Kameraman Ladislav Kraus, alebo Laco, ako mu všetci z filmárskeho priemyslu hovoria, má aj vo svojom veku stále iskru a noblesu, ktoré mu niektorí možno aj trochu závidia. Kameru síce ešte z rúk neodložil, ale čoraz častejšie ju mení za pero, ktoré zachytáva na papieri jeho ďalšie umelecké cítenie v podobe básní.
Ste rodený Bratislavčan. Ako si spomínate na Bratislavu počas vašej mladosti a ako sa zmenila za tie roky?
Áno, som rodený Bratislavčan a som na to hrdý, je to mesto, ktoré mám nesmierne rád a mám tu veľa spomienok z mladosti. Aktuálne aj pripravujem film o Bratislave. Moje prvé skúsenosti s mestom sa viažu na Dunajskú ulicu, kde sme vyrastali. Bola tom skupina ľudí, Julko Satinský, Milan Lasica, Paľo Hammel, aj Dušan Hanák, ten bol z Ulice 29. augusta. Čiže Dunajská ulica bola miesto, kde bolo mimoriadne rušno. Aj preto, že bola jednou z hlavných tepien, ktorou ste sa dostali do centra k Manderláku (prvá výšková obytná budova v Bratislave, pozn.red.). V tej dobe bol život na Dunajskej veľmi romantický. Vtedy ešte jazdili fiakre, konské povozy rozvážali sudy piva, alebo mliekari, ktorí chodili ráno ako prví. Postupne som sa zoznamoval s mestom, ako žije, ako funguje.
My všetci sme vyrastali na uliciach, lebo v tej dobe boli dvory úzke, kde nechcel byť nikto, lebo svet pre mladých bol na ulici. Tá ulica ma zásadným spôsobom determinovala a naučilo ma to vnímať ten bizarný a príťažlivý svet – pozerať sa, ako vyzerá ráno, ako podvečer či večer, moje prvé impresie svetla. Prvé dotyky s mestom nastali, keď som bol o niečo starší a rodičia ma už púšťali von, tak som sa mohol dostať k Manderle a na korzo, a keď som už bol skoro vysokoškolák, mohol som ísť aj na Vydricu (časť mesta pod hradným bralom). Bola to genéza spoznávania Starého Mesta. Preto aj film, ktorý aktuálne pripravujem – V tichu a dotyku, je o tom, ako sa zrodilo Staré Mesto, ako sa vyvíjalo umenie, architektúra, hudba, literatúra, kaviarne a tak ďalej.
Mal som výhodu, že už v tej dobe, koncom 40. rokov, mesto žilo určitou kultúrou, fungovalo Národné divadlo a my sme mohli začať objavovať film. Na konci Dunajskej bola Liga pasáž a v nej legendárne Kino Liga. Nedávno o mne nakrúcali dokument GEN (Galéria elity národa) a povedal som režisérovi Ďurkovi Nvotovi, aby sme sa išli pozrieť, ako vyzerá Kino Liga dnes. A predstavte si, je tam teraz sklad pre drogériu. Celá moja minulosť na Dunajskej a vôbec formovania sa, je zlikvidovaná, zničená, ale, našťastie, spomienky zostali a tam sme aj s ďalšími fanatikmi objavovali prvé filmy.