Akým smerom sa uberal váš pracovný život po revolúcii? Mohli ste slobodne tvoriť, čo ste chceli?
Ja som sa po revolúcii stal riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby, bol som prvý porevolučný riaditeľ, ktorý vôbec bol vymenovaný do funkcie. Boli to veľmi zložité roky a musel som urobiť nepopulárne kroky, napríklad prepustiť stovky ľudí, lebo neboli financie a nebolo čo nakrúcať. Následne som pôsobil ako riaditeľ odboru médií na ministerstve kultúry, kde som pripravoval masmediálny zákon. A keďže som už mal penzijný vek, tak som po nástupe Mečiarovej vlády odišiel do dôchodku.
Viem ale o vás, že stále ešte pracujete.
Áno. Slovenský filmový ústav má veľmi bohatý archív, kde je celá slovenská filmová tvorba – hraná, dokumentárna, animovaná, spravodajská. Sú tam rôzne materiály aj z 1. Československej republiky, nemecké vojnové týždenníky, a tak ďalej. Mojou úlohou je pozrieť si ich a popísať, čo je zobrazené na zábere, kde sa to odohráva, aký je obsah, čo sa tam deje. A keďže viem tieto udalosti a miesta historicky a miestne zaradiť, tak im s tým pomáham.
Foto: Robert Huttner
Je to zároveň niečo, čo vás udržuje stále aktívneho?
Samozrejme, sú to veci, ktoré sú síce staré, ale súvislosti, ktoré objavujem, sú aj pre mňa často úplne nové a teda obohacujúce.
A je ešte niečo, čím si precvičujete myseľ?
Celý svoj život lúštim krížovky. Začal som asi v 19-tich rokoch. Ale lúštim iba české krížovky, ktoré sú zvláštne v tom, že sú mimoriadne náročné, komplikované a vedia potrápiť myseľ. Ale nie to je podstatné: musíte myslieť v živote pozitívne. Vidíte, že som mal v živote všelijaké pády a dostal údery, nielen facky od života, ale totálny knokaut. Ale dôležité je znovu sa postaviť a ísť ďalej silnejší.