Od drastického rozhodnutia vlády uväzniť Talianov doma vychádza Roberto Fichera, osemdesiatnik s bujnou hrivou bielych vlasov, len pre to najnutnejšie: „nakupujem a občas idem do lekárne pre lieky,“ hovorí.
Taliansko je krajinou seniorov, podľa štatistík najstarších v Európe. Len málo z nich však žije v domovoch pre seniorov, a tak je otázka ich izolácie veľmi pálčivá.
Našťastie pre Roberta je štvrť Monti, situovaná medzi Koloseom a centrálnou stanicou Termini, dobre vybavená obchodmi a všade je možné dôjsť pešo. To je pre neho požehnanie, pretože žije sám a nemá vodičák.
„Stojím v rade ako všetci a dodržujem bezpečnostnú vzdialenosť. Často ma ľudia púšťajú, keď vidia, aký som starý, a ja to rád prijímam. Raz je aspoň staroba výhodou,“ usmieva sa.
Zatiaľ znáša nútenú izoláciu dobre. „Som domácky tvor a vždy si doma nájdem nejakú tú prácu. Teraz som začal s jarným upratovaním, ktoré mi vystačí na niekoľko dní. Samozrejme som sa musel niektorých vecí vzdať, ako je cesta s priateľom do Ikea, kde som si chcel kúpiť nový stôl . Ale prežijem to!“ žartuje zdatný osemdesiatnik.
Priznáva však, že táto mimoriadna situácia zmenila jeho každodenný život. „Jediná vec, ktorá ma ťaží, je ticho!“ pripúšťa. „Nepočujete žiadny hluk, žiadne auto, ulice sú prázdne… Keď vyjdete von a počujete za sebou kroky, máte skoro strach a znepokojene sa otáčate,“ hovorí. „Je dokonca počuť spievať vtáky, a to v samom centre, uvedomujete si to?“ dodáva.
V noci spí ako zabitý. Chodí spať okolo jednej hodiny rannej a vstáva o deviatej a každé ráno si meria teplotu, pretože starí ľudia, viac zraniteľní, sú najčastejšie obete koronavírusu: mŕtve osoby v Taliansku majú v priemere takmer osemdesiat rokov. „Žiadna horúčka, žiadny kašeľ, je to dobré!“ uisťuje sa.
Na druhom brehu Tiberu, v štvrti Trastevere, trávi Carla Basagniová, bývalá maliarka a poetka, tiež veľa času pri svojom okne do ulice Lungaretta, ktorá spája zastávku električky s námestím Santa Maria in Trastevere s jeho majestátnou fontánou.
Obvykle tu sú davy turistov, pouličných hudobníkov a predavačov. Ale dnes je to tu ako na púšti. Carla, žena vysokej krehkej postavy so zasnenými očami, sa uchyľuje k čítaniu.
„Predajne kníh sú zatvorené, a tak si nemôžem knihy kupovať, ale čítam znovu knižky, ktoré mám rada. Našťastie ich mám všetky v knižnici. Pomáhajú mi, aby som si uvedomila, že čas pracuje pre nás a že je treba len vedieť byť trpezlivý,“ hovorí.
Zatiaľ sa Carla, ktorá tiež žije sama, snaží udržiavať vo forme. „Cvičím doma. Pijem najmenej päťkrát denne vodu a len veľmi málo vína, hoci ho mám veľmi rada!“ zdôrazňuje.
„Niekedy si pridávam do vody trošku Aperolu (korenený bitter s nízkym obsahom alkoholu), aby som jej dodala peknú červenú farbu,“ priznáva sa šibalským úsmevom. „Rada si tiež uvarím niečo dobré pod zub,“ priznáva a dodáva, že zase píše básne pre deti, ktoré pripomínajú uspávanky.