Dostihlo vás to potom neskôr?
No, nastalo obdobie normalizácie, boli previerky ľudí, vyhadzovali ich z práce. Nebolo to ihneď, ale definitívna očista celej sféry nastala až v lete roku 1970. Ešte do konca roku 1968 sme vyrábali takpovediac protištátne týždenníky, zaznamenávali sme všetky protesty, štrajky, protesty divadelníkov, vznikali stále dokumentárne filmy, Ján Palach sa upálil, vznikol film o jeho smrti a pohrebe. A potom prišli previerky.
Došlo aj na vás?
Dotklo sa to aj ľudí vo filme, pochopiteľne, najmä v dokumente a spravodajstve. Boli úplne odstavení alebo boli preradení na inú funkciu, čo bol aj môj prípad. Našťastie, do krátkeho filmu prišiel z Prahy robiť riaditeľa osvietený funkcionár, ako ho ja volám, bol to Slovák a pochopil, že film predsa nemôže robiť sám, alebo s ľuďmi, ktorí tomu vôbec nerozumejú. Poprehadzoval nás na iné, menej exponované miesta a nechal nás robiť film. Nemuseli sme ísť robiť murárov či tesárov – ako mnohí novinári.
Akú funkciu ste teda po tejto „reorganizácii“ zastávali?
Ja som robil dramaturga, ale tak, že funkciu oficiálne zastával on, ale robil som to ja. V dôsledkoch ďalšej normalizácie to bolo neudržateľné, a tak začal som robiť opäť radového režiséra. Čo ešte chcem dodať, a na to som hrdý, že ja som bol na tom najkritickejšom zozname nežiaducich ľudí. Tých zoznamov bolo niekoľko, lebo každá organizácia mala zoznam svojich nepriateľov, potom mal zoznam Okresný výbor KSČ, Krajský výbor KSČ a Ústredný výbor KSČ a ja som bol v tomto „najhoršom“ zozname Ústredného výboru KSČ, kde bolo len asi sto Slovákov a z filmu sme na ňom boli piati, pričom film mal v tej dobe asi tisíc zamestnancov.
Foto: Robert Huttner
Aj napriek tomu ste boli v tom čase režisérom.
Áno, ale mohol som robiť len istý druh filmov. Napríklad filmy o odpade a o témach, ktoré mi boli úplne cudzie, ako napríklad poľnohospodárstvo. Dostal som napríklad tému zavlažovanie. Tak som si povedal, že to musí byť čosi iné ako všetko dovtedy. A nakrútil som film Miliardy kvapiek života, za ktorý som dostal niekoľko medzinárodných ocenení.
Ale nakrúcali ste aj o športe.
To už bolo neskôr. Keďže som vždy inklinoval k športu a kultúre, tak som ako režisér pracoval na športových témach. Získal som aj niekoľko medzinárodných cien zo športových festivalov v Európe, v Afrike. Výhodou bolo, že som ovládal viacero jazykov.
A aj napriek tomu, že ste sa dostali na „Západ“, ste neemigrovali.
Áno, posielali ma do zahraničia, ale vedeli, že tu mám rodinu, ktorú neopustím. A navyše v každej delegácii boli nasadení tajní.