Hegerov otec vybavoval akcie. Na Slovensko doniesol Beatles

Vojtech Scherhaufer hrá v skupine The Players 21. Hudbu má v srdci už od roku 1956, keď po prvýkrát počul v rádiu skladbu Italian Jam. Dnes má známu gitaru, ktorú nosil jeho najobľúbenejší spevák z kapely The Shadows Hank Marvin. Aký bol jeho príbeh?

23.07.2024 06:40
Vojtech Scherhaufer Foto:
Hudobník Vojtech Scherhaufer.
debata (1)

V päťdesiatych rokoch som počul jednu skladbu v rádiu a až po rokoch som zistil, ako sa vlastne volala. Bola to pieseň s názvom Italian Jam od orchestra Cyril Stampleten a hrali ju na olympijských hrách v Cortina d'Ampezzo. A mne sa veľmi páčila. Odkedy som ju počul v rádiu, tak som ju chcel hrať. A to som mal ešte len deväť rokov. No ale o všetkom rozhodlo rádio Luxemburg neskôr, to bolo v roku 1960, a vtedy som objavil The Shadows, ktorí mali na prvom mieste hitparády slávnu skladbu Apache.

Veľmi som ich obdivoval, strašne som im závidel, že ako to tak krásne vedia hrať. Len som ich počúval, počúval, rok, dva, stále som si ladil Luxemburg. Počúval som ich väčšinou v noci. Vtedy hrali tiež Lagre, tiež Cliff Richarda, Elvisa Presleyho. Bol som chlapec troška zapálený do gitarovej muziky, elektrické gitary, to bolo voľačo nevídané.

zväčšiť Vojtech Scherhaufer Foto: Ľuboš Pilc
Vojtech Scherhaufer Vojtech Scherhaufer

V roku 1962 sa začala vysielať relácia Pozor, zákruta. V nej hrali skladbu od Normana Pettyho Wheels. Hral ju nemecký gitarista Dieter Resch. Veľmi sa mi to páčilo, neskôr som si povedal, že sa túto pesničku chcem naučiť. Mal som takú španielsku gitarku a keďže som pesničku mal napočúvanú, tak podľa toho som sa ju naučil hrať. Zvládol som to za jeden deň.

S jedlom rastie chuť

Raz som prišiel domov, v rádiu som si vyhľadal Luxemburg, a hrala tam nová skladba. Ešte lepšia. Čiže naučiť sa jednu pesničku mi nestačilo. Musí ich byť viac. Tak sa to nabaľovalo a nabaľovalo. Až kým sme si s Jožkom Krajčovičom (bývalý zvukár Vaša Patejdla, pracoval aj s Robom Grigorovom, s Lúčnicou aj s Mirom Žbirkom) v roku 1963 nezaložili prvú skupinu. Volali sme sa Lúče. Pretože The Shadows boli tiene, tak my sme si povedali, že budeme Lúče. Hrali sme na rádiá. Dnes je to už pravek a tie rádiá nájdete tak v múzeu alebo niekedy ich vidím aj vo filmoch. Gitary sme si zapojili na tie rádiá, ktoré celkom dobre hrali. Mali sme veľký entuziazmus a chceli sme byť ako Shadows. Beatles sme ešte nepoznali.

Revolúcia v podobe Beatles

Potom došla revolúcia s názvom Beatles. To už bolo niečo iné. Tam sa aj spievalo. Snažili sme sa to dlho prekúsnuť, ale až Tóno Lančarič (zakladateľ, basista a bas-gitarista skupiny Gatch z konca 60-tych rokov) nás k tým Beatlesom dokopal. Takže najprv sme sa učili reč. Zo začiatku sme trpeli a trpeli aj diváci. Nevzdávali sme sa a cvičili, cvičili sme aj v noci. Nakoniec sme vytvorili solídny repertoár od Beatles. A naučili sa aj po anglicky. Tóno nám napísal aj noty, podľa ktorých sme sa pesničky pokúšali hrať. Inak sme sa ich učili z počúvania pesničiek. Tóno mal v Amerike tetu a z tá poslala knihu Note Beatles a platne k tomu. Boli tam aj texty. Okamžite sme vedeli hrať. Dovtedy sme všetko doma prácne hľadali.

zväčšiť Členovia skupiny The Beatles Paul McCartney,... Foto: Profimedia
beatles Členovia skupiny The Beatles Paul McCartney, Ringo Starr, John Lennon a George Harrison na archívnom zábere v roku 1963.

Vojna skupinu rozdelila

Skupina sa rozpadla asi po roku. Prišla vojenská služba a rozišli sme sa. Ja som išiel na vojnu v roku 1968. Tam som objavil Bonsbalvin gitary a povedal som si, že takúto gitaru by som aj ja chcel. Vtedy stála jedna gitara 90-tisíc korún. Ale ja som tú gitaru naozaj chcel, získal som ju až v roku 2006. Predtým som mal ešte jednu gitaru, volala sa Tornado. Tá však trošku neladila, bola česko-slovenská, nebola zlá. Vyzerala pekne, taká červená, lesklá, lakovaná. Gitaru Fender som dostal, keď som došiel z vojny. Mali sme ďalšiu skupinu. Klub 71 v Seredi. Mali sme dve speváčky – Eva a Michaela. Boli veľmi dobré, keď boli dve. Potom si ich všimol Gustav Offerman a vypožičal si ich ako na vokály do štúdia. S kapelou Klub 71 sme chodili po celej republike a otec Eduarda Hegera, Eduard Heger starší nám robil akcie. Spartakiáda, Festival Litvánska kotva, Zlatá Litvánska ruža aj Festival v Martine. Chodili sme do Poľska. Heger bol vedúci kultúrno-politického odboru na Pražskej ulici. Heger bol taký do koča aj do voza, aj taký frajer. Muziku ľúbil, dobré akcie sme mali na Smolenickom zámku, na Červenom kameni, pekné akcie v Poprade, vybavil FICC Autocamp vo Vysokých Tatrách, to bola veľká medzinárodná akcia v Tatranskej Lomnici.

Časom sme sa rozpadli. Ja som dostal ponuku ísť hrať do Nemecka. Na jar 1978 som mal telefonát. Vtedy sa chodilo volať na poštu, na výzvu. Nemali sme doma telefóny. Do schránky mi prišla výzva, že mám hovor na 18.00 hodinu. Volali mi, že im gitarista zlyhal a potrebujú gitaristu okamžite. Nemal som ale pas a nemohol som ísť hneď. Vybavili mi to do dvoch týždňov, čo v tom čase bolo nenormálne rýchle. Musel som docestovať za nimi, keďže som na pas čakal. Tam sme hrávali v kaviarňach a v kúpeľoch. Hrali sme tak pol roka a keď som zarobil peniaze, tak som si kúpil aparatúru Vox. Do dnešného dňa na pódiu šľape. Drží vlastne od roku 1978. Dlho som potom hrával aj po krčmách a všade, kde sa dalo, lebo žiť sa muselo, však aj tu doma som veľa prešiel, od Bratislavy až po Košice.

Slobodné povolanie

Potom som sa osamostatnil, nastúpil som do vojenského umeleckého súboru ako civilný hráč. Na základe toho som pôsobil v slobodnom povolaní a potom už som sa mohol sám rozhodovať, kam pôjdem. Ale nikde som si to nejako neužíval, keď mám pravdu povedať. Radšej som bol doma ako zahraničí. Do zahraničia som išiel len vtedy, keď som musel. Boli sme v Nórsku deväť mesiacov, z toho bola mesiac pauza. Robili to tak, aby nám nemuseli platiť odvody do dôchodku. Ak by som chcel mať ich dôchodok alebo švédsky či nemecký, tak by som v danej krajina musel odrobiť štyri roky nepretržite. Cestoval som takto prakticky stále.

zväčšiť The Players 21 Foto: Ľuboš Pilc
the players 21 The Players 21

Textár muzikantov

Keď moja dcéra začala dospievať, tak začala spievať s Lacom Gremannom v podnikoch v Bratislave a získali ponuku ísť hrať do Nemecka. Tam si ich niekto všimol a zavolal ich na Kanárske ostrovy. Lenže nechceli zaplatiť štyroch ľudí, ale len dvoch. Zobrali ich len na skúšku a nakoniec tam ostali 15 rokov. Texty som písal stále. Robím piesne rómskym spevákom aj muzikantom, dosť textov slovenských.

Kapitola Players

Znova sa vrátim do 60-tych rokov. To bolo v roku 1966. Keď Fero Hora vysielal v rádiu Československo a potom vysielal na Modrej vlne, tak púšťal skladby od skupiny Players. Keď som prišiel zo školy, tak som si vždy naladil rádio Československo. To boli veľmi krátke vlny. Vtedy chodila relácia Mikrofórum. Raz za týždeň vysielal Fero Hora tri hodiny. A za tie tri hodiny vysielal dvakrát inštrumentálky tých Players. Vtedy som nevedel, kto je tá kapela. Myslel som si, že Shadows, až kým mi nepovedali, že to sú chalani z Bratislavy. Skupina hrala tak tri roky. Nahrali asi 12 inštrumentálov, v niektorých sa aj spievalo. No a my z toho dnes čerpáme a pokračujeme tak v tejto legendárnej skupine, lebo skutočne, keď si zoberiete tú históriu slovenskej populárnej hudby, tak sú to Prúdy, Sršne, Batons, Beatman, Soulman, Gatch, no a medzi tými boli Players. Keď si dnes naladíte YouTube, nájdete tam The Players 21. To sme dnes my. Hrali sme v Ovečku, v Brne sme boli a na Morave tiež. My sme boli takí fanúšikovia Beatles, Rolling Stones a Kings, a tak sme sa s členmi kapely spoznali. Bol nápad Petra Harošťáka, že oživíme skupinu Players.

Od techna až po Justina Biebera

Počúvam takmer každý týždeň top 40 BBC, Radio 1. Je to dosť jedna forma, väčšinou rap a techno, ale dajú sa tam nájsť také nádherné veci. Arianna Grande, Justin Bieber, dá sa tam nájsť Ed Sheeran, dajú sa tam nájsť Post Malone, dajú sa tam nájsť ešte nedávno povedzme Coldplay. Ale ako gitarista mám radšej tie tradičnejšie veci, čo má v repertoári napríklad Michael Bublé.

Mladým radí nepodceňovať jednoduchosť

Začať treba od základov. Ja to vidím na mojich vnukoch. Oni chcú byť hneď Coldplay. Najprv musíte mať ale základ. Zvládnuť ľudovú pesničku, 12-taktovú formu blues, 16-taktovú formu blues. Nesmie sa podceňovať jednoduchosť. V tej je dokonalosť. Netreba podceňovať jednoduché témy. A až potom pokračovať po schodíkoch napríklad aj ku Coldplay.

zväčšiť The Shadows. Foto: BBC
the shadows The Shadows.

Späť do minulosti

Hudba a koncerty ma vracajú do minulosti. Hocikedy sa postavím medzi tých 23–25-ročných a aj si zahrám s nimi, mňa to omladzuje. Aj sa trápia niektorí. Ja mám radšej z toho takú radosť. Keby som sa mal trápiť, radšej tam nejdem. Ale hovorím, to, čo hrám s Players, ma omladzuje.

Na koncerty chodí aj o 2 hodiny skôr

Pred koncertom nikdy nejem, aby som bol pokojný, voľný. Nemám žiadny rituál, ale chodím veľmi dopredu. Keď viem, že hrám o 19.00, tak ja už tam o 17.00 sedím. Mám veľkú radosť z toho. Samozrejme chodím skôr, len keď nejdeme spolu niekde všetci. Ale keď hráme tu v Bratislave, keď ideme po svojej linke a aparatúra dôjde vtedy sama. Tak ja idem mestskou dopravou, alebo ma zavezie žena, alebo to už je jedno, ako sa dostanem. Užívam si situáciu, ako sa hovorí.

Facebook X.com 1 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #rozhovor #The Players 21