S manželom ste vždy pôsobili ako vitálna dvojica. Ako ste dokázali, že pán Chudík vedľa vás nikdy nezostarol? Odkiaľ ste brali toľko energie?
Asi je to celkom logické, ak je jeden z partnerov o hodne mladší, tak podrží toho druhého. V čase, keď sme sa zosobášili, vtedy nezvykol byť medzi partnermi väčší vekový rozdiel. Dnes existujú aj oveľa väčšie rozdiely, takže my sme sa mohli cítiť úplne normálne. Manžel bol znamením blíženec a ja váhy, obidve sú vzdušné znamenia, takže aj podľa nich sme si mali dobre rozumieť.
Takže ste sa názorovo vedeli zhodnúť?
Na mnohé veci sme mali rovnaký názor. Nie však tak, že sme sa snažili prispôsobiť tomu druhému, ale skutočne sme mali na niečo rovnaký názor a sme ho prejavili. Áno, samozrejme, boli aj rozdiely, keď sa naše názory líšili, možnože aj preto, že som teda bola o dosť mladšia.
Vedeli ste, že práve on bude vaša pravá láska?
Spolu sme prežili tridsaťtri rokov, ale spoznali sme sa desať rokov predtým. Ale vtedy sme vôbec netušili, že budeme spolu žiť.
A kedy to prišlo, že ste si povedali, že teraz už budeme spolu, kedy nastal taký ten moment zamilovania?
Ten moment potvrdenia lásky prišiel v roku 1982. Nebola som vtedy už mladé dievča, mala som 33 rokov. Koncom osemdesiateho roku sme nadviazali písomný kontakt a začiatkom 1981 roku sme sa začali stretávať, dávali si schôdzky, ktoré sa stávali pravidelnými. Ja som chodila do Bratislavy prakticky skoro každý piatok a v nedeľu som sa vracala domov. To, že som sem chodila poldruha roka, znamenalo, že som chcela o sebe vedieť, či z mojej strany ide naozaj o lásku, lebo cítiť len obdiv, to je slabý základ pre trvalý vzťah, o to ťažšie je pre o viac rokov staršieho partnera zažívať neskorší rozchod. Po roku a pol sme sa zobrali v deň sviatku detí.
Čo sa mu na vás najviac páčilo a zase naopak, čo sa vám na ňom najviac páčilo?
Pôsobil na mňa svojím kúzlom osobnosti, šarmom, ktorým ma upútal. Mal krásnu chôdzu, pekné veľké ruky, nádherný hlas i prejav, krásnu slovenčinu, ale aj češtinu, chlapčenský úsmev a láskyplný pohľad. A bol disciplinovaný a spoľahlivý. Myslím si, že sme sa viac-menej dopĺňali. Ja som prinášala nápady. Jemu sa páčili niektoré moje slovné hodnotenia. Často sme viedli rozhovory, iste, že aj vtipné. Obaja sme mali zmysel pre humor. A samozrejme, v čase, keď nám nebolo do smiechu, sme sa vedeli podržať. Považujem za úplne normálne, pokiaľ ľudia majú medzi sebou vzťah nazývaný láska, vtedy nenechá jeden toho druhého padnúť. Jednoducho, keď vidí, že potrebuje pomoc, v tom prípade neváha a zasahuje.
O vašom manželovi bolo a je známe, že sa celý život venoval hereckej práci, ale vy, čo vás zaujímalo, kto ste vy?
Som zrejme univerzálny typ, keď som skončila základnú školu, tak sa v škole čudovali, prečo som si vybrala technickú školu a išla na hutnícku priemyslovú strednú školu. Moji rodičia ma v tom podporovali, lebo súhlasili, aby som mala v rukách istú odbornosť. Vôbec neľutujem výber technickej strednej školy, pretože som sa tam naučila také veci, ku ktorým by som sa inde nedostala. Tá škola bola úžasne vybavená. Mali sme tam okrem výrobných strojov a prístrojov na drevo, železo aj bufet a dokonca aj kino s poschodovým sedením. A ja som sa naučila premietať filmy tak, ako v kine, aj filmy zlepovať a podobné veci. Mimo vyučovania sme mali možnosť za 1 korunu sledovať večerné filmy. Robili sme práce s drevom, so železom, používali sme ruky. Študenti mali šancu spraviť si vodičský preukaz, pokiaľ mali výsledok štúdia s vyznamenaním. Takže v osemnástich rokoch som už vedela šoférovať. Stálo to mojich rodičov vtedajších 500 korún. Ale natrápila som sa, než sa mi ich podarilo prehovoriť a dať mi súhlas, nemali sme auto, bolo na poukaz, ktorý sa prideľoval, neskôr boli dlhé poradovníky. Doteraz šoférujem a rada.
Na motorke ste neskúšali jazdiť?
Raz ma na mopede zviezol jeden chlapec a veľmi klopil v zákrutách, takže nie. Povedala som si, že jazdiť na motorke, to nikdy.
Mali ste vzťah aj k umeniu, keďže váš manžel umením žil?
Áno. Dobre som kreslila i maľovala. Môj otec dával prednosť akvarelu, ja neskôr olejomaľbe. Našu strednú školu som ozdobila obrázkami, zväčšeninami technických strojov. Ešte tam asi visia. Keď pocestujem do môjho rodiska, pôjdem navštíviť tú školu. Určite sa mi bude zdať malá, pretože všetko sa dospelosťou zmenší. Bavil ma celkovo šport, zimný i letný, mám rada loptové hry, aj chlapčenské. A tanec. Baví ma divadlo, film, knihy a výtvarná kreatívna činnosť. Tenis mi zakázala učiteľka hry na klavír, tak to až teraz doháňam, stolný tenis hrám ako samouk. Naše staršie generácie nemali možnosti, ktoré dnes už sú, ale sme si dokázali mnohé vytvoriť sami, alebo sme preberali vedomosti od našich rodičov a prarodičov. Tak bolo celkom bežné, že mnohí sme vedeli šiť, vyšívať, pliesť, opraviť si i rôzne veci sami. Dnes je výnimočné, keď mladí niektorú takú činnosť ovládajú. To je škoda pre nich. Výsledkom napríklad mojej tvorby okrem iného sú farebné vlastnoručne pletené pončá, každé je originál, neopakujem, označila som ich menami, ktoré korešpondujú s výtvormi farebne i štýlovo s nimi ladia, tiež preto, aby sa v nich lepšie orientovalo. Pozrieť si ich môžete na webe: arlena.sk
A čo právo? Čo ste vyštudovali, tomu ste sa nechceli venovať?
Rozhodne som nechcela byť sudcom. Páčila sa mi predstava advokátky typu Perryho Masona v sukni. Otec mi hovoril, že som advokát chudobných, to preto, že som sa zastávala brata, spolužiakov spravodlivosti. Ale v odbore som sa nakoniec najviac venovala zmene zákonov v prospech zlepšenia života žien, detí a rodiny. V rigoróznej práci som videla šancu svoje návrhy uplatniť. Jeden môj návrh vyšiel o 12 rokov neskôr, čiastočne vyšli ďalšie návrhy zmien, ostatné čaká do budúcnosti. A mám aj ďalšie návrhy, ktoré čakajú. Chcela by som, aby mal deň aspoň 36 hodín, aj 48 je mi málo. Ale mám skôr pocit, že sa deň skracuje. Rada by som tu ešte bola, aby som stihla to, čo chcem ešte spraviť.
V máji uplynie sto rokov od narodenia Ladislava Chudíka. A už to bude deväť rokov, čo tu s nami nie je…
Za dverami stojí a chystá za klopať rok 2025, po jeho skončení budeme mať za sebou štvrťrok z 21. storočia. My, čo teraz žijeme, sme dostali ojedinelý dar a narodili sa tak, že prežívame život na rozhraní dvoch tisícročí. Mali by sme to vnímať viac a zanechať niečo pozitívne po sebe. Aspoň niečo. Napríklad prispieť k záchrane zeme. Môj manžel tu určite zanechal mnoho pre ďalšie generácie. A ja som rada, že existuje možnosť mnohé uchovávať.
Musím uznať, že sa môj muž dožil vysokého veku. Pokiaľ však je vám niekto drahý, tak aj keby sa dožil dvesto rokov, vždy bude pre vás jeho odchod predčasný a bude vám chýbať. Som rada, že mám šancu ho pozrieť v reprízach, keď sa diela, v ktorých je prítomný, opakujú, a vidím ho hovoriť, pohybovať sa, teda hrať, vtedy rada podľahnem ilúzii, že žije. Len si musím nahovárať, že je len niekde inde.
Nie je to ťažké vidieť?
Nie, práve naopak. Tak si ho pripomínam ešte viac, ako mám v mysli. Teším sa, keď ho vidím. On bol nadaný v mnohých smeroch. Venoval sa všetkým oblastiam herectva – divadlu, hraniu vo filmu a v televízii, dabingu, recitácii, sprievodným slovom k dokumentom, šansónom a bravúrne. Veľmi dobre využil potenciál, ktorý dáva spev a herectvo. Práve cez šansóny je možné precítiť pieseň. A takáto pieseň sa vlastne rozpráva. On skutočne dokázal aj pri šansóne vyjadriť veci tak, ako sú. A aj keby to nebol môj manžel, tak by som sa vyjadrila rovnako. A pridám perličku, bol učiteľom Hany Hegerovej. Áno, bol charakterový herec, ale dokázal byť úspešný i v komédii. V televíznej poviedke Podraz dostal Ladislav ocenenie za mužský herecký výkon. Bolo to v roku 2002 na Festivale televíznej a filmovej tvorby „Novomestský hrniec smiechu“. Patril medzi najlepších recitátorov, pretože dokázal cez básne rozprávať. Báseň recitoval tak, že ho človek vnímal a nezaspal, počúval a nerušil ho spôsob prednesu. Porozumel básňam a previedol ich do hlasového prejavu, ktorý básnik rád prijal. Manžel prednášal Rúfusove básne, poznali sa osobne. Recitoval aj iných básnikov. Poéziu mal veľmi rád.
Počula som, že vy ste pre manžela vyrábali aj nábytok…
Trochu vás opravím. Keď ste si v minulosti kúpili drevený nábytok, tak bol kvalitnejší ako dnešný drevotrieskový. Drevo muselo byť správne ošetrené, nejakou dobu odložené, než sa z neho nábytok vyrobil. Dodával sa riadne zostavený a poskladaný, neskladal si ho majiteľ sám. Manželov nábytok do jeho izby bol z kvalitného dreva a odborne opracovaný, svetlej béžovej farby so zachovanými líniami dreva. Niektoré police som ani nemusela použiť, alebo teda vzhľadom na veľkosť toho, čo som chcela umiestniť, tak som využila práve niektoré z tých políc a spravila som si práve z nich navyše ešte knižnicu, a mohla som nábytok variabilne poskladať v rôznych variantoch ako sektorový podľa vlastnej predstavy. Priznám sa, šesť hodín som sa hrala s jednotlivými kusmi a premiestňovala ho hore-dolu. Chcela som tie rôzne skrinky, zásuvky a knižnice umiestniť tak, aby to vyhovovalo aj organizačne pre človeka, ktorý ho bude užívať. Až som bola spokojná. V tejto súvislosti kameraman a fotograf Juraj Chlpík mal nápad, že urobí knižku o Petržalke vo fotografiách izieb jej obyvateľov a ich tváre. Ukazuje v nej rozmanitosť záujmov ľudí, a svojím dielom dokázal, že nejde len o králikárne a betónovú džungľu. A v jeho knihe „Petržalské identity“ je odfotená aj manželova izba.
Vždy sa vám páčilo v Petržalke?
V Petržalke sa nám páčilo a mne sa páči ďalej. Zvykli sme si tu. Síce sme čakali päť rokov, kým bude upravené okolie, a medzitým sme teda preskakovali priekopy a večer som sa obávala, čo sa stane, lebo len jedno svetlo bolo provizórne na susednom dome, ktoré nie vždy svietilo. Muž sa vracal v noci z divadla, takže viete si predstaviť, ako som sa obávala, aby neskončil niekde v nejakej jame. Ale keď upravili okolie, tak sme zistili, že tu vyjdeme z domu a sme hneď v lese, blízko jazera, blízko vody, v prírode. Manžel sa na prechádzkach učil texty a striedal si to s počúvaním malého tranzistora. Najskôr chodieval po obede po skúškach, ale potom sme sa dohodli, že bude radšej chodievať ráno. Vstával včasne ráno a chodil až na trojhodinové prechádzky a každý deň si poctivo odchodil štyri poschodia. Je to svojím spôsobom návod, ako sa dá predĺžiť život.
Takže stále bývate v petržalskom činžiaku?
V paneláku, nazvime to tak, činžiak vyzerá trochu inak.
A manžel bol v paneláku vždy spokojný?
No, zo začiatku určite nie. Trvalo to nejakú dobu. Okamžite si však zamiloval prechádzky a chodieval k Dunaju kadejakými lesnými cestami. A do divadla veľakrát išiel pešo.