Niekto má na dôchodku podobne nastavené priority ako vy, byť stále aktívny, iní seniori sa boria so zdravotnými problémami, alebo sú aj takí, ktorí si užívajú ničnerobenie a konečne pokoj. Čo sú vaše základné atribúty v tomto veku?
Pre mňa je ničnerobenie začiatok konca. Moja mamina zomrela, keď mala 97 rokov. Do poslednej chvíle bola aktívna. Ešte mesiac pred tým, než skonala, sme boli na prechádzke. Ale ja si myslím, že už len to, keď človek ide každý deň na prechádzku s vnúčaťom, že to je neskutočne motivujúce. Keď sme boli s manželom mladší, tak sme chodili trikrát do týždňa hrávať tenis. Teraz, keď sú takéto príšerné horúčavy sa to už nedá. Niekto úžasne maľuje, niekto úžasne vyšíva. Obdivujem tých ľudí. Aj sa si niekedy snažím „vypratať hlavu“ tým, že vnučke niečo upletiem alebo uháčkujem. Ja som ten typ, že stále musím niečo robiť. Keď sme mali záhradu, manžel koľkokrát zavolal, či „sa v tejto domácnosti nebude obedovať, že deti a on sú hladné“. Priznám sa, že aj rada varím.
Foto: Ivan Majerský
Kde beriete toľko energie?
Na prechádzkach, pri kvalitných dokumentoch a prírodopisných filmoch. Rada siahnem aj po dobrej detektívke.
Spomenuli ste mi na začiatku, že sa nerada na seba pozeráte a nerada sa počúvate, prečo?
Nikdy som sa na seba rada nepozerala. Čudovala som sa, čo ich viedlo k tomu, že ma tam vybrali. Bola to pre mňa práca, obyčajná práca. Ešte spomeniem slová pána profesora Mistríka k divákom: „Vy ste moja návšteva v obývačke“. To znamenalo byť príjemná, zrozumiteľná v prejave, pozitívne naladená. Čo sa týka počúvania, tak to nerada robím. Pretože ihneď počujem a kritizujem, že toto som mohla načítať inak, alebo som mohla lepšie prispôbiť hlasovú intonáciu obsahu. Nikdy nie som spokojná s tým, čo som urobila, a to ma stále ženie vpred.