Narodili ste sa v Prešove, ale takmer celý život žijete v Bratislave. Neľutujete, že ste sa rozhodli odísť z rodného mesta?
Žijem tu štyrikrát tak dlho, ako som žil v Prešove, podarilo sa mi vytvoriť si domov v hlavnom meste. To, čo som prežil na východe, ostáva v mojich spomienkach a veľmi rád sa tam vraciam. V správnej dobe, v správnom veku som sa rozhodol ísť ďalej a ak mám toto svoje rozhodnutie spojiť s hudbou, tak si myslím, že som urobil veľmi dobre. Bol koniec 50-tych, začiatok 60-tych rokov a neexistovala šanca, aby som v Prešove mohol niečo zaujímavé s hudbou robiť. Takže tak, ako ľudia v Spojených štátoch idú z veľkých miest do ešte väčších, konkrétne do New Yorku, lebo vedia, že tam majú väčšie šance, tak takisto aj my sme boli odsúdení na to, že sme museli prísť do Bratislavy. Podarilo sa mi tu usadiť, nájsť si priateľov, kolegov, rodinu založiť, takže už vôbec netrpím túžbou po domove. V Prešove ma majú ale stále radi a v júni dostanem titul Čestného občana mesta Prešov.
Vyštudovali ste stavbársku fakultu, odbor od muziky vzdialený. Kedy a kto objavil váš hudobný talent?
Asi som ho objavil ja sám. Jednoducho, mal som hudbu rád od prvej chvíle, keď som začal vnímať hudbu ako poslucháč. Niečo objavila aj moja mama a keď som mal 12 rokov, tak ma dala na husle. Mama kúpila husle a chodil som asi dva roky na husle, ale žiaľbohu nešlo mi to dobre. Po dvoch rokoch som to nechal, lebo som nevedel naladiť taký tón, aby sa to mne samému páčil. Potom som začal trochu spievať. Moji kamaráti, jeden spolužiak a jeden kamarát z ulice hrali na gitarách, tak ja som sa k nim pridával, spieval som. A samozrejme, vo voľných chvíľach som vzal gitaru do ruky a snažil som sa niečo naučiť. Aj sa mi podarilo. Nakoniec mi mama na osemnáste narodeniny kúpila vlastnú gitaru. S gitarou som bol sebestačný. Mohol som spievať a hrať na gitare.
Nikdy som si nemyslel, že budem umelec, ktorý sa živí spievaním na voľnej nohe a že tým dokážem uživiť seba aj svoju rodinu.
Na čom všetkom viete zahrať a ktorý je váš najobľúbenejší hudobný nástroj?
Nepovedal by som, že ovládam viac nástrojov. Viem hrať tak trochu na gitare. Skúšal som ale aj iné nástroje, najmä dychové – napríklad trombón, trúbku. Potom bicie nástroje. Mal som jedno obdobie, keď som si nakúpil všetky konga, bonga, marakas a taga a pokúšal som sa hrať na tom, aby som bol užitočným členom jednej kapely. Nakoniec som všetko opustil a ostal som len pri speve, lebo vysvitlo, že z toho všetkého to viem asi najlepšie a všetko to ostatné vedia ostatní oveľa lepšie ako ja.
Ako vyzerá tvorba textu? Musí tam byť nejaká emócia?
U mňa je to celkom inak. Ja texty nepíšem.
Ani jeden text ste si nenapísali?
Nie. Ja viem, že neviem písať texty, tak sa radšej držím bokom, ale vyhľadávam ľudí, ktorí to vedia. Sú to moji kamaráti, spoluautori. Najprv dostanem text od niekoho hotový, ktorý ma musí osloviť, obsahom, formou, jednotlivými slovami, vetami, myšlienkami… Ak ma zaujme, tak si ho osvojím a urobím naň melódiu, neskôr harmóniu, takto pesnička vzniká. Nepíšem, ale viem si vyberať. Stojím si za všetkými textami, ktoré spievam. Ľahko sa viem nadchnúť pre nejaký text, lebo sú textári, ktorí rozprávajú rovnakým jazykom ako ja. Jedným z tých najlepších bol pre mňa, samozrejme, pán Milan Lasica.
Máte pesničku Maturantky, ktorá teraz odznela aj vo filme Vojna policajtov. Čo na to hovoríte? Hrala sa na diskotéke. Je to vhodná pesnička na diskotéku?
Postrehol som to, samozrejme, lebo režisér Rudolf Bierman prišiel za mnou a povedal mi to, že by chcel, aby vo filme zazneli Maturantky, lebo to je pieseň z 90. rokov, a v tých sa príbeh odohráva. Urobil som novú nahrávku, ktorá odkopírovala hudobnú reč vtedajších diskonahrávok, tak, aby to pripomínalo to, čo vtedy bolo v hudbe moderné. Dúfam, že boli spokojní nielen tvorcovia, ale aj poslucháči či diváci.
Máte dnes nejakých obľúbených interpretov?
Mám a počúvam. Uzavrieť sa a nepočúvať je koniec hudby. Musíme mať otvorené uši, oči a všetky zmysly, ruky, nohy, lebo v hudbe na celom svet sa dejú úžasné veci a nájdu sa denne nové talenty. Chcem, aby sa moja hudba ozývala aj v ušiach nových poslucháčov, a preto ju musím robiť takú, aby bola konzumovateľná. Takže počúvam a som rád, že mám možnosť poznať všetkých nových tvorcov, ktorí sú na mojej strane vody. Lebo voda je veľká, to je veľká mláka a ja som len z jednej strany pri tej mláke. Tvorcov je dosť veľa, u každého to trvá chvíľu, každý musí naskočiť na tú svoju. Zo súčasných umelcov by som okrem takých stálic ako je Sting, spomenul aj fantastického Kurta Ellinga. Je tu aj jeden fantastický spevák, ktorý je skôr naturálny talent, ale robí to úžasne. Volá sa Gregory Porter. Potom je tu Jacob Collier, ktorý pochádza z New Orleans, z môjho milovaného mesta a preslávil sa už na celom svete.
Počúvate aj svoju hudbu?
Nie veľmi (smiech). Ak nemusím, tak nie. Ale o to príjemnejšie je to potom, keď náhodou mám šancu po nejakých rokoch si vypočuť svoju pesničku. Vtedy ma to celkom baví, musím sa priznať. Vždy to je spojené s tým, že rozmýšľam – no toto som mal asi urobiť ináč. Aha, toto je takto. No, tak to mohlo byť ináč a tak ďalej. Tomu sa nedá uniknúť. Muzikanti v sebe stále majú hodnotiaci moment.
Ste známy aj tým, že hľadáte mladé talenty. Viete aj povedať o niekom zaujímavom na Slovensku?
Vždy je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí to robia dobre a ktorí majú na to, aby to robili dobre celý život. Sám hrám s hudobníkmi, ktorí sú odo mňa minimálne o štyri generácie mladší. Ja mám 81 dnes a oni majú 40 a menej. Ale všetci sú dobrí. Pre mňa je dôležité, aby boli lepší ako ja. Pretože sa chcem od nich učiť. Mať vždy lepších kolegov. Darilo sa mi to celý život a najviac som sa veru naučil od kolegov, keďže som nemal žiadne hudobné vzdelanie. Na Slovensku je kopa mladých ľudí, z tých speváčok je dnes asi na tom najlepšie Kristína Miháľová, používa anglické umelecké meno Lash, a jej partner Jakub Šedivý, ten vystupuje pod menom Grey, volajú sa Lash and Grey. Ďalšia úžasná speváčka je Simona Hulejová.
Keby sa náhodou rozhodol teraz nejaký osemdesiatnik začať hrať a spievať, myslíte si, že aj teraz sa to ešte dá, v takom veku?
Dnešná doba dovoľuje všetko. To je jeho osobná dispozícia, osobná kondícia. Nie je však jednoduché naskočiť do idúceho vlaku. Keď je človek mladý, tak to ide ľahšie. Čím je človek starší, tým ťažšie sa do toho vlaku naskakuje. Viete, my sme naskakovali a vyskakovali v Bratislave z električiek, lebo električky kedysi nemali dvere a boli vždy otvorené, takže keď sa otáčala niekde pri Carltone, tak sme len z nej vyskočili. No a čím je človek starší, tým ťažšie sa to robí. Aj toto je jeden vlak, ktorý ide, volá sa hudba. Takže nie je jednoduché dnes naskočiť, ale keď to robí človek celý život kontinuálne, tak nemusí naskakovať, vyskakovať, je jednoducho v tom vlaku a ide. Ale vstup je trošku problematický.
Hlas máte úžasný. Asi to musí stáť kopec námahy ho udržiavať. Trénujete ho?
Áno, musím.
A ako?
Hlas nie je prejav myslenia, písať môžem rukou, ale hlas je fyzický prejav, takže vlastne som do určitej miery aj športovec. Všetko musí byť v takej kondícii, aby to fungovalo. To znamená, aby hlasivky ako sval fungovali, tak ich treba trénovať. Keď niekto vzpiera, tak na pretekoch zdvihne, neviem, 100 kg povedzme, ale pritom môže doma trénovať s 5 kg činkami. Čiže ja trénujem tiež aspoň s 5 kg činkami svoje hlasivky a keď potom príde na spievanie na moje preteky, kde musím vzoprieť 100 kg, tak musím mať hlasivky v takom stave, že to dokážu urobiť.
Ako vyzerá taká údržba?
Musím sa spievať, samozrejme. Snažím sa každý deň spievať.
Máme tu bratislavské jazzové dni, jeden deň prebieha práve 21. mája – v čase, keď vychádza tento rozhovor. Na čo sa môžeme tešiť?
Je to jarná edícia, hlavná je potom v jeseni. S týmto sme začali asi pred takými 15 rokmi, keď sme sa rozhodli, že sa budeme pripomínať divákom jazz aj skôr, nielen raz do roka v jeseni. V máji sú dva koncerty, jeden bol 16. mája, ďalší dnes. Termín vychádza vždy z voľného termínu umelcov. Takže sme sa prispôsobili umelcom, ktorí sú obaja z Ameriky, z USA a sú na európskom turné so svojimi skupinami. A tak to vyšlo v tom turné, že jeden mal voľno šestnásteho. To bol Viktor Wooten, hviezda rodinnej zostavy Wooten Brothers, sú to štyria bratia. Tento je basista. A úprimne povedané, podľa mňa je z nich najtalentovanejší aj najzaujímavejší, aj najďalej to dotiahol. Takže vlastne vedie skupinu, aj keď je najmladší. Žartovne sa o ňom hovorí, že keď mal asi 6 rokov, tak už videli, že je veľmi talentovaný a niekto potreboval huslistu a on vôbec nevedel na husliach hrať, ale aj napriek tomu ho dohodli, nech tam ide na nich zahrať. On zobral husle a za 2–3 dni už sa naučil a odohral. 21. mája hrá človek, ktorý je už pomaly čestným občanom Bratislavy. Bol tu aspoň päťkrát a má 75 rokov. Volá sa Mike Stern, hrá na gitare a je to jeden z tých veľkých svetových gitaristov. Keď si zoberieme nejaké rebríčky najlepších hráčov, tak on už určite niekoľkokrát bol aj v časopise Guitar Player alebo v Rolling Stone. Má veľmi dobrú skupinu. Korením v skupine je aj to, že s ním hrá jeho manželka Leni Stern.
Baví ľudí stále jazz?
Baví. Dokonca si myslím, že stále. Každý rok vidím a registrujem nové a nové tváre. Noví, mladí ľudí, ktorých to baví, ktorí sa o to zaujímajú a ktorí to chcú študovať.
Vy ste si zahrali aj s muzikantmi v New Orleanse. Aké to bolo?
Pre mňa úžasné. Bol by som rád, keby tam všetci moji fanúšikovia mohli byť so mnou, ale to sa nedalo, lebo sme boli v štúdiu, kde toľko miesta nebolo. Ale niekoľko kamarátov z Bratislavy a zo Slovenska sa tam predsa len prišlo pozrieť. Nechceli nič, len ma poprosili, či by tam nemohli sedieť a pozerať sa, čo sa bude diať. Takže som to zariadil a sedeli tam a sledovali to. Bolo to v New Orleans. Marigni studio sa volá, v časti mesta, ktorá sa volá Marigni. Tá hneď susedí s najatraktívnejšou časťou New Orleans, a to je French Quarter, kde hrá hudba, dobrá hudba na každom kroku, v každom podniku, každý večer, a všetci ju oslavujú. No a keď to mám len tak odboku streliť a nemieriť veľmi, tak musím povedať, že každý večer je v New Orleans do stovky podnikov, kde sa hrá živá hudba. Žiadne, že DJ sám, nie. Tam je väčšinou kapela, hrá sa naživo a prináša to veľkú radosť. Takže radosť je aj byť potom tú chvíľu súčasťou toho celého procesu. Že som mohol pozvať muzikantov do štúdia, ja som mal producenta svojho, tamojšieho človeka, bubeníka, ktorý sa volá Jamisson Ross, ten pozval kolegov, rozdali sme im noty, zahrali sme im naše demo nahrávky, a potom sa naraz začali moje pesničky hrať v New Orleans a ja som mohol spievať. Pre mňa to bol pocit, ako keby som bol v siedmom nebi, aj keď v siedmom nebi som ešte nikdy nebol, ale tak si to tam predstavujem.
Máte ešte nejaké také sny a túžby, ktoré by ste si splniť?
Určite sa nájdu všelijaké, ale teraz mám, myslím si, splnené také tie vysoké nároky na seba a na svoje okolie. A ďalšia etapa je taká, že musím vydať zo seba niečo nové, to znamená začať písať nové. A ukázalo sa, že je príjemné mať v takýchto pesničkách zaujímavého hosťa, to je vždy veľmi zaujímavé.
Vy ste mali pred koncertom autonehodu. Napriek tomu vyskočili na pódium. Ako ste to dokázali?
Tak to bolo v roku 2021. Vo štvrtok pred jazzovými dňami bol prvý koncert. Stalo sa to na ceste z Donovalov do Bratislavy. To, či som na druhý deň schopný vystúpiť, som si najprv overil u lekárov. Oni zhodnotili môj stav v Žiari nad Hronom v nemocnici a povedali mi, že môžem, tak som tak urobil. V ten večer som našťastie len moderoval, ako to robievam posledných 49 rokov. Našťastie nohy, ruky som mal zdravé. Mal som len zlomenú hrudnú kosť.
Aj vás nehoda v niečom zmenila?
Áno, zmenilo ma to. Bol to dosť nebezpečný incident. Odvtedy šoférujem oveľa pomalšie a pokojnejšie, neponáhľam sa a dávam si, myslím, väčší pozor. Som opatrnejší.
Ako sa udržiavate vo forme? Máte nejaké rituály?
Nemám nič. V lete, keď je pekne, tak sa snažím plávať, hrať pingpong a chodím často na prechádzky, ale to aj v zime. Keď sa mi darí, tak mám takú svoju trasu okolo Horského parku, ktorá trvá asi 1,5 hodiny s jedným kamarátom a keď sa dá, tak každý deň idem.
Viem, že sledujete aktuálne dianie, a že máte naozaj dobrý prehľad…
Myslím si, že to robím kontinuálne. Celý život som sa snažil žiť spoločensky a zaujíma ma, čo zaujímavé sa deje najmä posledných 34 rokov. Hej, predtým sme žili iný život, predtým nás to vôbec nezaujímalo, čo sa deje, lebo sme nemali na to žiadny vplyv. Ale odkedy máme demokraciu, tak vieme, že raz za čas môžeme aj my vhodiť lístok do urny, a preto je dobre vedieť, čo je okolo nás a vedieť si urobiť názor na súčasnosť a realitu.
Tak preto čítam noviny, čítam na internete správy a chcem byť v obraze. To je celé. To však považujem za takú samozrejmú súčasť života. Nepovažujem to za niečo mimoriadne. Pre mňa je to dôležité.
Aké je vaše životné motto, ktorým sa riadite?
Jedna z mojich posledných platní sa volá Dobré meno. Chcem mať dobré meno a ja si myslím, že preto robím všetko, aby som mal dobré meno. Chcem byť ten Lipa, ten človek, ktorý je spoľahlivý, príde, urobí, čo sľúbil, zachová sa tak a tak a neurobí niečo také, čo je neočakávané, nedá podpásovku. Snažím sa žiť tak normálne, aby moje okolie videlo, že som človek, ktorý je ochotný spolupracovať.