Patríte k najznámejším košikárom na Slovensku. Ako ste sa dostali k tomuto povolaniu, prezraďte nám váš životný príbeh…
Som chalan z dediny, ktorý vyrastal na poli, pri Váhu i v horách a k prírode mám blízko. V mladosti ma košikárstvo vôbec nezaujímalo, celkom som ho ignoroval. Zaujímavé začalo byť až keď som si mohol z prútia urobiť to, čo by sa mi zachcelo, aj rôzne nové, netradičné veci do interiéru a podobne. Záujem sa u mňa prebudil hneď po Nežnej revolúcii. Skončil som vtedy vysokú školu a nadýchol sa do novej éry slobody.
A čo prišlo potom?
Významnú úlohu v mojom „nakopnutí“ zohral časopis UM (Umění a řemesla) vydávaný v Prahe na konci 80. a na začiatku 90. rokov, v ktorom ma najskôr zaujali články o keramičke Jarmile Tyrnerovej, ktoré mali presne tento aspekt – tradičné remeslo, ale podané novým spôsobom, plné invencie, tvorivosti, citu. Vidieť jej krásne glazované črepníky ma naozaj nakoplo a spočiatku som sa venoval aj keramike. Na Zaježovej (časť obce Pliešovce, pozn. redakcie) som s podporovateľmi postavil funkčnú poľnú pec na keramiku, ale neskôr som ostal iba pri košikárení, lebo bolo pre mňa prístupnejšie a aj som videl intenzívny záujem oň u mnohých ľudí. V ňom som sa našiel, začal ho rozvíjať.
Spomínaný záujem sa zrejme pretavil aj do požiadavky ľudí na vydanie publikácie o košikárstve. Sám ste autorom jednej z nich.
Áno, napísal a vydal som podrobnú učebnicu „Košikárstvo – premeny vŕbového prútia“, ktorá nedávno vyšla v druhom vydaní. Je už preložená aj do angličtiny a vcelku úspešne sa po svete v silnej konkurencii skvelých kníh predáva.
Foto: Archív Petra Jurigu
Kam siahajú korene tohto remesla?
Je pravdepodobné, že rôzne prepletanie sprevádza celé ľudstvo od samých počiatkov jeho snáh vytvárať si z prírodných materiálov veci potrebné na lepšie prežitie. Ohrady, ploty, steny, príbytky, prepravné výplety vozov, koše všetkých druhov. To všetko si ľudia v časoch, keď nebolo kovu a plastov, bežne plietli z rastlinných materiálov, aké mali v danom mieste k dispozícii – z tráv, lián, rákosia, vŕbového prútia, palíc i tenkých pruhov štiepaného dreva. Archeologicky je to možné potvrdiť z nálezov keramiky, ktorá vznikla omazaním vypletaných nádob alebo nálezmi náradí na lov vodných živočíchov. Tieto náradia, ako napríklad vrše, slúžiace na lov rýb, zabudnuté a stratené vo vode, zuhoľnateli pod nánosmi a tak sa nám zachovali doklady vyspelého košikárstva vtedajších čias. Existujúce archeologické nálezy poukazujú na použitie pletiarskych techník už pred 30 000 rokmi.
Kedy sa košikárstvo dostalo na Slovensko?
Predpokladám, že územie Slovenska pletenie neobišlo, aj keď o takých starých nálezoch ako uvádzam vyššie, neviem. Asi najstarší v našich končinách je odtlačok vrše na lov rýb v koryte rieky Moravy datovaný do 8. až 9. storočia. Čo sa týka prútia, tak pletenie rôznych košov na Slovensku bolo pred tristo rokmi určite bežnou súčasťou života. Časté vtedy mohli byť rôzne oválne či kruhové opálky, ale aj chrbtové koše, ktoré boli akýmisi predchodcami ruksakov a používali sa pri cestách s produktami z poľa, na trhy a podobne. Neskôr, podľa môjho názoru pravdepodobne v 19. storočí, sa k nám dostalo aj pletenie na základe košikárskeho kríža, ktoré poznáme z rôznych druhov kruhových košov – napríklad na oberanie ovocia a podobne.
Foto: Archív Petra Jurigu
V ktorom období sa teda na našom území môže hovoriť o rozmachu tohto remesla?
Veľký boom zaznamenalo košikárstvo koncom 19. a začiatkom 20. storočia, kedy sa plietlo nielen po domácky, ale intenzívne aj remeselne. Dalo by sa povedať, že to v tom čase bol v celej Európe veľký priemysel, kde sa v košikárskych dielňach používali na rôzne činnosti dokonca aj parné stroje. Takmer všetky vtedy potrebné nádoby, koše, prepravky, ktoré by sme dnes robili z plastu, plechu, skla, keramiky sa vtedy vyrábali z prútia a na to bolo naviazané jeho poľnohospodárske pestovanie vo veľkom. Košikársky boom skončil v 50. rokoch s nástupom plastov a u nás aj príchodom komunistov.
Aké veci z prútia, okrem košíkov vyrábate, a aký je najväčší košík, ktorý ste kedy vytvorili?
Tvorím si veci, aké sa mi chce, aké potrebujem a aké sa z prútia urobiť dajú. Niektoré koše, ktoré pletiem, vznikajú aj kvôli publikáciám a kurzom, ktoré robím, lebo potrebujem na niečom demonštrovať postupy a techniky. Ale, ak by som mal spomenúť niečo veľké, tak by to mohol byť napríklad veľký kruhový kôš na prekrytie kolies – kompletne zakryl štyri na sebe položené automobilové pneumatiky. Najhrubšie prúty, potrebné na taký košisko, som takmer nevládal ohýbať. Je veľmi náročné s takým niečím pliesť úhľadne.
Foto: Archív Petra Jurigu
A ten najmenší?
Plietol som prototyp hranatého podnosu, aby som si vyskúšal techniku jeho pletenia a zistil jeho slabiny. Mal asi 6 × 10 × 6 cm, alebo som plietol prútený „zvonček s priemerom asi 6 cm. Najzaujímavejší a asi aj najprácnejší bol prútený digestor, niečo čo pripomínalo sopúch/dymník na odvod spalín v starých obydliach, keď ešte neboli sporáky, ale plietol som aj kabelky pre obnovenú českú módnu značku.
Je pravda, že nie všetky druhy prútia sa hodia na výrobu košíkov? Prečo, a ktoré druhy prútia tomuto remeslu svedčia najviac.
Pliesť môžete z hocičoho, čo sa neláme, je tenké a štíhle. Na našom území hľadanie takého materiálu často skončilo pri jednoročných prútoch vŕby a na mnohých miestach aj štiepaných lieskach, duboch, javoroch a podobne. Najviac sa plietlo a pletie z takých vŕbových prútov, ktoré nemajú bočné vetvičky, sú štíhle, hladké a ohybné. Nie však všetky vŕby tieto nároky spĺňajú, test vhodnosti, ohnutím prúta okolo prsta do pravého uhla, mnohé vyradí – zlomia sa. Ideálne je si kvalitné prútie vypestovať. Treba siahnuť po najlepších odrodách ktoré sú overené, vyberané alebo na košikárenie vyšľachtené. Ja mám vo svojom prútniku (pole či políčko s vŕbou) už asi 45 odrôd a výsadbové odrezky si je možné u mňa aj zadovážiť.
Ako dlho trvá výroba priemerného košíka, čo všetko naň potrebujete?
Menší kruhový košík s rúčkou môže profesionálovi trvať tak dve a pol hodiny, ale ak má byť dokonalý, tak viac. Na mojich kurzoch si hubársky košík ľudia urobia za jeden deň, to je asi za osem až deväť hodín. Praxou a zlepšovaním s každým ďalším košom sa potom dá tento čas skrátiť na tretinu. Na taký košík, ak by ste mali presne potrebné dĺžky a hrúbky prútov, by ste ich potrebovali asi stodvadsať. V skutočnosti však je dobré nájsť si, dopestovať alebo kúpiť aspoň trojnásobok, aby si človek mohol vybrať to najvhodnejšie prútie pre daný kôš. Všetky osnovné prúty by napríklad mali byť rovnako hrubé a tie, ktorými sa okolo nich opletá tiež, ale trochu tenšie. Aby ste si také mohli na pletenie navyberať, musíte maž z čoho.
Akú máte skúsenosť so záujmom o toto remeslo na Slovensku. Sú aj mladšie generácie ochotné privoňať si ku košikárstvu?
Sledujem záujem o prácu s prútím od začiatku 90. rokov, keď bol celkom veľký. Bolo to stratené remeslo a neexistovali ani kurzy, ani dobré knihy, ani internet, kde by sa človek niečo dozvedel. Dnes toto už celkom je. Sám k tomu prispievam – robím kurzy, publikujem a pomáham začínajúcim košikárom s prútím a náradím. Vyzerá to, že záujem o pletenie stále pretrváva. Inšpirácie z internetu ľudí lákajú vyskúšať a upliesť si niečo podľa svojho gusta. Záujemci o remeslo, ktorí ma kontaktujú sú z vekového rozsahu 28 až 65 rokov. Samozrejme, nájdu sa aj mladší či starší, ale toto je gro vychádzajúce z mojej skúsenosti.
Foto: Archív Petra Jurigu
Na vašej internetovej stránke som sa dočítal, že opravujete staršie košíky. Aké staré košíky ste rekonštruovali, odkiaľ pochádzali a na čo sa používali?
Skôr by som povedal, že sa tejto činnosti vyhýbam, pretože opravovať staré je často náročnejšie ako upliesť také isté nové. Skôr asi myslíte na storočný kufrík, ktorý som na svoj web dal pred opravou a po nej. S tým som súhlasil, lebo kufríky sú moja slabina a myslel som si, že to také náročné nebude, no mýlil som sa. Jeden prút som opravoval, vymieňal a tri ďalšie sa mi pri tom zlomili. Sto rokov je sto rokov. Prútie už stratilo svoju pevnosť a ohybnosť a najlepšie bolo sa ho ani nedotýkať, ale nejako som to, samozrejme, so cťou dokončil. Ten košík bol tu niekde z okolia Bratislavy a slúžil, pokiaľ viem, na rôzne ženské veci, ktoré potrebujú k šitiu a tak, ale vedel by som si v ňom predstaviť aj staré dôverné listy či rodinné fotografie.
V súvislosti s týmto remeslom sa hovorí aj o modernom košikárstve. Aký je rozdiel oproti tomu historickému?
Moderné košikárstvo nie je viazané na nevyhnutnosť pliesť úžitkové veci, pracovné koše a podobne. Dnes nie je také dôležité, aby ste košík urobili povedzme za tri hodiny, lebo by ste si inak nezarobili ani na slanú vodu. Môžete sa s prútím viac hrať, skúšať nové tvary a vzory pletenia, nové štruktúry. Na rozdiel od minulosti, keď cenné boli iba výrobky z ušľachtilého lúpaného prútia a tie s kôrou boli iba na robotu, je teraz záujem viac o pletenie s prútím v kôre, ktoré je prírodnejšie a poskytuje možnosti farebných kombinácií. Rôzne odrody vŕby majú rôzne sfarbenie kôry od hráškovo zelenej, cez béžovú, chladnú zelenú, žltú, oranžovú, gaštanovú, purpurovú až čiernu. Väčšina prútov je na spodku úplne alebo trochu do zelena a ku špičke sa vyfarbujú. Pletenie s nimi potom vytvára farebné prelivy a toto všetko môžete pri návrhu koša využívať. Dá sa s tým veľmi zaujímavo pracovať.
Spomínané techniky sa využívajú zrejme aj na výzdobu domácností?
Dnes sa košikárske postupy používajú aj pri tvorbe interiérových a exteriérových architektonických prvkov, ako sú napríklad steny, paravany, nábytky, ploty. Mnohí ľudia budujú aj živé záhradné stavby z vŕby – tunely pre deti, altánky, iglu a iné sofistikovanejšie stavby. Svet košikárstva je dnes veľmi pestrý a inšpiratívny.