Príbeh: Obetavá zdravotníčka má takmer sedemdesiat. Do penzie sa však nechystá

Ťažkú prácu na žilinskom urgente zvláda s úsmevom a optimizmom. Ten môžu 68-ročnej sanitárke Danke Kuricovej závidieť aj oveľa mladšie kolegyne. Pacienti si ju vážia pre jej ľudskosť, povzbudivé slová a veselú povahu. Neraz však zažíva aj vypäté situácie. Za každodennú námahu, pomoc a nasadenie ju nedávno ocenilo ministerstvo zdravotníctva.

04.07.2019 06:00
Danka Kuricová Foto: ,
Sanitárka žilinského urgentného príjmu Danka Kuricová napriek veku o odchode do dôchodku neuvažuje.
debata

Samotnú zdravotníčku ocenenie prekvapilo, doteraz ho vraj „nepredýchala“. Je pre ňu obrovskou poctou. „Do poslednej chvíle to predo mnou tajili. Ráno mi z nemocnice zavolali, že ma berú na výlet do Bratislavy. Keď ma priviezli pred budovu ministerstva, tlak mi stúpol hádam aj na dvesto. Vošli sme do sály plnej ľudí, usadili nás a keď ma ako jednu z ocenených pozvali na pódium, nemohla som uveriť,“ hovorí pani Kuricová. Zároveň sa vracia v čase a spomína na svoje začiatky. V mladosti, hneď po vyučení, pracovala s textilom v známej Slovene. Vždy však chcela pomáhať ľuďom, a preto si po večeroch robila zdravotnícky kurz.

Kariéru sanitárky odštartovala v detských jasliach na žilinskom sídlisku Vlčince, kde sa s dvoma kolegyňami starala o štyri desiatky „drobcov“. Zostala tam, až kým jasle v polovici deväťdesiatych rokov nezatvorili. „Krátko nato prišla príležitosť zamestnať sa na tunajšej úrazovke. Pravda je, že najskôr to nebolo ľahké. Neovládala som obväzovú techniku a zaskočilo ma aj rýchle tempo práce. Pacienti sa tu striedali ako na bežiacom páse,“ podotkla. Pomaly si zvykla a všetko sa naučila. Neskôr prešla na urgent. „Je to veľmi náročná robota, ale človek k nej musí mať pozitívny prístup. Inak by sa to nedalo vydržať,“ hovorí s tým, že tam chodia všelijakí ľudia. Nervózni, podráždení, konfliktní, nespokojní, že musia čakať. „Neuvedomujú si, že keď nám privezú pacienta, sme v jednom kole. Musíme mu zobrať krv, natočiť EKG a keď treba, rýchlo ho umiestnime na lôžko. Ošetrujeme krvavé poranenia, zlomeniny, rozbité hlavy, často naozaj nepekné úrazy. Všetkých naraz vybaviť nemôžeme,“ povedala s tým, že najhoršie sú noci. Pravidelne tam totiž končia bezdomovci a množstvo ľudí „pod parou“. Vždy ich v prvom rade poriadne vyumývajú a oblečú do čistého. Prejdú s nimi „kolotočom“ vyšetrení a keďže mnohí nie sú pri vedomí, pre istotu ich dajú na cétečko. „Tí, čo o sebe aspoň niečo vedia, sa s nami doslova pasujú a nejeden raz si pri tom vypočujeme šťavnaté nadávky,“ opisuje adrenalínové služby. Vtedy je vraj dôležité udržať si nervy na uzde a nekričať na nich. „Prihovárame sa im pokojným hlasom v duchu si opakujúc, že sú opití a nevedia, čo robia,“ podotkla. Za trpezlivosť a opateru sa jej niektorí prídu na druhý deň poďakovať, no nestáva sa to často.

Fyzicky aj psychicky náročná práca ju vraj neunavuje, kondične je na tom veľmi dobre. Napriek tomu, že dvíha ťažké váhy, nemá problém s chrbticou či inými neduhmi. Na regeneráciu si nedopraje ani masáže. „Svoju prácu mám rada, tiež spoločnosť ľudí. Energiu a silu čerpám práve z nich. Preto sa tak skoro ani nechystám odísť do dôchodku,“ smeje sa. Vzápätí zvážnie. „Samozrejme, stretávam sa tu aj s veľmi smutnými príbehmi, keď sa nedá pomôcť deťom či mladým ľuďom. Rovnaký bôľ cítim aj pri starých pacientoch. Je úplne jedno, kto má koľko rokov. Občas sa človek neubráni slzám,“ priznala. Snaží sa však neprenášať si takéto emócie domov. Manžel, dvaja dospelí synovia a štyri vnúčatá ju dokážu priviesť na radostnejšie myšlienky.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #energia #zdravotníctvo #ocenenie