Vy ste sa potom ocitli na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Ako vzniklo toto spojenie?
Keď som skončila v televízii, tak som nastúpila do rozhlasu ako správarka. A v tom období, v roku 1999 ma oslovili z fakulty, že by chceli, aby aj študenti mali možnosť nahliadnuť do praxe, ako to funguje v rozhlase a televízii. Oslovila ma vtedy pani docentka Gažová, či by som mohla viesť semináre pre druhákov a tretiakov, aby nahliadli do kúzelného sveta hovoreného slova. Mala som pred tým rešpekt, lebo som s tým nemala skúsenosti, ale rýchlo som zistila, že tí „študáci“ sú úžasní, sú zvedaví. Pôsobím tam aj v súčasnosti, nabíjajú ma energiou. Oceňujú, že som človek z profesionálneho prostredia.
Stále pracujete v televízii, vyučujete študentov. Mohli by ste si už užívať zaslúžený dôchodok, ale je vám príjemnejšie sa stále takto pracovne angažovať?
No povedzte mi, čo by som robila doma? Veď to by bola úplná hrôza. Ja som človek aktívny, rada som s ľuďmi, rada počúvam o nových veciach. A hoci máme štvorročnú vnučku, ktorá nás neskutočným spôsobom zamestnáva a objavujeme spolu s ňou nové veci, ale tí študenti si zaslúžia poznať reálne mediálne prostredie. Vždy sa veľmi teším, keď študent, ktorý prejde mojimi rukami, plynulo pokračuje v mediálnom svete. A to je pre mňa tá najlepšia odmena. Nič iné si naozaj človek nemôže na staré kolená želať. Mám z toho radosť, ženie ma to dopredu. Žiaľ, pri mnohých mediálnych výstupoch si ale poviem, že „podpriemer sa stal štandardom“. Mnohí študenti už nemajú chuť snažiť sa. Nesledujú mediálny svet, iba svet sociálnych sietí. Snažím sa ich motivovať, na hodinách rozoberáme redaktorské a moderátorské výstupy. Sú síce kritickí, ale nevidia perspektívu tej práce. Mrzí ma, že už nie sú takí iniciatívni, aby si niečo pohľadali, alebo sa dovzdelali.
Foto: Ivan Majerský
Ste generačne úplne inde ako študenti, ako sa vám darí priblížiť sa im, aby vás aj rešpektovali?
Nie som autoritatívny človek, pretože ani moji rodičia sa tak k nám nesprávali. Viem si k študentom nájsť cestu úplne bez problémov a oni to berú. Vždy im poviem – pozrite sa, ja som tu ako vaša stará mama, tak buďte takí láskaví a uvedomte si to. Určite sa aj vy k vlastným starým mamám správate veľmi priateľsky, veľmi komunikatívne, veľmi empaticky. Študentom zlé známky nedávam, i keď musím priznať, že ma najviac mrzí, keď si niektorí nechcú hodnotenie opraviť ak je ich výsledná práca nekvalitná. Mnohí, ktorí ju prerobia, niekedy aj na štvrtýkrát, nakoniec priznajú, že sa aspoň naučili ako to malo byť. Myslím si, že toto je cieľ a nie ich kritizovať a napísať nedostatočné hodnotenie. Oni sa aj priznajú, že sa im nechce a povedia mi, že sú leniví.
Aj pani dekanka vašej fakulty mi minule povedala, že študenti vás stále milujú.
Áno, dokonca som sa dostala až do takej situácie, že mi iní kolegovia závidia a hovoria, ako to, že „Bugoška“ vyhráva vždy anketu v kategórii obľúbených pedagógov. No ja za to nemôžem, ja si študentov nekupujem (smiech).