Všetci sa musíme držať dlhšie vo forme, život nás núti starobu odďaľovať – spolu s tým, ako sa stále posúva do neskoršieho veku odchod do dôchodku. Bez mladistvého výzoru neuspejete v žiadnej oblasti. Očakáva sa nielen výkonnosť, ale aj elán. A kedy je človek vlastne starý?
Už len zistiť, kedy sa vôbec začína staroba, je tvrdý oriešok. Keď človek odíde do dôchodku? Mnohí dnes pracujú aj ďaleko po šesťdesiatke. Keď človeka začnú kváriť choroby? Na infarkty dnes predsa zomierajú aj štyridsaťroční, často dokonca špičkoví športovci na vrchole síl. Tých určite nemožno označiť za starcov. Je príznakom staroby strata vlasov, energie, záujmu o spoločenský život?
Často tieto otázky rozoberáme aj v rozhovoroch s rôznymi osobnosťami. Keď sa vlani blížilo jubileum herca Martina Hubu, položili sme mu troška trúfalú otázku „Hovorí sa, že sedemdesiatpäťka je začiatok ozajstnej staroby. Pocítili ste niečo také, keď ste nedávno oslávili jubileum?“ Herca to nijako nevyviedlo z miery: „O niečom takom som ani nepočul, ani som to nepocítil. Ani si to nemyslím. Sedemdesiatpäťka mi zatiaľ pripadá ako krásne obdobie života, keď sa človek môže začať zamýšľať nad radosťami voči sebe samému. No nie som si istý, či vám nehovorím niečo úplne neplatné a falošné.“ Vraj sa na 75 pripravoval vlastne od narodenia.
„Poviem niečo obligátne, ale je to tak: zaplať pánboh, mám toľko práce a toľko plánov, že ani nemám čas o veku premýšľať. Desí ma síce, že mám toľko rokov, ale skôr z toho dôvodu, aby som všetko stihol a vydržal. Zatiaľ ma život a práca baví, nemám teda extra čas a dôvod uvedomovať si vek. A potom: Môj starý otec mi kedysi povedal, že každá sekvencia v živote, každý vek, má svoju špecifickú krásu. Je dôležité ju rozpoznať a povedať si, čo je pre ktoré obdobie života najprirodzenejšie, a teda najkrajšie.“
Samozrejme, chceli sme vedieť, čo to preňho práve je. "Objavujem krásu adekvátnu sedemdesiatpäťke. Starý otec hovoril aj o tom, aké dôležité je nepomýliť si tie sekvencie, že v istej fáze života človek túži po tamtej kráse a neskôr po inej. Chcem dúfať, že cítim správne.
Starý otec ma svojím výkladom dopredu upokojil a v sedemdesiatpäťke si to uvedomujem: Po zhone života sa človek vracia k sebe. Aktívny život nás od samých seba odtláča. Musíme riešiť to, musíme riešiť ono, realizujeme sa, ale naša aktivita nie je vždy nasmerovaná k nám. Ide vždy o zabezpečenie čohosi. V sedemdesiatpäťke si človek uvedomí, že už má právo sa upokojiť a obrátiť aktivitu k sebe samému," uvažoval Martin Huba.
Niektorí starnutie berú s humorom, iní filozoficky, ďalší prekvapia – napríklad slávny fotograf Robert Vano nám s nadšením začal rozprávať o tom, ako dostal do daru hrobku na olšanskom cintoríne. Má 70 rokov, ale viacako starnutie ho znepokojuje, že priberá. Na vernisáž svojej vlaňajšej veľkej výstavy v Danubiane musel prísť v mikine, pretože sa nezmestil do saka. Dokonca vidí výhody veku. V knihe Fotka nemusí byť ostrá na rovinu píše: „Keď je fotograf vo veku okolo 70 rokov, jeho dielo začínajú ľudia zbierať, pretože si myslia, že už toho veľa nenafotí.“ Keď sme mu počas rozhovoru pripomenuli, že sedemdesiatku oslávi v máji, dodal: „Áno, galérie ľudí nabádajú: kúpte ho teraz, on už dlho fotiť nebude. Lenže fotografi žijú dlho, väčšinou umierajú okolo stovky. A môžu robiť fotky až do konca svojho života. Takže mám ešte veľa fotenia pred sebou.“
Zaujalo nás, že sám fotograf sa nerád dáva fotografovať, pretože vraj najlepšie vyzerá v spomienkach. „V sedemdesiatke už len chcete byť zdravý,“ povedal nám popri pózovaní pre fotografa. „Chcem byť hlavne zdravý, ale nedávno mi niekto povedal, že to nestačí. Pretože všetci boli zdraví aj na Titanicu, a aj tak sa potopili. Takže potrebujem aj šťastie,“ uzavrel starnutie optimisticky.
Láska, gény, pohyb
S hercom Jozefom Vajdom sme sa rozprávali v septembri 2017, práve v deň, keď mu zo sociálky volali, že sa mu 16. októbra začína dôchodok. Sám povedal, že začiatok dôchodkového veku považuje za veľkú tému. Opýtali sme sa ho na jeho pocit: „Stále si to neuvedomujem, ale čo už. Natiahli mi to o 74 dní, do dôchodku som mal ísť už v júli. A pocit? Dobrý, ja som v pohode.“ Zdôveril sa, že je hrdý dedko – pritom slovo „dedko“ sa k jeho svalnatej postave a pracovnej vyťaženosti v divadle aj televíznych seriáloch vonkoncom nehodí – a teší sa z tanečného nadania svojej vnučky.
Opýtali sme sa ho, akí sú jeho rovesníci diváci. Chodia radi do divadla? Nefrflú, ako starší ľudia často zvyknú? Vajda povedal, že publikum na doobedňajších predstaveniach pre seniorov je mimoriadne pozorné. „Nie je výrazne iné, len možno menej rozbláznené a viac počúva. Ale keď je niekedy veľmi moderné predstavenie, ktorému ani ja nerozumiem, nemajú z toho starší ľudia taký dobrý pocit a netvária sa ako mladí, že všetkému rozumejú. Keď tomu starší nerozumejú, na rovinu povedia: Pekná blbosť. Starší ľudia si môžu dovoliť hovoriť pravdu a rozpoznajú pózy.“
V divadle ešte zostaňme, s legendárnou herečkou Máriou Kráľovičovou, ktorá práve zajtra – 7. júna – oslávi 92. narodeniny. Tesne pred 88. narodeninami debutovala v SND v operete Zem úsmevov – úlohou nespievajúcej excelencie Hardeggovej. Na otázku, ako sa jej pozdávajú tie dve osmičky, ktoré sa v rozhovore pripomínali, ich vtipne prirovnala k dvom snehuliakom. Alebo sú jej dve osmičky znakmi nekonečna nastojato? Nemohli sme si nevyžiadať radu na dlhovekosť a vitalitu, ktorou je povestná. „To je jednoduché, je to len číslo, ale – človek sa nesmie opustiť, to je jasné. Žila som vždy s radosťou a mala som veľa lásky. Mám jej do zásoby. Optimizmus mám vrodený a niečo je aj v génoch – mamička zomreli, keď mali 92, starenka mali 91, otec 84, tak ako môj muž,“ odpovedala.
V tom čase, v roku 2015, ešte stále chodila v noci pešo z divadla domov. „Mne to nič nerobí. Do Šaštína som z Čár chodila pešky štyri roky do školy. To je päť kilometrov. Vždy som do školy utekala, aby som neprišla neskoro, a domov som utekala, aby mi súrodenci všetko nezožrali. Neskôr som chodila do Bratislavy, kde som pracoval ako holička. Vstávala som o štvrtej ráno, aby som bola o ôsmej v meste. Takto som chodila od roku 1942 do roku 1945, keď ma zobrali do divadla. Stále som bola v pohybe.“
Pieseň zostala
Kým Marína Kráľovičová sa na detstvo a mladosť rozpomínala rada, spevák Pavol Hammel radšej hovorí o súčasnosti. Návratom sa pri rozhovore k jeho sedemdesiatke však predsa nevyhol. Priznal, ako ho v 15 rokoch urazilo, keď mu starší, už skúsený básnik Rudolf Skukálek pochválil jeho celkom prvý song Spievam si pieseň, no navrhol, že text radšej napíše on. Začudovali sme sa, no Hammel pokračoval: „Ja som sa urážal už od tretieho roku. Tak som sa nasieral a hádzal o zem, že mi až museli operovať pruh. A odvtedy, od troch rokov, som pokojný. Takže Skukálek napísal text Spievam si pieseň, ale našu tému tam nechal – lebo je to celé depresívne a my sme všetci mladí boli v 15 rokoch veľmi depresívni. A tam sa spieva: Veď raz smiech a žarty prestanú, zostane iba pieseň, pre ňu z hrobov mŕtvi nevstanú, povstane iba tieseň, čas ako voda uteká v tvári človeka, chvíľu si krátim, a preto si pieseň spievam. Ide tam o to, že všetko je márnosť nad márnosť – on to napísal a to bol môj prvý singel. Prvý pokus.“
Snažili sme sa zistiť, aký darček hudobná legenda očakáva k sedemdesiatke. Aké má túžby? Spevák však vôbec nebol naladený nostalgicky: „Nie, nič neočakávam. Ani nechcem hovoriť o jubileu, bežne pokračujem v koncertnej a umeleckej činnosti. Pre mňa je to len číslo. Ľuďom je jedno, koľko mám rokov. Z jubilea sa neposeriem. Dúfam, že nikto žiadne torty nechystá.“
Nielen spomínaná Jane Fonda z úvodu vyzerá, akoby nestarla. Aj našu herečku Zuzanu Kocúrikovú stále diváci spoznávajú podľa jej dlhých tmavých vlasov. Nosí ich celý život, odmalička. „Nikdy som sa nestrihala, len raz mi mama účes skrátila. Nemali sme doma teplú vodu, ak sme sa chceli kúpať a umývať si vlasy, mama musela zakúriť do kúpeľňového kotla a potom mi zohriatou vodou zmývala vlasy. Mala som 13 rokov, šampón mi zašiel do očí, pišťala som, mama sa rozzúrila, vzala nožnice a vlasy mi ušmykla. Keď som si dávala fotku na prvý občiansky, mala som teda krátke vlasy. Iba raz.“
Spomínala na svoju babičku, ktorú zbožňovala. Žila vraj do 87 rokov a herečka sa o ňu starala. „Posledných 15 rokov sme stále hovorili o tom, že keď zomrie, dá mi vedieť, aké to tam je. Sústavne sme sa o tom rozprávali, ale, ako to už býva, v posledných rokoch sa jej kábliky v hlave trocha pomotali. Keď zomrela, nedala mi žiadnu správu a ja dodnes neviem, či naozaj nič neexistuje, alebo na to, kvôli popleteným káblikom, zabudla. Keby to tak bolo, že sa ešte stretneme! Strašne by som to chcela!“
Zamýšľala sa tiež nad osudom svojho chutného mena Kocúriková: „No predstavte si, keď ja odídem z tohto sveta, tak už na Slovensku meno Kocúrik nebude! Môj tatuško mal síce štyroch súrodencov, ale oni boli veľmi málo plodný rod, jeden brat mal syna, ktorý už tiež zomrel, obe sestry nemali deti a jeden brat sa niekde vo svete stratil… Ja mám dcéru, takže so mnou to meno odíde, ale je chutné, že? A poviem vám, že keď som bola malá, ale aj potom, možno až do tridsiatky, vždy sa za mnou ozývalo: Mňau, mňau! Ale už dávno na mňa nikto nezamňaukal!“
So mnou nezostarneš
Ako by to bolo, keby sme pri starnutí vynechali autora hitu So mnou nikdy nezostarneš. Peter Nagy je na hudobnej scéne vyše 30 rokov a pred jeho 56. narodeninami sme sa ho pýtali, či sa mu naozaj podarilo nezostarnúť. "Podarilo. Niekto v novinách uverejnil moju fotku s komentárom: Pozrite sa, ako zostarol. Ten človek nepochopil, že to je metafora. Metafora je vyšší stupeň komunikácie.
Tá pesnička je o duševnom veku, nie o fyzickom. Keď človek rokmi získa nadhľad, môže sa mu podariť nezostarnúť. Nie je to jednoduché." Kľúčom je podľa neho robiť si žarty skoro zo všetkého. A dodal ešte, že jedna z dôležitých vecí starnutia je naučiť sa prehrávať. „Keď sa človek naučí prehrávať, stane sa športovcom svojho života. So zmyslom pre humor sa dá veľa vecí prehryznúť,“ uzavrel túto tému.
Ešte dlhšie ako Nagy je na scéne Petr Janda. Stretli sme sa v roku 2012, keď oslavoval sedemdesiatku. Jeho o 40 rokov mladšia žena Alica o ňom hovorila, že sa často správa ako „puberťák“. Pre Jandu toto hodnotenie znelo ako pochvala. Znamená predsa, že drží krok s mladými. Pesničky Olympicu ani po polstoročí neznejú trápne. Rozprával nám, že mnohí fanúšikovia s ním chcú byť kamaráti na Facebooku, no on sa zo sociálnej siete chystal utiecť: „Facebook ma veľmi neoslovil. Denne mám tridsať až päťdesiat ponúk na priateľstvo, už to všetko mažem. Nie som schopný sa na tom nejako podieľať, nechcem tam tráviť svoj čas, som tam tak päť minút a hneď ako sa zapojím, objaví sa mi: Ahoj, ako sa máš? A už to mažem, lebo by som zošalel.“
Rocker Janda radšej trávil čas so svojou malou dcérou Anežkou, ktorá mala vtedy tri roky a práve sa tešil na narodenie ďalšieho potomka. „S Alicou som absolútne, bezvýhradne šťastný. Som šťastný, že mi dala dcéry. Žiť s ňou je výhra, krása. Netušil som, že človek môže byť v starobe ešte zamilovaný, že ešte môže nájsť partnera, lebo v tom veku je ťažké nájsť vôbec priateľa.“
Takže summa summarum, recept proti starnutiu by mohol znieť: humor a optimizmus, veľa práce, pohybu a lásky!
Šport omladí, ale ktorý si kedy vybrať?
Začať s vhodným pohybom sa dá v každom veku. Nepreceňujte však svoje sily.
20–30 rokov
- hodí sa aj nový a náročný druh pohybu, napr. jazda na kolieskových korčuliach či v zime na snouborde
- bicyklovanie a posilňovanie, aerobik
30–40 rokov
- jazda na kolieskových korčuliach vám zlepší kondíciu
- ak ste nikdy necvičili, začnite dlhými prechádzkami svižným tempom a jazdou na bicykli
- do úvahy pripadá aj beh, ale ten nie je taký ohľaduplný k pohybovej sústave
- lepšia ako aerobik je kalanetika či joga, ale aj karate či taekwondo
40–50 rokov
- beh na lyžiach
- nezačínajte s behom, vašim kĺbom by to nesvedčilo, lepšie je bicyklovanie
- pre ženy je vhodný brušný tanec, formuje postavu, zlepšuje kondíciu, je proti bolestiam chrbta
50–60 rokov
- vynikajúci je akvaaerobik, cvičenie vo vode, ktoré nezaťažuje kĺby
- na bolesť chrbta odporučí vhodné cviky fyzioterapeut
60 a viac rokov
- cvičenie pre seniorov
- predĺžte prechádzky a choďte svižnejšou chôdzou
- pokračujte v jazde na bicykli
- vhodná je aj joga