Čo vás stále poháňa v tvorbe písania po toľkých rokoch?
Najmä zvedavosť. Myslím, že práve tá ma priviedla k tejto profesii. Som zvedavá na to, čo sa deje okolo mňa, prečo a čo bude nasledovať. Tieto otázky sú pre mňa kľúčové.
A tieto otázky v človeku nevychladnú?
Naopak, je to čím ďalej, tým zaujímavejšie. Možno keby neboli také zaujímavé časy, tak by som sa aj viac zaoberala písaním veršov alebo niečoho podobného, ale aktuálny svet ma stále fascinuje a nedokážem sa od toho odpútať. Mám potrebu neustále sledovať, čo sa deje a čo bude ďalej.
Ako vnímate zmeny v priebehu rokov? Máte pocit, že sa niečo zásadne zmenilo, alebo máte stále rovnaké pocity z tvorby a písania?
Určite sa niečo zmenilo. V minulosti som sa zameriavala viac na seba, keďže som bola mladšia a skúmala som seba a svoje miesto vo svete. Teraz, v pokročilejšom veku, je to už jasnejšie a môžem sa viac sústrediť na dianie okolo mňa s väčšou skúsenosťou a suverenitou.
Ako si spomínate na svoje detstvo a začiatky v Bratislave?
S kamarátkami sme sa často potulovali okolo starého Národného divadla, bývali sme blízko korza, ktoré bolo na Sedlárskej ulici, ale prechádzať sme sa tam chodili až neskôr. Predtým sme chodievali na Sedlársku ulicu do cukrárne, ktorá je tam dodnes – Cafe Mayer – a dávali sme si čokoládový krém. Zákusky boli dobré, ale život sa mi zdal oveľa pomalší a nudnejší než dnes. Vtedy sme ešte nemali internet, ba ani televíziu, a informácie k nám prichádzali pomalším tempom, nie v takom množstve ako dnes a ešte bola aj cenzúra, ktorá všetko uhládzala. Stále však niečo viselo vo vzduchu (stiesnenosť 50. rokov, uvoľnenie po nich atď.), čo sme aj ako deti vnímali, ale celkom sme tomu nerozumeli. Inak však Bratislava bola veľmi zaujímavé, útulné mesto s pestrým obyvateľstvom, so zmäťou jazykov, s rôznymi kurióznymi postavičkami, známymi tvárami obľúbených umelcov, všetko sme pozorovali, mali sme to prebádané. Do nášho rajónu patrila aj SNG, SND, takže témy, ktoré sú teraz také aktuálne, poznám naozaj do špiku kosti.
Ako vychádza porovnanie tých čias s dnešnými, práve pokiaľ ide o príval informácií?
Množstvo informácií dnes môže byť pre niektorých ohromujúce, zničujúce, šomrú, ale pre mňa je to fantastické. Som ako ryba vo vode. Ani keď som na dovolenke s rodinou, nedokážem sa vzdialiť od svojho telefónu, aby som mohla sledovať aktuálne dianie. Všeličo si tam pozerám, hoci ma muž aj hreší. Vraj mi hodí mobil do jazierka. Vtedy utekám a mobil si nedám.
Je to teda forma závislosti?
Neviem, či to možno nazvať závislosťou. Skôr je to spôsob, ako byť v kontakte so svetom. Dokážem si ale predstaviť, že by som mohla byť šťastná, aj keby som zrazu nemala prístup k informáciám. Napríklad, ak by som stroskotala na opustenom ostrove, tak by som sa prispôsobila tomu a našla si inú činnosť. Stavala by som napríklad s chuťou chatrč.
Kedy sa ukázalo, že písanie a novinárstvo budú vašou cestou?
To bolo možno skôr, než som sa naučila písať. Rada som rozprávala vymyslené príbehy kamarátkam. Keď som sa naučila písať, dávala som ich na papier. Pôvodne som myslela, že sa budem venovať iba literatúre, ale postupne som objavila vzrušenie novinárskej práce, ktoré ma úplne pohltilo. Brat ma síce odhováral, že to nie je poctivé remeslo, že sa nedá v daných podmienkach písať celá pravda. Ja som však už vtedy tušila, že pravda nie je iba v slovách, že novinár vkladá do toho remesla svoj život, aj s chybami, delí sa o skúsenosti so spolupútnikmi, overuje pravdu na sebe samom. Sú rôzne typy novinárov, ja som skôr kronikár než nejaký investigatívec.
Kedy sa prejavil váš uvedomelejší záujem o novinárstvo?
Už na gymnáziu som začala vlastnoručne robiť triedne noviny. Každé číslo malo obal inej farby a obsahovalo správy a vtipné príbehy z našej triedy. Aj som ich ilustrovala. Páčilo sa mi, že to má ohlas a môžem dať udalostiam pointu.
Kedy ste sa teda rozhodli študovať novinárstvo definitívne a – hneď vás prijali?
Keď som zvažovala svoje budúce štúdium, nebolo ešte na Slovensku mnoho vysokých škôl a žurnalistika na FFUK sa len rozbiehala (prví absolventi končili v roku 1956, ja som tam prišla v roku 1961). Naša rodina nemala s písaním nič spoločné, otec bol záhradník (potom šéfoval v mestskom záhradníckom podniku) a mama predávala v kvetinárstve. Snívali, že by som sa mohla stať lekárkou, o tom, že sa dá študovať novinárstvo, sme netušili. Mala som však šťastie, že sestra kamarátky Hany z našej partie študovala na filozofickej fakulte knihovedu, ktorá bola spojená s novinárstvom. Hovorila doma o svojom spolužiakovi Ďusovi Lörinczovi, ktorý študoval práve novinárstvo, a to ma inšpirovalo. Povypytovala som sa a ona mi poradila, čo mám robiť. Na prijímacie pohovory som doniesla moje ručne robené triedne noviny (volali sa Ha – ha) a tie zaujali aj jedného člena prijímacej komisie, básnika Milana Rúfusa.
Ako ste sa pripravovali na štúdium novinárstva?
Pred nástupom na vysokú školu som musela – ako aj ostatní – absolvovať rok praxe, aby som si vyskúšala robotnícku prácu. Zamestnala som sa v Západoslovenských tlačiarňach, kde som retušovala dosky pre ofsetovú tlač. Bolo to zaujímavé, našla som si tam blízkych ľudí a dokonca ma vzali do súťažného družstva za tlačiarne v zábavnom programe S televíziou okolo Československa.
Pamätáte si svoj prvý článok?
Písala som do závodného časopisu v tlačiarňach, ale spomínam si najmä na článok či skôr poviedku Taký chalan v cvičnom časopise Echo, ktorý sme vydávali na katedre novinárstva. Môj ročník bol zaujímavý – spolužiačka Oľga Feldeková už bola vydatá a inšpirovala nás ku skorým svadbám a pôrodom. Naším spolužiakom bol aj známy novinár Peter Zeman, ktorý mal prax z Večerníka. Bol veľmi rozhľadený v umení, výborný kamarát a on neskôr viedol aj revolučné Echo. Na katedre boli originálni ľudia – spolužiaci aj pedagógovia.
Ako ste sa cítili pri prechádzaní z beletrie na publicistiku?
Na začiatku možno aj trochu neisto, keďže som v podstate poetická duša, v novinárskej praxi sa však vyžaduje striktná faktografia. Napriek tomu sa mi podarilo nájsť svoj spôsob, ako kombinovať obe polohy. Pomohol mi najmä humor, cez ktorý sa pozerám na všetko.
Ako sa vyvíjal váš novinársky štýl?
Na začiatku som veľa písala o výtvarnom umení, a to formou rozhovorov s umelcami. Výtvarníci ocenili, že sa zaujímam o ich svet a nemám len strohý novinársky prístup. Práve to nám aj počas normalizácie pomáhalo hovoriť o umení slobodne a cez umenie o živote vôbec. Z toho obdobia mi vyšli dva diely knihy Dialógy v ateliéroch, kde som zachytila rozprávanie výtvarníkov a prostredie ateliérov, ktoré sú vždy svety samy pre seba.
Ako vnímate svoje pôsobenie v oblasti kultúry?
Kultúra bola pre mňa vždy významnou súčasťou profesionálneho života. Vďaka práci v tejto oblasti som sa mohla stretnúť s osobnosťami ako Martin Benka, Ľudovít Fulla, Martin Martinček, Ester Šimerová, Albín Brunovský, Miroslav Cipár, Ladislav Ballek, Dušan Mitana, Karel Plicka, Katka Kolníková, Zdena Gruberová, Bohdan Warchal, Ladislav Chudík, Stanislav Filko a mnohými mnohými ďalšími. Často som spoznala aj ich rodiny. Trocha zveličene môžem povedať, že som „poznala skoro každého“ a mám to všetko v srdci. Je to moja novinárska pomôcka. Váha.
A ako sa vyvíjala vaša spisovateľská kariéra? Napísali ste aj knihu Kankán nad Kremľom. Kde sa vzala po nežnej novele Fúkni do púpavy, ktorou ste kedysi začínali, kniha o Moskve?
Kniha Kankán nad Kremľom vznikla počas tzv. prestavby, keď som sprevádzala manžela Vladimíra Jancuru na novinárskej misii v Moskve. Bol spravodajcom Pravdy a ja som mu robila šoférku a gazdinú v redakčnom byte.
Mohli by ste nám prerozprávať niečo viac o vašom živote v Moskve?
O živote v Moskve by sa skutočne dal napísať román, a to nielen o samotnej Moskve, ale predovšetkým o našom manželstve v podmienkach Gorbačovových historických zmien, čo som aj v Kankáne nad Kremľom vlastne urobila.
Aj vy ste vtedy z Moskvy písali?
Jasné, však to bolo strhujúce obdobie a udalosti sa valili. U nás revolučné zmeny viazli, takže na správy z Moskvy sa čakalo. Písala som do Nového slova, kde som bola predtým redaktorkou.
Najprv ste boli vydatá za historika, spisovateľa Pavla Dvořáka a teraz je vaším manželom Vladimír Jancura, ktorý tiež píše o histórii.
Žartom hovorievam, že obaja moji manželia, bývalý aj terajší, sa spočiatku tvárili ako bohémske osobnosti, lietajúci reportéri, s ktorými bude pestrý život, samé cestovanie a neviem čo, ale obaja sa potom sústredili na históriu, a to v tichu, na chalupách. A tak dodnes dcéra Barborka z prvého manželstva žije v Budmericiach, kde trávila detstvo, a s mužom Vladkom sme zasa na Záhorí. Ale aspoň som sa pri nich dovzdelala z dejepisu a moje písanie o kultúre je ukotvenejšie.
Vráťme sa ešte do Moskvy. Ako sa javila novinárke?
Zaujímala som sa o perestrojku, ale aj o bežný život v Moskve, ktorý vtedy naozaj kypel. Sledovala som to však optikou „gazdinej“. Nakupovala som, vedela som, čo nedostať a čo je, naopak, dobré (napríklad maslo a smotana). V Moskve boli vtedy ale najmä úžasné výstavy, filmy, divadelné predstavenia, prichádzali tam umelci z celého sveta. Svet sa tešil z prestavby. Písala som o tom a za zmienku možno stojí, že sa články posielali cez hrkotajúci ďalekopis, prístroj, ktorý z robil dierky na papierovej páske a tak sa prenášali slová na diaľku. O mailoch sme ani nesnívali.
Môžete nám priblížiť, ako ste sa dostali k Havovi, psovi, o ktorom píšete v Kankáne?
Kúpa psa v Moskve bola dobrodružstvom. Na Vtáčom trhu (Ptičij rinok), kde sa predávali zvieratá, sme si chceli kúpiť šteňa. Dostali sme sa tam až po tlačovkách, ktoré boli denne, a našli sme pred už zavretou bránou iba jedinú staršiu ženu s niekoľkými šteniatkami v taške. Po krátkej diskusii sme sa rozhodli pre šteniatko, ktoré sa nám zdalo najmilšie. Jediné, čo sme chceli, bolo, aby to bol psík. Eto malčik? pýtali sme sa. A ona, že malčik, malčik, akože chlapček. Rok sme teda Hava vychovávali ako samca, kým nás niekto neupozornil, či nám nie je čudné, že pri cikaní nedvíha nohu, ale si čupne. Pozrieme a fakt! Havo je dievča! Preto bol taký krásnučký a milučký! Však je v knihe aj nakreslený. Spomínam si ešte, že cestou domov z toho trhoviska sme dostali šmyk, ktorému sa hovorí hodiny. V Moskve je nevyspytateľné počasie, zrazu sa utvorí ľad, ale inak doprava bola dobre zorganizovaná, cesty široké a Havo v bezpečí pod mužovým kabátom na jeho hrudi. Nič sa nestalo, mohli sme pokračovať v ceste.
Boli ste odvtedy v Moskve?
Nie, svet sa veľmi zmenil a ja som veľmi zostarla.
Helenka, zmienili ste sa, že by vás cestovanie ešte lákalo, len že už by ste nešli na dlhé cesty. Ako vnímate svoj súčasný životný štýl?
Keď niekto odchádza na výlet alebo náročnejšiu dovolenku, vždy trošku závidím, ale keď si pomyslím na zhon na letiskách a davy turistov, nakoniec som rada, že som doma a môžem sa sústrediť na svoj svet a zahĺbiť sa do problémov, o ktorých premýšľam. Ja ale aj tak veľa cestujem – každý týždeň jazdím na Záhorie a cestovnú tašku mám večne pripravenú na gauči v pracovni. Hovorím si, že už nikam do veľkého sveta nepôjdem, ale dcéra plánuje dobrodružnú rodinnú dovolenku na budúce leto a už ma to pokúša.
Ako sa vám najlepšie tvorí? Máte nejaké špeciálne miesto, ktoré považujete za svoje kreatívne útočisko?
Mám dve obľúbené miesta na písanie – jeden stôl doma a druhý na chalupe. Tieto miesta sú pre mňa dôležité, pretože tam mám vždy rozložené svoje veci, knihy, USB kľúče, ceruzky a kávu, ktorú mám rada. Snažím sa udržiavať na stole poriadok, ale poriadok to bude asi už aj koniec.
Koľko kníh ste dosiaľ napísali? Čo chystáte?
Myslím, že štrnásť, ale musím si to overiť, pretože čísla mi nejdú. Teraz sa núka téma súmraku tlače, prevaha digitálnych médií. Mám inšpiratívne kolegyne a kolegov, novinársky svet zápasí s rôznymi výzvami, ktoré prináša zložitá súčasnosť. To by sa zišlo zvečniť. A samotné médium Pravda? V detstve som chodila do základnej školy na Jesenského ulici, vedľa bol tzv. Tlačový kombinát Pravda (bola tam aj tlačiareň). Vo výklade mávali vyvesené čerstvé stránky novín a boli to riadne nudné sivé plachty. No tam by som teda nechcela robiť, hovorila som si. Osud ma zaviedol práve tam (až v čase prestavby). Niekedy si myslím, že s nejakým poslaním, ale úloha prerozprávať tú zložitú históriu je nadľudská. Na to nemám. Pravda je tu vyše sto rokov, reflektovala všetko dobré i zlé, čo sa dialo. Je to skôr pre historikov.
Ako vnímate kultúru za posledných desať rokov? Ako sa podľa vás kultúrny svet mení?
Kultúra je v podstate stále rovnaká, to je niečo tiché, neviditeľné, čo zreje pomaly a bokom (ako kultúry baktérií, čo sa pestujú v laboratóriách). Búrlivý je svet umenia, kde sú hnacím motorom zvady a polemiky, strety rôznych názorov a osobností. Odjakživa tam zápasia objavy a tradície, rozumejú si citliví a dupocú slony v porceláne. Sú o tom celé dejiny umenia. Dnes je oblasť kultúry viac na očiach, čitatelia sa ňou vzrušujú a my kultúrnici môžeme byť len šťastní, že kultúra je – a bola aj v uhorkovej sezóne – zrazu jedným z lídrov diania. No prináša nám to aj viac práce a nárokov na objektívne hodnotenie situácie.
Ako trávite voľný čas, keď nepíšete a nechodíte na kultúrne akcie?
Väčšinou sa venujem čítaniu a pozerám do mobilu. Je to pre mňa forma relaxu, keď si môžem prečítať správy alebo korešpondovať. Teším sa, že dnešná doba ponúka obrovské množstvo kvalitných kníh, čo je úžasné. Kedysi bol výber oveľa menší a všetci čítali podobné tituly, dnes je to úplne inak. Každý si môže nájsť to svoje, ale rôznosť zážitkov nás oberá o harmóniu, ktorá kedysi stmeľovala intelektuálny svet.
Aký máte názor na súčasný pohyb v kultúre, ktorý sa niekedy javí aj ako chaos?
Pre mňa je to dobré, som rada, keď sa niečo deje, však som novinárka. Každá doba sa zdá chaotická, ale ona má svoju vnútornú logiku a dokáže sa sama regulovať. Verím v zdravý rozum, ktorý je základom všetkého. Keď sa už zdá, že ideme preraziť dno, ukáže sa, že tam je práve ten zdravý rozum a drží to.
Máte nejaké životné motto?
Moje životné motto by mohlo byť: Nikdy nezovšeobecňuj! Snažím sa posudzovať všetko individuálne a nezapadať do všeobecných schém, nálad a trendov. Každý človek má svoje vlastné skúsenosti, je dôležité zachovať si cez ne vlastný pohľad na veci. V dnešnej dobe je to zvlášť ťažké, pretože sme vystavení mnohým vplyvom, šokujúcim tvrdeniam, emotívnym tlakom. O to viac treba pozerať na veci vlastnými triezvymi očami, nezovšeobecňovať a vytvoriť si svoj názor na základe vlastnej skúsenosti, aj keby vám za to skákali po hlave. Oh, kiež sa mi to darí!
Helenka Dvořáková
Novinárka a spisovateľka je dlhoročnou redaktorkou denníka Pravda, kde v súčasnosti pôsobí v magazíne a na oddelení kultúry. Jej práca zahŕňa rozhovory s umelcami, recenzie divadelných predstavení, výstav a kníh, ako aj glosovanie bežného života. Narodená 4. mája 1943 v Bratislave, vyštudovala novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Svoju kariéru začala v týždenníkoch Predvoj a Nové slovo, a od roku 1986 pracuje v Pravde. Počas obdobia prestavby žila s manželom, publicistom Vladimírom Jancurom, v Moskve, kde písala pre Nové slovo. O tejto skúsenosti vydala dokumentárnu prózu Kankán nad Kremľom s vlastnými ilustráciami. Okrem novinárskej činnosti sa venuje aj beletrii – debutovala novelou Fúkni do púpavy, podľa prózy Dom pod morušou vznikol televízny film, a jej najnovším dielom je próza Zvonenie. Vydala tiež knihy rozhovorov ako Pýtačky a Dialógy v ateliéroch. Za zbierku poviedok Plaché rozkoše získala v roku 2008 Cenu Bibliotéky a za svoju prácu v Pravde bola nominovaná na ocenenie Slovenka roka. V roku 1921 získala novinársku Cenu Romana Kaliského.