S úsmevom si spomína na dávne rodinné bábkové divadlo „Dubský“ a kočovné cirkusy. Flašinety sa neskôr zo spoločnosti vytratili, no ďalším generáciám ich prostredníctvom vlastného Divadla v kufri pripomína aj v súčasnosti. Viac prezrádza v rozhovore pre Pravdu.
Foto: Tomáš Plaszky - archív
Čo je na verklíku také očarujúce, že s ním vystupujete celý život?
Samotný zvuk tejto zázračnej hudobnej skrinky, jeho prevedenie. Tiež nostalgia na detské časy, keď som pričuchol cirkusom, kolotočom a bábkovému divadlu.
Ako vlastne funguje?
Sú rôzne typy flašinetov. Pôvodné sú s drevenými valcami s nabitými „klinčekmi“ a „u-čkami“ (sú to noty, tóny a ich dĺžky), ktoré otvárajú jazýčky jednotlivých píšťal. Do nich prúdi vzduch z mechov. Potom vznikli papierové rolky s dierovaním, čo sú tiež vlastne noty jednotlivých tónov. Cez tieto dierky prúdi vzduch z mechov do dierok snímača a odtiaľ cez hadičky na jednotlivé píšťaly. Ďalší typ flašinetov sú Aristony s prešpanovými kotúčmi s výsekmi. Flašinety so skladacími kartónmi a s kovovými platňami. Najnovšie sa vyrábajú moderné elektronické flašinety, skladby sa nahrávajú v špeciálnom programe.
Z ktorej krajiny pochádza flašinet a kto ho v podstate vymyslel?
Flašinety pochádzajú z ďalekého Východu, kde vznikli v 16. storočí a odtiaľ sa dostali v 18. storočí do Francúzska na šľachtické dvory, potom postupne medzi obyčajných ľudí. Odtiaľ potom do Nemecka, Holandska a Česka, kde bolo niekoľko výrobcov. Žiaľ, počas druhej svetovej vojny dali nacisti príkaz ich zničiť, nakoľko flašinetári nielen hrali, ale šírili aj rôzne správy po dedinách a mestách.
Rolky, o ktorých hovoríte, zrejme nie je možné dostať v ktoromkoľvek hudobnom obchode…
Kupujem ich u nemeckého výrobcu. Vyrábajú sa hlavne v Nemecku, Rakúsku, Holandsku a Francúzsku. Cena jednej rolky je od cca 65 – 87 € a sú na nej tri až štyri skladby. Ak sa na ňom chcete naučiť hrať, tak sa to môžete naučiť len doma. V prvom rade však musíte zainvestovať do nástroja, pričom jeho cena nie je malá. Hodnota najlacnejšieho elektronického flašinetu sa začína na 2500 eurách, a potom to ide rapídne hore. Pokiaľ sa aj podarí kúpiť nejaký historický kus v zlom stave, tak oprava prevyšuje mnohonásobne cenu nového.
Koľko flašinetov vlastníte, a ktorý z nich má pre Vás najväčšiu hodnotu?
Momentálne vlastníme s manželkou, nakoľko už aj ona je flašinetárka, šesť flašinetov. Všetky sú pre nás cenné, nakoľko každý jeden je jedinečný. Najradšej hrám na festivaloch na koncertnom flašinete Raffin, ktorý je dvadsaťtónový a má 78 píšťal a 6 registrov. Je to vlastne už taký malý organ. Cenné sú aj dva Aristony jeden z roku 1896, ktorý momentálne reštaurujem a druhý má tiež cez sto rokov.
Foto: Tomáš Plaszky - archív
Ako často vystupujete s verklíkom, ktoré krajiny ste v poslednom období navštívili?
Vystupujem tak často, ako si ma objednajú na rôzne akcie, občas keď je pekné počasie vyjdem do centra Košíc len tak si zahrať. Pravidelne chodíme na festival do Slovinska v Kranji, do maďarského Keszthely, do Brna, Prahy, potom tiež do Poľska a Francúzska. Chodíme aj do Berlína, kde sa každý rok koná najväčší flašinetarský festival, kam prichádza asi 150 flašinetárov z celého sveta. Takisto do Rumunska a, samozrejme, aj na slovenské festivaly v Nitre, Španej Doline a Habakukoch. Vlani sme v spolupráci s Bábkovým divadlom Košice usporiadali prvý medzinárodný flašinetarský festival v rámci festivalu VIRVAR. V júni tohto roku by mal byť druhý ročník.
Z čoho pozostáva Vaše aktuálne vystúpenie?
Zo samotnej hry na flašinete a v kostýmoch, nakoľko som aj bábkar. Vystúpenie pozostáva aj z bábkových výstupov.
Na aké najmilšie príhody z vystúpení si spomínate?
Zážitkom je hrať a robiť radosť okoloidúcim ľuďom. Vidieť ich reakcie, prekvapené tváre, úsmevy. Také úsmevné príhody sú, keď vidíte niekoho, ako prejde zamračený okolo vás a po niekoľkých metroch zastane, vráti sa späť a s úsmevom počúva hudbu. Alebo rozžiarené oči starých ľudí, ktorí si ešte pamätajú tento starý nástroj a v spomienkach sa vrátia do mladosti. Potom je to kategória tých, ktorí to poznajú z filmu Traja veteráni. Alebo mládež, keď dám mladým ľuďom zatočiť s kľukou, ostanú prekvapení a začnú sa vypytovať na históriu nástroja.
Je ťažké sa naučiť hrať na flašinete?
Všetko sa dá naučiť. Musíte mať cit pre rytmus, tak trochu hudobný sluch, ako tak poznať skladby, aby ste vedeli dať správnu rýchlosť skladbe a prípadne aj hlas, ak si chcete pritom zaspievať.
Vaše motto znie: „Som schopný hrať sa s hračkami“. Čo vlastne vyjadruje?
Mám to šťastie, že moje povolanie je zároveň mojím koníčkom. Moje motto vyjadruje to, že som v duchu stále dieťaťom v tele staršieho človeka.
Máte pomerne rozsiahly životopis, zaujímavé pôsobenie v rámci bábkových divadiel. Skúste vybrať najdôležitejšie momenty, ktoré zmenili Váš život.
Najdôležitejším momentom bol rok 1974, keď som nastúpil do bábkového divadla ako technológ bábok a umelecký rezbár. Zároveň som začal hrať v amatérskych súboroch, venoval som sa sólo-bábkarstvu a nakoniec som si založil v roku 1987 vlastné divadlo, Divadlo v kufri. Takže sa mi splnil môj sen z detstva. A to všetko vďaka mojej manželke, ktorá to trpela a mala pochopenie pre moju záľubu.