Cieľom vášho združenia je aj medzigeneračná spolupráca seniorov a mladých ľudí. Ako sa uskutočňuje, ktoré aktivity ju najviac vystihujú?
DM: Vnímame množstvo aktivít, ktoré sú zamerané výlučne na seniorov a seniorky. Iste sú užitočné, ale nám sa tá oddelenosť zdá ochudobňujúca. Akoby tu existoval pocit, že niečo, čo zaujíma mladých nemôže zaujímať starších a naopak. Snažíme sa tvoriť kultúrne a komunitné aktivity, ktoré budú lákavé pre ľudí rôzneho veku, pretože nás to spojenie nesmierne baví a vidíme, že baví i ľudí, ktorí na naše podujatia prichádzajú.
Najviac vás vystihuje medzigeneračný festival Old's cool. Ako vznikol?
DM: Vytvorila ho česká organizácia Elpida, ktorá je takou našou krstnou mamou. Inšpiruje nás. Festival sme pred troma rokmi priniesli do Bratislavy a neskôr aj do Košíc. V rámci posledného ročníka ste v Pistoriho paláci napríklad mohli stretnúť seniorský zbor Elpida, ktorý hrá pop a rock a na festivale robil spolu s Václavom Havelkom predskokana Jane Kirschner.
Na tomto podujatí sa vytvárajú zmiešané tímy starších a mladých ľudí, ktorí súťažia vo vedomostnom kvíze.
DM: Áno ide o kvíz Mezigenerátor, ktorého otázky sú pripravené tak, aby boli prirodzene blízke ľuďom rôzneho veku. Na čítačke ste mohli stretnúť Božidaru Turzonovovú a diskutovať o knihe Diany Athill, ktorá otvára témy ako je láska a sexualita seniorov. Vo výstavných priestoroch ste zas mohli byť svedkami nádhernej retrospektívnej výstavy fotografií Bet Orten a Veroniky Ruppert zobrazujúcich starobu, vzťahy matky a dcér a všeobecne medziľudské vzťahy s radosťou, humorom a jemnosťou.
Vnímanie starších ľudí a mladých navzájom je asi dosť rozdielne. Čo si mladí ľudia predstavujú pod nálepkou dôchodca, senior. Aké majú teda voči seniorom predsudky?
TS: Vytváranie zjednodušených schém premýšľania o starších ľuďoch mladšími ľuďmi alebo naopak je do veľkej miery prirodzené. Z mnohých výskumov a niektorých skúseností však vieme, že tieto stereotypy a predsudky nie vždy platia a niekedy mladší ľudia príliš zjednodušujú realitu. Áno, v našom priestore veľmi často neznámych starších ľudí oslovujeme a vnímame iba ako skupinu dôchodcov, v lepšom prípade seniorov a v horšom prípade starcov.
Prečo je to tak?
TS: Častokrát nás oveľa menej zaujímajú informácie o tom, kým tento človek je, čím je jedinečný, čo ho zaujíma. Neredukujeme však už aj takýmto oslovovaním bohaté životy starších ľudí výhradne na príjem pravidelnej finančnej podpory od štátu? Je tento konkrétny neznámy človek pre nás skutočne najmä starcom, dôchodcom, seniorom. Prečo? Aj keď sa to zdá možno ako jazyková drobnosť, už takéto oslovovanie, resp. neoslovovanie ľudí menami má v našej každodennosti nad nami veľkú moc. Ľahšie si neskôr predstavujeme iné stereotypy ako tie, že starší ľudia sú pasívni, závislí od pomoci druhých, nudní, depresívni, či dokonca dementní alebo menej inteligentní. Vieme predsa, že to tak nie.
Skúsme aj opačnú stranu. Aké predsudky majú voči mladých ľuďom seniori?
TS: Nielen seniori ale aj ktorýkoľvek starší ľudia, ktorí patria medzi digitálnych migrantov, čiže nevyrastali spolu s technológiami a inými digitálnymi možnosťami, môžu vnímať mladších ľudí ako vzdialených od reality a „nepoužiteľných pre prax“. S mladosťou sa tiež môžu spájať také stereotypy, ktoré ľudia radi počas svojich životov zdôrazňujú a ktoré súvisia skôr so spomienkovým optimizmom než s realitou – bezpodmienečná radosť, či bezstarostnosť, nerozvážnosť. Faktom ale je, že mnohí mladší ľudia zažívajú výrazné ťažkosti, ktorým veľakrát nie je venovaná adekvátna pozornosť a sú napríklad bagatelizované.
Ako sa darí odstraňovať uvedené predsudky zo strán obidvoch „táborov“ na Slovensku?
TS: Na miestach, kde takéto stereotypy nevznikli ich nie je potrebné odstraňovať. Takýmito miestami sú častokrát blízke rodinné, susedské alebo komunitné vzťahy. Rozpad viacgeneračných rodín, migrácia rodinných členov do zahraničia za prácou alebo lepšou budúcnosťou, vekovo homogénne vzťahy na pracoviskách, či individualizácia v susedstvách a iných priestoroch vzniku takýchto prirodzených medzigeneračných a od zbytočných stereotypov oprostených vzťahov nepraje. Združenie Zrejme vzniklo a existuje aj preto, aby nám bohatstvo týchto vzťahov pripomínalo.
Ktoré aktivity, činnosti, spoločenské podujatia pomáhajú spájať starších a mladých ľudí?
TS: Tie, ktoré nie sú násilné, sú založené na záujme o druhého, zvedavosti a radosti zo spoločných chvíľ. Od jednoduchých rozhovorov po komplexnejšie aktivity aké robí nielen naše občianske združenie Zrejme a Elpida v podobe festivalu Old's Cool, ale dnes už aj mnohé školy, škôlky, denné centrá, či proseniorské organizácie typu Stále dobré, AkSen, či Seniori v pohybe a iné.
Aký prínos majú seniori, ich životné príbehy pre mladšiu generáciu ľudí?
DM: Prepojenie rôznorodých ľudí je vždy zaujímavé, bez ohľadu na to, v čom ten rozdiel spočíva. Učíme sa tým empatii a citlivejšie potom vnímame aj samých seba. Okrem toho žijeme v slobodnej krajine, užívame si voľnosť pohybu a možnosti ako nikdy predtým. Len pred niekoľkými desiatkami rokov tu však bola nesloboda, totalita, teror. Podľa mňa si dnešnú slobodu nezaslúžime, ak sa nebudeme neustále a do detailov zhovárať o tom, čo jej predchádzalo, ak sa nebudeme snažiť to pochopiť. Ako lepšie pochopiť normalizáciu, Slovenský štát alebo prevrat v 1948 ako v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí to zažili? Vnímame vzťahy so staršími ľuďmi ako nevyhnutnú kontinuitu, ktorá nám umožňuje pochopiť prítomnosť.
Foto: Archív: OZ Zrejme
Aký prínos môžu mať mladí ľudia pre život seniorov?
DM: Môžeme im ponúknuť príležitosť vnímať kontexty, ku ktorým sa nevyhnutne nemusia bežne dostať. Ja som napríklad so susedkou Betkou išiel na výstavu súčasného umenia. Sama by tam asi nešla, ale keď sme tam boli spolu, užila si to, pýtala sa umelcov na význam vystavovaných exponátov, a hoci tomu nie vždy úplne rozumela, videl som, že ju baví tam s nami byť. Pre mňa osobne je nesmierne vzácne vnímať, ako starší ľudia vnímajú fakt, že som zosobášený s mužom. Tá téma skôr či neskôr príde na pretras a moja skúsenosť je, že strach otvárať ju je len v našich hlavách. Pri pohľade z očí do očí sa mi nikdy nestalo, že by ma niekto odsúdil alebo mal menej rád. Naši starší sú pri osobnom kontakte oveľa chápavejší a prístupnejší, ako si myslíme.
Jedným zo základných pilierov vášho združenia je boj proti ageizmu. Ako je na tom Slovensko?
TS: Ageizmus chápeme ako prílišné zovšoebecňovanie na základe veku alebo príslušnosti k istej generácií. Ageizmus funguje trocha inak ako rasizmus alebo sexizmus, lebo nehovoríme o stereotypoch voči skupine ľudí, ktorou sa nikdy nestaneme. Nikdy z nás nebudú Rómovia alebo černosi, ale starnutím prechádzame všetci. Zjednodušene povedané, to aké stereotypy o starších ľuďoch si počas svojho života vytvoríme budeme neskôr konfrontovať so svojou skúsenosťou a tým ako vnímame samých seba, ako sa budeme cítiť.
Prečo je tento fenomén nebezpečný?
TS: Ageizmus je nebezpečný aj preto, že môže prerásť do diskriminácie. Od operácií a lekárskych zákrokov, ktoré sa neuskutočňujú kvôli vysokému veku cez zaobchádzanie so staršími ľuďmi ako keby boli deti bez výraznejších skúseností, ktorých je možné ľahko zmanipulovať a oklamať. Niekedy ide o predávanie hrncov a výletov s cieľom zisku, inokedy ide o predávanie politických sľubov s cieľom upevňovať svoju moc. V každom z týchto prípadov ide podľa môjho názoru často o nerešpektovanie ľudí a šliapanie po ich dôstojnosti.
Čo podľa Vás pomáha najviac pri odstraňovaní ageizmu v spoločnosti?
TS: Sú to podľa mňa najmä tri hodnoty: vedomie vlastnej konečnosti, viera v rovnocennosť druhého a láska.
Je možné považovať starobu za niečo coolové, niečo trendy. Dá sa na ňu nazerať aj takýmto spôsobom?
TS: V našich životoch sú odrazené desiatky a desiatky životov starších ľudí, bez ktorých by sme neboli v správny čas inšpirovaní, povzbudení, podporení. Staroba nie je zárukou múdrosti, tak ako jej to je veľakrát pripisované. Mnohí starší ľudia v našich rodinných ale aj verejných životoch sú však ľuďmi, ktorí nás svojimi skúsenosťami, múdrosťou a niekedy aj coolovým náhľadom na veci inšpirujú. Týchto ľudí je z môjho popri iných zobrazeniam staroby cez medicínske pomôcky a trápenia z môjho pohľadu veľmi dôležité zdôrazňovať a zviditeľňovať.
Ako vzniklo vaše občianske združenie a čo je jeho hlavným poslaním?
DM: Naše občianske združenie vzniklo kvôli priateľstvu. Kamarátili sme sa s partiu seniorov a senioriek v stacionári Záhrebská, keďže niektorí z nás bývali v jeho susedstve. Trávili sme s nimi čas, boli sme zvedaví na ich životy a oni zas chceli vedieť, čím žijeme my. Vytvorili sme si spoločné rituály napríklad sme pripravovali kávu, debatovali o politike, histórii, ale aj o tom, čo nové je v bulvári. Po niekoľkých rokoch takéhoto súžitia, sme sa dozvedeli že stacionár chce mestská časť Staré mesto zrušiť. Bol to moment, kedy sme hnev a frustráciu premenili na spoločnú aktivitu a začali sme spoločne usilovať o miesto, ktoré nás spájalo. Pripravili sme spolu petíciu, poskytovali sme rozhovory, vystupovali sme v televízii, demonštrovali sme pred miestnym úradom. Stacionár sa nám síce nepodarilo zachrániť, ale spoločná práca vyústila v založenie Zrejme.
Skúsme sa ešte dotknúť projektu Stanica Záhreb. Čo je jeho cieľom?
DM: Stanica Záhreb je ideovým nasledovníkom komunitnej časti zrušeného Stacionára Záhrebská. V tomto potulnom medzigeneračnom centre organizujeme napríklad divadelné stretnutia, na ktorých sa učíme divadelnú techniku storytelling, teda rozprávanie príbehov. Riadime sa heslom, že všetci sme rozprávači a naše príbehy sú výnimočné. Zdokonaľujeme sa v tom, aby sme príbehy, ktoré sme zažili, vedeli rozprávať pútavo pre divákov a nachádzali v nich prepojenia. Okrem toho sa Stanica Záhreb raz do mesiaca stretáva aj ako knižný klub v knižnici na Záhrebskej 8. Debatujeme o knižke, ktorú sme si na poslednom stretnutí vybrali alebo hovoríme o zvolenej téme.
O vašej činnosti hovorí aj kniha Záhrebská. Predstavte nám ju.
DM: Knižka vyšla na sklonku roku 2018 a skladá sa z dvoch častí. Prvá opisuje príbeh susedskej komunity a ľudí zo stacionára Záhrebská. Príbeh je prepletený medailónikmi jednotlivých klientov stacionára. Napríklad pani Poštolková šila prvé prototypy slávnych Poštolkových nohavičiek, ktoré vymyslel jej manžel Dr. Poštolka. Pán Síkora bol jedným z najvýznamnejších slovenských vodohospodárov. Pani Woleková sa zas počas minulého režimu napriek spoločenskej atmosfére dôsledne hlásila k svoje viere. Druhá časť knihy je zbierkou desiatich príkladov medzigeneračného spolužitia, ktoré môžu inšpirovať jednotlivcov i inštitúcie.