Pokračovanie článku: Zlatá svadba so zlatou Božkou. U nás vládne matriarchát, tvrdí legendárny hokejista Jozef Golonka

Koľkí ste sa zišli?

Od našej maturity čoskoro uplynie 70 rokov. Stretli sme sa šiesti, prišiel aj Vlado. Doniesol album, v ktorom boli unikátne výstrižky z novín, ktoré dokumentovali, čo všetko sme dosiahli. Žasol som, že niečo také má, aj som od neho album pýtal, ale za nič mi ho nechcel dať (smiech). V našej triede sa zišlo viacero úspešných a šikovných študentov, ktorý sa potom uplatnili v rôznych oblastiach. Napríklad v hudbe. Ale aj v športe. Boli sme všestranní a vyhrali sme stredoškolské súťaže nielen v hokeji, ale aj vo viacerých iných športoch.

[* img=„695912“ | popisok="9. Jozef Golonka – 8 zápasov, MS 1997

Slovensko viedol na jednom šampionáte, v poradí druhom od návratu do elitnej kategórie. Jeho asistentmi boli Vincent Lukáč (na snímke) a Dušan Žiška. Na lavičke nahradil Júliusa Šuplera, ktorému nevyšli MS 1996 vo Viedni…" | layout=„fotoCenter“ | verzia=„nestandard1“ | zoom_verzia=„nestandard1“ *]

Kedy ste prvý raz zistili, že máte talent a môžete byť úspešný športovec?

Z detstva mi utkvela v pamäti jedna situácia. V dome, v ktorom sme bývali, bol aj konzum, jeho vedúci ma neraz pozoroval a otcovi vždy vravel, že zo mňa bude výborný športovec, lebo mám v sebe veľké zanietenie. Vtedy som mal sedem rokov, možno o niečo viac. Bolo po vojne a potraviny boli na lístky. Občas mi niečo pridal, naozaj veril, že zo mňa niečo bude. Som rád, že som ho nesklamal.

Čo si z kariéry najviac ceníte?

Úspechov bolo veľa, cením si všetkých päť strieborných a štyri bronzové medaily zo ZOH a z MS. Ale spomeniem inú vec. Vyrastal som v Československu, prežil som v národnom mužstve viaceré generácie. V našich časoch nebolo pre Slováka jednoduché sa uplatniť v reprezentácii. Ale stal som sa prvý kapitán tímu zo Slovenska, bol som ním tri roky. Hlasovalo sa, hádzali sa na papierikoch mená do klobúka a dostal som 95 percent hlasov. To si cením.

Podstatnú väčšinu kariéry ste prežili v bratislavskom Slovane. V československej lige ste boli niekoľkokrát druhí, ale z titulu ste sa nikdy netešili. Nemrzí vás to?

Boli sme silní, ale nemali sme dosť kvalitných hráčov. Chýbal nám tretí útok. Dopĺňali nás chlapci z BEZ-ky, boli skvelí, ale chýbala im kvalita, akú mali špičkoví českí hokejisti. Boli sme jediné slovenské mužstvo v československej špičke. Až postupne prišli Košice a neskôr aj Trenčín. Až v nemeckom Riessersee som získal dva tituly a potom ďalší už ako tréner. Ťažko sa porovnáva, pretože dnes je už úplne iná doba, než akú sme zažili my, keď som sa venoval hokeju.

V čom vnímate najväčší rozdiel?

Viete, čo sa hlavne zmenilo? Teraz sa hovorí najmä o peniazoch a my sme sa bavili predovšetkým o úspechoch. Naša generácia ich vybojovala veľa. A o peniaze nikdy nešlo. Za medailu z olympiády sme dostali po päťtisíc korún. A keď sme sa aj na sklonku kariéry dostali do zahraničia, mohli sme prestúpiť len cez Pragosport a až 69 percent príjmu sme odvádzali štátu. Mal som aj niekoľko ponúk z NHL, ale vtedy prestup nebol možný a emigrovať som nechcel.

Ktoré tímy mali o vás záujem?

Prvú ponuku som dostal v roku 1960, nemal som ešte dvadsať. Mohol som si zahrať aj v mojom obľúbenom Toronte. Môj dres visí v torontskej sieni slávy. Záujem prejavilo tiež Chicago, kde hrával legendárny Slovák Stan Mikita. Skúšalo to aj St. Louis. Po roku 1989 sa situácia trochu otočila. Tí, čo v bývalom režime zostali doma, sa ocitli v nevýhode. A tým, ktorí ušli za lepšími podmienkami, sme kládli na hraniciach červené koberce.

Čo vás najviac motivovalo?

Mne motivácia nikdy nechýbala. Viete čo bolo pre mňa úplne najdôležitejšie? Vždy som chcel hrať pre fanúšikov, zabávať ich. Tomu zodpovedala aj celá moja kariéra a všetko, čo som v nej zažil. Hokej nie je len o tom, kto má akú lukratívnu zmluvu a koľko minie.

Je vám ľúto, že ste nemali také možnosti ako súčasní špičkoví hokejisti, ktorí zarábajú veľké peniaze?

Poviem to inak. Šport je v súčasnosti tvrdý, náročný, postavený na profesionalizme. Každý v ňom musí odovzdať všetko a kto to dokáže, dostane sa do špičky, zaslúži si, aby zarobil peniaze, ktoré mu zabezpečia existenciu aj po skončení kariéry. To považujem za správne i spravodlivé. Cestu sme však súčasným generáciám otvárali aj my. Preto ma trochu zabolí, keď nás niektorí hádžu do starého železa a tvrdia, že my už nemáme právo do športu hovoriť, povedať si svoj názor. Ako som to napríklad počul od známeho moderátora, ktorý ešte nič nedokázal. Podobne to vnímajú aj iní z mojej i mladších generácií, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského hokeja.

[* img=„695911“ | popisok="9. Jozef Golonka – 8 zápasov, MS 1997

…No ani Golonkovi sa nepodarilo s reprezentáciou na šampionáte zažiariť. V šesťčlennej skupine dosiahla len jedno víťazstvo (s Francúzskom 5:3) a bola odsúdená na boj o záchranu. Po výhrach s Nórskom (2:1) a Talianskom (4:3) sa napokon medzi elitou udržala – Slováci skončili na 9. mieste. Experiment s legendou československého hokeja, ktorá po revolúcií na Slovensku vôbec netrénovala, tak nevyšiel." | layout=„fotoCenter“ | verzia=„nestandard1“ | zoom_verzia=„nestandard1“ *]

Keby ste hrali o päťdesiat rokov neskôr, vaša kariéra by asi vyzerala inak. Nezávidíte občas súčasnej generácii?

Nič neľutujem, zažil som krásne hokejové časy. A nemám ani čo závidieť. Nech má každý ferrari aj lietadlo, netrápi ma to. Mám 86 a pol roka a som šťastný, že som sa dožil tohto veku, že si môžem ešte užívať chvíle v kruhu rodiny.

Golonku zachránila jeho popularita

Čoskoro si pripomenieme 56. výročie augustových udalostí, keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Jozef Golonka patril k tým, ktorí verejne vyjadrili nesúhlas s okupáciou. „Vyšetrovali ma, vypočúvali, nebolo mi všetko jedno. Keby som nemal v tom čase dobré meno, nebol som taký známy, tak sedím v base možno dodnes,“ spomína na dramatické dni. Podľa neho sa zabúda na tých, ktorí v tom čase veľa riskovali. „Málo sa vie o tom, že aj hokejisti v tom čase čelili veľkému nebezpečenstvu. Zobrali nám majstrovstvá sveta, ktoré sme mali organizovať v roku 1969. Uskutočnili sa vo Švédsku. Tam sme prvý raz dvakrát zdolali ZSSR, eufória bola obrovská, ale mnohí z nás riskovali svoje postavenie. V národnom tíme boli viacerí hráči Dukly Jihlava, Holíkovci i ďalší, vojaci z povolania, tí išli s kožou na trh.“ ČSSR získala na šampionáte bronz. Podľahla v oboch stretnutiach domácim Švédom, ale hokejistov vítali na pražskom letisku tisíce ľudí. „Po zápase s Rusmi sme si nepodali ruky. Tak sme sa dohodli. Nebol to protest proti sovietskym hráčom, ale proti okupácii," vysvetlil Golonka.

zväčšiť Foto: Onereps / Česká editoriální fotografie / Profimedia

Jozef Golonka Jozef Golonka.