Aj týmito slovami vysvetľuje v rozhovore pre Pravdu význam vzácneho projektu s názvom Vianočná pošta Ľubica Noščáková z občianskeho združenia Pohodovo. Vianočná pošta oslavuje piaty rok vzniku.
Kedy vznikla myšlienka Vianočnej pošty?
Vianočná pošta vznikla v roku 2017 z jednoduchého nápadu vtedy trinásťročnej Hanky. Ako pedagóg som prepájala školu s domovom dôchodcov. Chodievali sme pravidelne raz-dvakrát mesačne s deťmi zo školy do domova dôchodcov. Bola to súčasť nášho vyučovania, takého naozaj zážitkového. Zvyčajne školy chodia „urobiť program“ seniorom, zarecitujú im a zaspievajú.
Akým programom ste vtedy tešili seniorov?
Napríklad, keď sa deti učili v slovenskom jazyku interview, išli sme do domova dôchodcov a nad fotkami seniorov sme robili každý svoje interview o ich živote, nakrúcali ho, zapisovali a nakoniec aj cez výtvarné umenie či informatiku tvorili pre nich malé zážitkové knižky. Robili sme spolu aj recepty na dobrý život, hrali spoločenské hry, čítali si.
Ako vnímali deti stretávanie sa so staršími ľuďmi?
Bolo to skvelé spojenie. Deti mali „niekoho len pre seba“. Seniori zase mali pre nich to, čo pre nich má v dnešnej dobe málokto, a to je čas. Ich motorika je podobná tej detskej a pri tvorení, či zdobení medovníčkov sa aj poriadne nasmiali. Každý zažil niečo iné, výnimočné. A po jednom takomto medovníkovom predvianočnom stretnutí sa ma Hanka, ktorá chodievala s nami spýtala, prečo so seniormi nerobím to, čo chcú oni, ale pripravujem im to, čo si myslím, že chcú.
Čítajte viac Právnička radí: Seniori, nedajte sa pred Vianocami nachytať
Ako ste na to reagovali?
Prekvapilo ma to, ale už som mala zažité, že deti sa oplatí počúvať, keď sa nám snažia niečo povedať. A v tomto prípade mali naozaj osobnejší kontakt seniori s Hankou, ako so mnou, lebo ja som „sprevádzala tridsať detí“, zatiaľ čo Hanka sa venovala len osobnému prepojeniu. Povedala mi o seniorskej túžbe dostávať ozajstné vianočné pozdravy. Dostalo ma to, lebo som si úplne presne pamätala, ako naša babička zbierala pozdravy, vystavovala ich a nakoniec dala k papierovému Betlehemu pod stromček, aby bola rodina pokope.
Čo ste teda podnikli?
Začali sme teda spolu riešiť, ako ešte v tom roku dostať k starkým pozdravy, ktorých bolo v domove stodvadsaťtri. Spočítali sme, že keď napíšeme sedem denne, do Vianoc to vyjde. Potom som sa podelila s nápadom na sieti a keď začali pribúdať rôzne reakcie, manžel mi ponúkol, že vytvorí formulár, lebo to vrstvenie pod statusom spôsobovalo, že sa odpovede strácali, nedali sa totiž ľahko rozlíšiť tie s nadšenou reakciou s tými s návrhom, že sa pridávajú k nám.
Prekvapil vás záujem ľudí o tento projekt?
Na druhý deň nato som ráno musela odísť na teambulding a tak som vypla všetky siete. Keď som sa po troch dňoch off-line vrátila, manžel ma vítal so širokým úsmevom a správou, že vo formulári je niekoľko tisíc dobrovoľníkov odhodlaných písať. A tak sme si povedali, že je škoda nedopriať aj iným seniorom pozdravy, lebo zaplaviť stodvadsaťtri seniorov tisíckami pozdravov nie je to, čo chceme, hoci tá predstava bola lákavá.
Ako ste preniesli tento nápad širšej verejnosti?
Začali sme telefonovať do domovov dôchodcov a zariadení pre seniorov a dopadlo to tak, že ešte v tom roku presne jedenásťtisícstojeden dobrovoľníkov odoslalo vyše dvadsať tisíc pozdravov. Znie to ľahko, ale vytvoriť systém párovania adries si vyžiadalo prácu ďalšej dobrej duše a pekných pár hodín práce. Zároveň registrovať také množstvo dobrovoľníkov, odpovedať im, viesť skupinu, kde sme pridávali fotky z radosti seniorov a odovzdávania pošty seniorom, bolo a aj po piatich rokoch ešte vždy náročnejšie, ako sa zdá. Je to v podstate druhý pracovný úväzok od októbra až do januára, pre mňa i manžela, ktorý robíme s radosťou a aj vyčerpaním. No keď sa dielo podarí, je to úžasný pocit. Aj to, že nás ľudia, ktorí píšu, začali dobrovoľne podporovať, lebo si to vážia. Je to úžasné a pomáha nám to robiť aj iné aktivity detí a seniorov.
Ako sa napĺňajú jednotlivé ciele tohto projektu, ako funguje?
Cieľom je urobiť radosť seniorom a dať im zažiť ten pocit, že aj na nich niekto myslí a robí to spôsobom, ktorý im je blízky a na ktorý sú zvyknutí, hoci „už sa nenosí“. Pridruženým cieľom, ktorý sa ukázal ako rovnako vzácny, je podpora ľudí v konaní dobra a tvorení osobných spojení v čase, keď sú obmedzené a vzácne. A teda obidva ciele sú naplnené, a to doslova úsmevmi, radosťou, s nadšením a zážitkami všetkých zúčastnených. Mňa ako spoluorganizátora stále nanovo prekvapuje a dojíma to ako nezištne a s nadšením do toho ľudia idú a potom všetky tie príbehy, ktoré náhodne pošta vytvára. Ciele sú teda naplnené dobrým pocitom a radosťou u všetkých zúčastnených a to je naozaj vzácny indikátor, ktorý je pre tento projekt úplne jedinečný. Za štyri roky bolo doručených touto cestou viac ako stotisíc pozdravov.
Čítajte viac S nákupmi vianočných darčekov opatrne! Aj na penziu môže siahnuť exekútor
Kto sa môže zapojiť do Vianočnej pošty a akým spôsobom?
Ktokoľvek, kto sa rozhodne napísať a odoslať (na svoje náklady) pozdrav seniorovi do zariadenia. A teda, samozrejme, akékoľvek zariadenie pre seniorov, ktoré chce svojim seniorom a seniorkám dopriať tento zážitok. Stačí „rozkliknúť“ pozvánku do vianočnej pošty na webe nášho občianskeho združenia https://pohodovo.sk/…ta-pozvanka/, zvoliť si registráciu, ktorá je preňho vhodná (jednotlivec, skupina alebo domov dôchodcov, ak chce prihlásiť seniorov do pošty) a vyplniť potrebné údaje. Registrácia bola otvorená do 10. decembra.
Aká je odozva seniorov na Vianočnú poštu a ako na ňu reagujú najmä v čase koronakrízy?
Nemám na ňu slov. Je dojímavá, radostná, prepájajúca. Veľmi silná. Sú to „správy z nedostupnej časti sveta“, správy, že aj na mňa niekto myslí. Sú o to vzácnejšie o čo viac sú nemožné osobné stretnutia. Keď to všetko nastalo, seniori boli viac ako pol roka, niektorí aj dlhšie bez možnosti návštev. Vtedy nám pomohla jedna organizácia zabezpečiť smartfóny s nainštalovanými aplikáciami pre možnosť internetového spojenia seniorov s ich rodinami. No seniori ich väčšinou nevedeli ovládať, takže ľudia v zariadeniach, ktorým už aj tak pribudlo mnoho práce z dôvodu izolácie, nemožnosti spoločných aktivít a obedov, ešte chodili k seniorom a pomáhali im spojiť sa cez zariadenie s ich blízkymi, alebo s duchovnými, na ktorých návštevy boli zvyknutí a ktorí v počiatkoch pandémie tiež ostali bokom.
Písali a posielali sme aj pozdravy, ale keď ešte nebolo jasné, ako presne sa na povrchoch nákaza môže preniesť, strávili pozdravy veľa času v karanténe či pri germicídnych žiaričoch. Deti chodili písať pod domovy odkazy kriedami na chodník tak, aby ich bolo vidieť z okien. Jednoducho povedané, každý jeden pozdrav, dnes ešte viac ako inokedy, je vzácny. Lebo je správou do izolácie, správou, ktorá je posolstvom o spojení, ktoré ľudsky jestvuje, aj keď je neviditeľné a dostane sa cez akékoľvek hranice, či pandémiu.