, ako osem- až dvanásťročný. Hilda povedala: „Si príliš starý, dáme ti partnerku.“ A začal som tancovať na ľade. Niekoľkokrát som bol majster kraja aj Slovenska. Ako študent som reprezentoval Banskú Bystricu. Neskôr som hosťoval v Slovane Bratislava. Hilda vyhlásila: „Potrebuješ si rozšíriť repertoár, pôjdeš na spoločenské tance. Tak som začal so spoločenskými tancami. Vypracoval som sa, skončil som v najvyššej B kategórii.
Nechceli ste sa tancu a krasokorčuľovaniu venovať profesionálne?
Pracoval som ako tréner v Slovane Bratislava. Viedol som päť párov. Ale odišiel som pracovať do televízie. Dnes to ľutujem. Tanec bola tá životná náplň, ktorej som sa mal držať. Keď som šiel na vojenčinu, donútil som veliteľa, aby sme mali tanečný klub. Mali ste vidieť tých mladých vojakov, keď som prechádzal kasárňami a so mnou skupina tanečných partneriek. Celá kasáreň robila špalier. Robil som aj kultúrneho vedúceho v rámci vojenského útvaru, vďaka čomu som mal priepustky na tréningy a súťaže. Celý život, až na strednú generáciu, som žil tancom. Aj v spoločenských tancoch som bol niekoľkokrát majstrom kraja, ale robil som to paralelne s prácou. Vtedy sa pretrhla tá pohybová niť, skončil som príliš skoro. Pracoval som ako televízny a rozhlasový projektant a technológ, najprv pre Slovenskú televíziu, potom ako hlavný technológ výstavby Markízy.
Foto: archív
Aké tanečné aktivity máte so seniormi v AkSene?
V pondelok tancujeme so ženami, ktoré nemajú partnerov alebo ich partneri nechceli tancovať. V piatok máme spoločenské tance pre páry. A v nedeľu sme založili klub argentínskeho tanga. Neverili by ste, ako im to zdvihlo sebavedomie. Začali sa pekne obliekať. Na prvé hodiny prišli v teplákoch a cvičkách, dnes nosia krásne šaty, staršie dámy aj opätky a vlasy majú upravené od kaderníka. Nie všetci môžu tancovať, ale tých, čo sú zdravotne v poriadku, povzbudzujem, aby sa k nám pridali. Spojili sme sa aj s tanečným klubom v Prievidzi.
Stretli ste sa s tým, že by seniori odmietali tancovať kvôli strachu zo zranenia?
<ak>Na to si dávam pozor. Všetkých sa vždy pýtam, či sa môžu zakloniť a pomaličky spolu zisťujeme, že môžu viac, ako si mysleli. Je to pre nich trochu ako fyziologická terapia a oni zistili, že je to s nimi lepšie, že sa toho ešte veľa dá. Samozrejme, skoky a zdvihy už nerobíme, to je pre mladých.
Čo by ste odkázali seniorom, ktorí sa boja aktívne žiť?
Moja sestra je taká. Sedí doma a bojí sa vychádzať medzi ľudí. Odvykla si od spoločnosti. Ja som pravý opak. Ju som nepresvedčil, ale viem, že seniori sa potrebujú s niekým rozprávať, potrebujú pohyb. Majú veľa voľného času. Ja televízor ani nemám, radšej svoj čas trávim v spoločnosti úžasných rovesníkov. Keď je vás viac, dokážete vymyslieť všeličo.