Pani Bugošová divákom a poslucháčom sa prihovárate už viac ako polstoročie. Ako si spomínate na svoje začiatky?
Začínala som v rozhlase v roku 1971. Bol vypísaný konkurz a pomaly sme prechádzali z prvého kola do tretieho. Zobrali nás sedem s tým, že piati zostaneme. a časom sa ukáže… Konkurz bol v prvom rade podľa hlasových dispozícií a išlo sa ďalej.
A čo vás priviedlo ku konkurzu? Vždy vás to lákalo?
Neviem, či ma to vždy lákalo, ale moja mamička pracovala v slovenskom rozhlase a keď ešte nemala deti, tak robila správy. Vtedy sa ešte správy nevyrábali priamo v rozhlase, ale fungovalo to tak, že tí, čo ich spracovávali pre tlačovú agentúru, ich chodili do rozhlasu aj prečítať.
Čiže idete v maminých šľapajach…
V šľapajach do tej miery, že o tom rozprávala, ale neskôr bola už na úplne inej pozícii v rozhlase. Ale keď o tom rozprávala, tak ma to tak lákalo a kolegovia jej hovorili, však nech skúsi. Napokon, čo nie je dnes prvoradé, veď ona má dobré hlasové predpoklady. Tak som si to trúfla.
Čiže vy ste rodená Bratislavčanka. Bolo jednoduchšie dostať sa v tej dobe k tejto práci, keďže ste mali aj nejaké bližšie spojenie s tým rozhlasom, ako niekto, kto bol možno zo vzdialených miest Slovenska?
Neviem, ale ani si to nemyslím, lebo z tých siedmich, čo sme uspeli na konkurze mám pocit, že len ja som bola z Bratislavy. Čiže ten záujem bol aj celoslovenský.
Ako dlho ste pôsobili v slovenskom rozhlase?
Pracovala som tam rok a po roku som prešla do Slovenskej, respektíve vtedy do Československej televízie. Uvoľnilo sa miesto po jednom kolegovi, ktorý prešiel do publicistiky,. No a potom som už pôsobila ako interný zamestnanec v televízii, ale do rozhlasu som chodila čítať celý svoj profesionálny život.
Čiže ak správne počítam mali ste 22 rokov. Študovali ste v tom období aj na vysokej škole?
Áno, ale musím sa priznať, že som utiekla. Dala som prednosť práci. Nedokončila som školu, bola som možno nezodpovedná. Ale myslím si, že nezazlievam to ani tomu, ktorý dnes školu nedokončí, pretože tá práca neznamená vždy, že keď mám vysokú školu, že už sa nemusím nič učiť, Opak je pravdou. Nechcem nikoho uraziť, ale keď sa človek snaží a má chuť niečo dokázať, tak to bez problémov ide.
A v televízii ste začali rovno ako hlásateľka spravodajstva.
Áno a tie začiatky boli veľmi prozaické, tvrdé, pretože vtedy neexistovali reportáže, ktoré si redaktor načítal sám, lebo tá technika to neumožňovala. Hlásatelia, okrem nahraných rozhovorov, čítali komentáre naživo. Text, ktorý bol medzi synchrónmi, sme si naskúšali pred vysielaním a všetko sme potom čítali vo vysielaní.
Akú dĺžku mali vtedy jednotlivé reportáže?
Reportáže boli do tých dve – dve a pol minúty. Museli sme si pamätať dĺžku komentárov, aby sme nečítali do výpovede respondenta. Za akúkoľvek chybu bol totiž finančný postih. To bola „motivácia“ dávať si pozor.
Teraz to tak nie je?
Neviem, či sa teraz siahne na peniaze, ale vtedy áno.