Anna Ghannamová: Sociálne služby potrebujú systémové riešenia

, 13.06.2019 12:11
senior, staroba, opatrovanie, opatrovateľka,...
Slovenské opatrovateľky sa zo zahraničia možno vrátia aj vtedy, keď okrem porovnateľnej výplaty ako v Rakúsku dostanú na svoje deti aj porovnateľné prídavky na deti. Autor:

Minulý rok bol v rámci sledovania starnutia populácie prelomový, počet a podiel seniorov historicky prvýkrát na Slovensku prevýšil počet a podiel detí. Konštatuje to správa Štatistického úradu Slovenskej republiky. Deti vo veku do 14 rokov tvorili celkovo 15,7 % populácie. Seniori vo veku 65 a viac rokov už 16 % obyvateľstva. Na Slovensku uplynulý rok žilo 858-tisíc detí, ale až 874-tisíc seniorov. Problém starnutia však ešte stále akosi zanedbávame.

Pritom seniorov odkázaných na istú formu sociálnej služby bude čoraz viac. O sociálnych službách, ich nedostatku, o problémoch s opatrovateľkami, ale aj o financovaní sociálnych zariadení sme hovorili s Annou Ghannamovou, predsedníčkou Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb v SR.

Prečo sa problém sociálnych služieb dostatočne nerieši?

Anna Ghannamová.
Anna Ghannamová. Autor: Ivona Orešková

V prvom rade je to nezodpovednosť politikov, a to nemyslím len súčasných, ktorí čísla o zvyšovaní podielu starých a chorých občanov majú k dispozícii, vrátane prognóz na 10 až 20 rokov dopredu. Pritom všetci vedia, v ktorej krajine sú fungujúce systémy, a vedia aj to, ako a prečo fungujú. Nemusíme vymyslieť perpetuum, stačí sa poučiť z dobrých príkladov. Osobne ma za tých desať rokov, čo sa venujem téme seniorov, prekvapuje aj to, ako sa problémom financovania a zabezpečenia dlhodobej starostlivosti vyhýbajú oficiálne organizácie zastupujúce seniorov. Na jednej strane chápem, že aktívny senior nechce hovoriť o ešte hlbšej starobe a chorobe a zámerne túto tému odkladá a vytesňuje, ale vedenia týchto organizácií by na to myslieť mali a mali by aktívne vstupovať do riešenia tejto problematiky.

Mali by žiadať systémové riešenia nedostatočného financovania starostlivosti o tých seniorov, ktorí sú na tom najhoršie – teda dlhodobo odkázaných na pomoc inej osoby a často aj na odbornú pomoc. A potom je to slabá osveta o tom, že starší človek sa má na starobu a chorobu pripravovať. A to aj psychicky, aby stav, ktorý príde, vedel prijať. Ale aj finančne, aby vedel, koľko ho to bude stáť. Osveta o tom, že tak ako sa rodič musí postarať o malé dieťa, tak sa aj dieťa musí postarať o nevládneho rodiča. Preto som ako členka rady vlády pre seniorov, zastupujúca odbornú prax požiadala, aby sa rezort práce zaangažoval do osvety a pripravil kampaň o skutočnej cene dlhodobej starostlivosti a o tom, čo má robiť občan a jeho príbuzní, ak už potrebujú pomoc iných.

Treba však podotknúť, že sociálne služby sú nielen pre seniorov, ale aj pre deti, či dospelých s postihnutím, pre matky a rodiny v kríze či pre ľudí bez domova. A nikomu z nich sa nedá pomôcť bez pomoci iného človeka. Preto sociálne služby patria medzi najdrahšie. Až 75 % nákladov sú mzdové a odvodové náklady na zamestnancov. To je možno ten najpodstatnejší dôvod, prečo sa táto téma dlhodobo nerieši tak systémovo a radikálne, ako by sa patrilo. Ale verím, že sa to postupne zmení.

Sú sociálne služby na Slovensku na dne?

Ak správa Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) koncom minulého roka skonštatovala, že sociálne služby pre seniorov nie sú dostupné už dnes, tak ak kompetentní radikálne niečo nezmenia, čo bude v roku 2030, keď nám počet seniorov nad 85 rokov narastie o 64 %? Pracovníci NKÚ konštatovali, že sociálne služby nemajú dostatok financií a personálu. Nie je dostatok ani terénnych sociálnych služieb a je podľa nich „alarmujúco“ nízky počet rezidenčných zariadení dlhodobej starostlivosti. Počet žiadateľov rastie každým rokom, ale počet nových miest vo verejných zariadeniach je stále menší. Od roku 2015 do roku 2017 vzniklo síce 953 nových miest dlhodobej starostlivosti, ale z toho 914 vytvorili neverejní poskytovatelia, nie samospráva, ktorá má sociálne služby a ich zabezpečenie pre občanov v priamej kompetencii zo zákona. Počet žiadateľov o zariadenie pre seniorov vzrástol v roku 2017 oproti roku 2015 o 61 % a počet žiadateľov o špecializované zariadenie (klienti s Alzheimerom, demenciami a inými psychiatrickými diagnózami) až o 187 %.

Šokujúce však bolo aj zistenie NKÚ, že v kraji, kde verejné zariadenia sociálnych služieb boli na 100 % obsadené, si kraj nezazmluvnil starostlivosť o odkázaných u neverejného poskytovateľa, ktorý mal voľnú kapacitu. V inej krajine by to bolo neakceptovateľné a protizákonné. Na jedného odkázaného občana samospráva peniaze má a na iného nie? Ak štát príspevkom z ministerstva práce, ktorý ako keby nahradil tzv. príspevok v odkázanosti – dokázal zrovnoprávniť prijímateľov sociálnych služieb bez ohľadu na to, či sú u neverejného, či verejného poskytovateľa, tak to bude musieť urobiť aj samospráva. Teda kraje, ktoré si už na 68 % svoje zákonné povinnosti aspoň plnia – len nie v relevantných finančných výškach, ale aj obce, z ktorých, žiaľ, až 81 percent svoju povinnosť prispievať odkázaným ľuďom finančným príspevkom na prevádzku ignoruje. Takže áno, dotýkame sa už dna a bude záležať len na politikoch, aby začali situáciu riešiť radikálne. Lebo demografický nápor bude taký silný, že ak do systému dlhodobej starostlivosti nenalejeme nové zdroje, tak sa od dna neodrazíme, ale prepadneme sa pod samotné dno.

Sú u nás sociálne služby stále podfinancované napriek faktu, že štát na ne prispieva viac?

Áno sú. A to nielen verejný príspevok pre neverejných poskytovateľov. Ťažké to majú aj riaditeľky a riaditelia verejných zariadení, kde tiež nedostávajú dostatočný objem peňazí na kvalitu, akú vyžaduje od poskytovateľov zákon. Aj správa NKÚ jasne hovorí, že nie je možné požadovať kvalitu, a nedať na ňu dostatok finančných zdrojov. Príklad? Jedno z verejných zariadení by malo dodržať vyhlášku rezortu zdravotníctva o požiadavkách na minimálnu plochu výmery na ubytovaného (10 m2 na osobu, čo mnohí občania nemajú ani doma), a preto musí znížiť kapacitu o 45 %. To mu ale spôsobí stratu 273 000 eur na rok. Jeden neverejný poskytovateľ potreboval na splnenie podmienok novej vyhlášky rezortu zdravotníctva dotáciu 116 300 eur. Keďže zo zákona nemôže mať zisk, tak tie peniaze žiadal ako dotáciu. Nedostal ju. Takže by mal zavrieť brány v čase, keď máme nedostatok zariadení. Kde tu je logika? A to nehovorím len o ministerstve prá­ce.

Dlhodobá starostlivosť ide aj cez rezort zdravotníctva a financovanie sa nedá vyriešiť bez zodpovednosti rezortu financií. Ministerstvo práce síce dáva z roka na rok viac a viac financií na sociálne služby a niekoľko rokov suplovalo finančne povinnosti obcí a miest v zariadeniach pre seniorov (ZPS) a v zariadeniach opatrovateľskej služby (ZOS) a minulý rok prebralo na seba aj časť príspevku od krajov na špecializované zariadenia, ale stále je to málo v porovnaní s inými krajinami, a to nehovorím o porovnávaní sa so Švajčiarskom. Ale napríklad s Českou republikou: v ČR dávajú na sociálne služby k HDP 0,7 % a v SR len 0,2 %. Do systému teda treba radikálne viac zdrojov a bez nového zákonného poistného to jednoducho nepôjde. Je nevyhnutné čo najrýchlejšie zriadiť Fond odkázanosti a prispievať do neho minimálne 2 % z hrubej mzdy každého aktívneho občana. Nie je však nutné zaťažovať zamestnancov a zamestnávateľov. Stačí zobrať po jednom percente z prebytkových fondov nezamestnanosti a nemocenského poistenia.

V sociálnych službách chýba takmer 24-tisíc opatrovateliek. A to nehovoríme o sestrách… Kde je problém? Spočíva iba v tom, že slovenské ženy odchádzajú za prácou do zahraničia?

To je len časť príčiny. Lebo aj keby sa 23 000 slovenských opatrovateliek vrátilo z Rakúska, čo sa, žiaľ, nestane, tak nepokryjeme súčasnú potrebu. (o problémoch s opatrovateľkami čítajte aj v článku Budú opatrovateľky podpultovým tovarom?) V zariadeniach nám chýba asi 24 000, ale do 9 000 odkázaných občanov ešte v tých zariadeniach nie je, lebo sú v poradovníkoch na umiestnenie, a len minimum z nich má odbornú starostlivosť vo forme terénnej opatrovateľskej služby. Veľká časť personálu, ktorá dnes v sociálnych službách zostala, má navyše dôchodkový a preddôchodkový vek a mladých prichádza do tohto odvetvia málo. Súčasné pracovné sily nám vyššou mzdou a nízkou zodpovednosťou odčerpávajú so sociálnych zariadení napríklad obchodné reťazce. Lebo v sklade, kde vykladáte tovar, navyše za vyššiu mzdu ako poskytovateľ vie dať opatrovateľke, na vás netlačí vedúca sestra a riaditeľka, aby ste dodržiavali štandardy, vypísali správne denné hlásenie… nenadáva vám náročný príbuzný prijímateľa, ktorý si myslí, že ak platí za sociálnu službu, tak sa môže k personálu správať zle. Lebo aj to sa stáva, aj keď len výnimočne.

Riešením však nie je zákonné zvyšovanie minimálnej mzdy a príplatkov, na ktoré poskytovateľ nemá zdroje. Riešením je nájsť nové zdroje na reálnu možnosť zvýšenia miezd. Slovenské opatrovateľky sa zo zahraničia možno vrátia aj vtedy, keď okrem porovnateľnej výplaty ako v Rakúsku dostanú na svoje deti aj porovnateľné prídavky na deti. Získať mladých pre pomáhajúce profesie by sa dalo ponúknutím nájomných služobných bytov. No a zároveň musíme vrátiť úctu ľuďom, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách. Patrí sa im poďakovať za ich prácu. Verím, že celonárodná anketa Národná cena starostlivosti – DOBRÉ SRDCE, ktorá ide oceňovať pracovníkov v sociálnych službách, bude jedným z týchto nástrojov. Že bude adekvátnym morálnym ohodnotením pre tých, ktorí sociálnym službám zostali verní a zasvätili im neraz celý svoj život. DOBRÉ SRDCE ide oceniť aktérov v sociálnych službách v deviatich kategóriách: opatrovateľka, sestra v sociálnych službách, iný odborný pracovník (vrátane sociálneho pracovníka), poskytovateľ sociálnych služieb, dobrovoľník v sociálnych službách, novinár o sociálnych službách a porota udelí ocenenie aj za výnimočný počin v sociálnych službách. Víťazov sa dozvieme počas galavečera v bratislavskej Starej tržnici 27. 5. a záznam z večera odvysiela RTVS 8. júna na dvojke.

Za problémom odchodu opatrovateliek a sestier do zahraničia sú len financie alebo majú aj iné dôvody?

Okrem radikálne vyššej mzdy za rovnakú prácu ich motivujú aj prídavky na deti. Aj po znížených opatreniach v Rakúsku zo 180 eur na dieťa na asi 100 je to stále viac ako u nás. A nezanedbateľnou motiváciou je aj dorovnávací rakúsky dôchodok, na ktorý má slovenská opatrovateľka nárok po 180 mesiacoch neprerušeného platenia odvodov v Rakúsku. A, samozrejme, že je rozdiel starať sa v zmene s kolegami o 40, či 50 seniorov (niekde aj o 150), ako o jedného. Mať dvoch-troch šéfov nad sebou plus príbuzných každého klienta, ako žiadneho šéfa a komunikovať okrem seniora len s jeho príbuznými. Aj toto môže byť motív pre mnohé z nich. Ale vyššia mzda je najpodstatnejším motívom.

Bude aj Slovensko siahať po opatrovateľkách zo zahraničia?

Už dávno siaha. Najmä západné Slovensko a Bratislava zvlášť. Nemáme presné čísla, ale môžem hovoriť len z vlastnej skúsenosti a skúsenosti našich členov. Dovolím si odhadnúť, že minimálne tretina poskytovateľov má v tíme minimálne jednu cudzinku. Naše zariadenie v Dúbravke už štyri. Treba však zdôrazniť, že cudzinci, ktorí sem prídu pracovať oficiálne – a v sociálnych službách sa to inak nedá – nie sú tzv. „lacnou“ pracovnou silou. Zo zákona musia dostať rovnakú mzdu ako našinec na tej istej pozícii a ešte im musíte zabezpečiť aj ubytovanie. Ale už dnes bez nich nevieme postaviť služby, a keby sa aj vrátili všetky Slovenky z Rakúska, ani to by nestačilo na nárast odkázaných. Navyše Srbky a Ukrajinky sa veľmi rýchlo učia jazyk a javia sa nám v praxi ako lojálni, verní a dôslední zamestnanci. Vážia si prácu a vedia oceniť aj spravodlivého zamestnávateľa.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sociálne služby #opatrovateľské služby #starnutie populácie #Anna Ghannamová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku