Komu vďačíte v tom období za to, že vás pracovne posunul?
Viedol nás pán profesor Jozef Mistrík. A nemyslím si, že na nás bol tvrdý, ale vždy nám zdôrazňoval človečinu vo vysielaní. Myslieť na toho druhého a nie na seba, lebo vždy by mala byť výsledkom prvotne práca a až potom ten, kto to prezentuje. Teraz sa to mnohokrát obracia a mne to napríklad aj ako divákovi už prekáža. Ja tam chcem vidieť a počuť síce človeka, ale človeka, ktorý je rád, že mi tú informáciu môže posunúť. To sa dávalo do popredia. Z praxe musím konštatovať, že vtedy sa dbalo na väčšiu profesionálnu úroveň a mali sme spätnú väzbu skoro každý deň.
Celý svoj profesijný život ste prežili v tejto inštitúcii, zažili ste množstvo riaditeľov, množstvo zmien. Prišiel za tie roky nejaký pre vás zlomový moment?
Osobne som nikdy nevnímala zmenu na riaditeľských a vedúcich postoch, lebo ako hovorím, boli sme naučení, že toto je tvoja práca a rob si svoju prácu. Ja osobne som nemala ambíciu stať sa nejakou šéfkou alebo niečo podobné, to vôbec nie. Práve naopak. V roku 1998 mi vedenie oznámilo, že musím odísť, lebo „ste známa“. To ma trochu zarazilo a pomyslela som si, „mohli ste si vymyslieť nejaký iný argument a nie to, že ste známa“.
Museli ste preto odísť?
Hoci som bola na zozname medzi tými dvadsiatimi ôsmimi, čo vtedy museli odísť, som nakoniec neodišla, lebo vedenie prišlo na to, že tú „Bugošku“ by sme mohli využiť na vzdelávanie, lebo ja som celý čas zaúčala a pripravovala nových redaktorov pre prácu pred mikrofónom. Založili vzdelávacie oddelenie, kde ma angažovali, lenže výsledok po troch mesiacoch bol absolútne nulový, lebo noví redaktori, ktorí prichádzali, nemali záujem.