Mali ste strach nakrúcať v týchto podmienkach?
Cítil som sa ako na fronte, podľa toho som sa správal aj so všetkými svojimi spolupracovníkmi a podľa toho sme organizovali aj našu prácu. Mali sme štyri malé štáby, ktoré chodili nakrúcať.
Filmy ste potom pašovali do Viedne – bolo to náročné? Neodhalili nikoho?
Zo začiatku vládol úplný chaos, Rusi v podstate nevedeli, čo majú robiť. To vedelo len niekoľko špičiek, ktoré mali za úlohu obsadiť rozhlas a televíziu, aby sa nemohli šíriť žiadne správy. Oni si predstavovali, že hneď v prvý deň padne vláda a vedenie strany a že tí, ktorí ich pozvali, sa ujmú moci a bude po všetkom. Lenže to sa nestalo. Kým sa zorientovali, to chvíľu trvalo a takpovediac hasiť, kde sa dalo, začali až neskôr. Nevedeli sme, ako sa to celé vyvinie, ale vedeli sme, že to celé musíme nakrútiť, nasnímať odpor ľudí, debaty s vojakmi, s tankistami na ulici, znamenia odporu.
Foto: Robert Huttner
Neskôr to už bola s prevozom materiálov taká konšpirácia. Napríklad raz vyniesla v taške nakrútený materiál z redakcie na Štefánikovej ulici moja manželka, ktorá tam nebola zamestnaná, na určenom mieste sa stretla s Kudelkovým bratom, ktorý pracoval v Dimitrovke. Idúc po ulici si odovzdali tašku. On to dal v práci robotníkom, ktorí išli na zájazd do Viedne, a tí to prepašovali cez hranice, lebo ich vtedy ako výletníkov nikto nekontroloval. Takto sme do Viedne dostali značnú časť materiálov. Potom už hotový film som preniesol s kameramanom sám, priamo do rúk riaditeľa rakúskej televízie ORF. Na hraniciach boli colníci v tej dobe ešte veľmi benevolentní. Ľudia emigrovali s preplnenými nabalenými osobnými autami.
A vy ste sa vrátili?
Áno, náš cieľ bol iba preniesť materiál.