Mali ste vždy široký záber záujmov. Nachádzate si ich aj vo vyššom veku?
Človek si musí vždy nájsť svoju parketu v živote a venovať sa aktivitám, ktoré zodpovedajú jeho veku. Dnes som milionárom času, čo som v minulosti nikdy nezažil. Okrem toho, že ako divák podrobne sledujem šport a najmä futbal, môžem stále aj športovať, starám sa o svoje zdravie, stretávam sa s priateľmi… V mojom veku už nároky nie sú príliš vysoké, nemám dôvod sa sťažovať a so svojím dôchodcovským životom som spokojný.
Hrávali ste súťažne futbal i hokej a po skončení kariéry ste sa stali známym najmä ako tréner. Ale uplatnili ste sa aj v civilnom živote, mali ste zaujímavú prácu. Prečo ste sa jej vzdali?
Vyštudoval som v Nitre, v meste, kde som vyrastal a aj športoval, Vysokú školu poľnohospodársku a vypracoval som sa na špecialistu vo výpočtovej technike, ktorá sa vtedy zavádzala do života. Venoval som sa so spolupracovníkmi optimalizácii riadenia poľnohospodárskych podnikov. Stal som sa vedúcim pracoviska, prednášal som na vysokej škole a bol som členom štátnicových komisií. Nikdy som neplánoval, že sa stanem profesionálnym trénerom. Pre mňa to bola len zábava, chcel som si udržať kontakt so športom.
Čo napokon rozhodlo, že ste mu dali prednosť?
Aj vo futbale som si zvyšoval kvalifikáciu, popri zamestnaní som vyštudoval FTVŠ. Čoskoro sa ukázalo, že sa musím rozhodnúť, čomu dám prednosť. V lete 1986 som urobil zásadný krok a vzdal som sa dobre honorovaného civilného zamestnania a vykročil som na neistú profesionálnu dráhu trénera. Pre mnohých ľudí z môjho okolia to bolo nepochopiteľné.
Nikdy ste to neoľutovali?
Bolo to neľahké rozhodnutie a rodilo sa postupne. Musím sa priznať, že dôvodom bol aj fakt, že som ako nestraník po takmer dvadsiatich rokoch v zamestnaní nemal už veľkú perspektívu ďalšieho kariérneho postupu. Možno by som aj do strany vstúpil, ale nechceli ma (smiech). A práca vo futbale ma veľmi bavila, myslím si, že som urobil dobre.
Ako sa vám odmenil futbal?
Zažil som veľa krásnych a vzrušujúcich okamihov, precestovali sme kus sveta. Plastika Nitra sa po roku 1989 stala prvým profesionálnym klubom v Československu. Stal som sa trénerom ligového mužstva a v roku 1989 sme vybojovali v silnej federálnej lige historické tretie miesto za Spartou Praha a Baníkom Ostrava. To všetko mi otváralo dvere aj do reprezentačných výberov.
Špičkoví futbalisti si v nových profesionálnych podmienkach dokázali zarobiť aj na život po kariére. Platí to aj o tréneroch?
Zarobili si najmä tí hráči, ktorí sa výraznejšie presadili v zahraničí. V ére socializmu si najväčšie hviezdy žili dobre, lepšie ako priemerná populácia, ale nezabezpečili sa do budúcnosti. Všetko sa zmenilo, keď do futbalu vstúpili veľké peniaze. Zarobili si aj tréneri, ak pôsobili v špičkových tímoch, ktoré mali úspechy. Prvý to roztočil americký podnikateľ českého pôvodu Boris Korbel, ktorý vstúpil do Slavie Praha a investoval veľké peniaze. Na Slovensku to bol najmä Alexander Rezeš v Košiciach. Keď sa skončila táto éra, musel si futbal utiahnuť opasok.
Dokázali ste sa finančne zabezpečiť aj na dôchodcovské roky?
Zachytil som ešte časť éry, keď už bolo vo futbale viac peňazí. Niečo som si našetril, ale to by mi vydržalo len na niekoľko rokov, neboli to peniaze, ktoré by mi vybavili bezstarostný život až do smrti. Preto som bol dlho aktívny. A poctivo som všetko, čo som mal, odvádzal štátu, takže mi vymerali dôchodok, ktorý síce nebol mimoriadny, ale dalo by sa z neho žiť.
Dlhší čas ste zastupovali trénerov aj vo výkonnom výbore Slovenského futbalového zväzu. Aké je ich súčasné postavenie?
Nie je to žiadna sláva. Momentálne nie je trénerské remeslo u nás atraktívne, nielen finančne. Stratilo aj spoločenskú prestíž, kedysi mal tréner v klube veľké slovo, bol rovnocenným partnerom šéfovi klubu, patril k prominentom v spoločenskom rebríčku mesta. To už neplatí. Preto máme momentálne málo trénerov a keď vyberáme niekoho, kto by mal viesť národný tím, máme s tým problém.
Prečo sa to zmenilo?
Dôvodov je viac a nepochybne k tomu prispeli aj sami tréneri. Kedysi však dostali zväčša väčší časový priestor, aby mohli pracovať s mužstvom a dosiahnuť výsledky. Teraz ich chcú majitelia okamžite a ak neprídu, odskáče si to spravidla tréner, vydrží často v tíme len krátko a musí si hľadať zamestnanie. Máme veľa vyštudovaných trénerov, ale len máloktorí dostanú šancu. Mnohí sa živia inak.
Každé mužstvo má aj svoje hviezdy. Zarábal vo vašej ére tréner vždy viac ako hráči?
V ére socializmu to tak bolo. Hráči boli zaradení na pracovných miestach vo fabrikách a brali priemerné platy, hoci niektorí ani poriadne nevedeli, kde sídli ich zamestnávateľ. To, čo zarobili vo futbale, bol pre nich bonus. Existovali aj čierne fondy, z ktorých funkcionári vyplácali hráčom prémie. Neskôr boli v profesionálnom futbale vždy v tíme aspoň dvaja-traja hráči, ktorí brali viac ako tréner. Myslím si, že tak to funguje aj v zahraničí. U nás sa platy hráčov nezverejňujú, ale nerobil by som okolo toho toľko tajností, lebo futbal je verejná činnosť, sleduje ho množstvo fanúšikov. V zahraničí je bežné, že poznajú platy futbalistov.
Dá sa na Slovensku z futbalu dobre žiť?
Dá, ale stále hovoríme o špičkových hráčoch, o veľmi úzkej skupine. V ligových tímoch sú zväčša priemerní a podpriemerní a tí majú problém uplatniť sa neskôr v civilom živote, z futbalových peňazí po kariére nevyžijú.
Vy ste strávili veľa rokov aj v zahraničí. Uplatnili ste sa aj ako tréner, ale nasledovali ste najmä manželku, ktorá pôsobila ako diplomatka. Štyri roky ste žili aj v Japonsku. Ako sa vám páčilo v tejto ázijskej krajine?
Bolo to jedno z najzaujímavejších období môjho života. Keď rešpektujete pravidlá, ktoré platia, žije sa vám jednoduchšie a spokojnejšie. Nebolo úplne jednoduché si zvyknúť na iný spôsob života, trvalo mi to takmer rok.
Na čo najviac?
Skoro na všetko. Chvíľu aj na stravu, ale to nebol problém, lebo tá je vynikajúca, pestrá, zdravá, čerstvá. Japonci si jedlo vychutnávajú, jedia pomaly, aj preto majú asi paličky, lebo s nimi jedlo nehltajú. Obľúbili sme si surové ryby, takzvané sašimi. A samozrejme suši, ale dlho som ich nevedel jesť, naučili ma to domorodci. Chodíme na suši aj u nás, ale nie je to ono. Na to treba originálne suroviny, rybu, ingrediencie… K tomu sa podávajú rôzne omáčky. Občas sa kvôli suši vyberieme aj do Viedne, ale ani tam nie je také, na aké sme si zvykli v Tokiu.
Čo vás ešte v krajine vychádzajúceho slnka prekvapilo?
Poviem trochu úsmevnú príhodu. V Japonsku nie je bežný tringelt. Keď sme ho čašníkovi nechali, vybehol za nami až na ulicu, že sme si tam zabudli peniaze… Za štyri roky ma nik neoklamal. Ak stratíte peňaženku a niekto ju nájde, určite vám ju vrátia. Keď sme si pred domom zamykali bicykle, ostatní sa na nás čudne pozerali. Zistili sme, že ich môžeme kdekoľvek nechať a neukradnú nám ich. A ešte čosi. Vládne jasná veková hierarchia, mladší rešpektujú starších a vo vedúcich funkciách pracujú skúsení ľudia.
Ako sa žilo starším ľuďom?
Zažil to asi každý z nás, stretávame všade veľké skupiny japonských turistov, medzi nimi aj veľa starších ľudí. Radi cestujú, spoznávajú nové krajiny. V Japonsku neexistovala nezamestnanosť, všetci pracovali. V podstate nik netrel biedu a mal sa dobre. Všade vládne disciplína, ktorá je pre našinca až ťažko pochopiteľná. V tridsaťmiliónovom Tokiu by to inak nešlo. Tam som sa učil chodiť aj po preplnenom chodníku. Nervozitu, aká vládne u nás, som však nevidel. Všade je poriadok. Na čom sa dohodnete, to platí, každý príde načas, ale nestretnete nikoho, kto by sa naháňal s vyplazeným jazykom. Japonský život niekedy môže našincovi zaváňať uniformitou, čo sa dlho prejavovalo aj vo futbale. Všetko sa naučili, ale chýbalo im viac tvorivosti.
Našli ste si v ňom prácu?
Oslovili ma z Japonského futbalového zväzu a pracoval som preň ako konzultant. Využili moje skúsenosti z mládežníckeho futbalu, pripravil som tam jeden projekt, ktorý sa volal Renato. Možno ho dodnes využívajú, neviem. Bol to projekt vzorovej mládežníckej akadémie. V Japonsku v tom čase ešte nefungovali, talenty vychovávali na školách až do 18 rokov. Potom sa uskutočnil veľký školský turnaj, na ňom sa zúčastňovali zástupcovia klubov a vyberali si mladých hráčov.
Mali ste okrem športu aj iné koníčky?
Takmer celý život som zbieral kravaty a hodinky. Kravaty som si nosil skoro z každej krajiny. Mám ich asi tristo a väčšinu som nemal nikdy na sebe. Hodiniek mám už len asi päťdesiat. Kedysi ich u nás veľa nebolo, kupoval som si ich najmä v zahraničí. Ale už dva roky nosím jediné, takzvané inteligentné, ktoré mi ukazujú veľa zaujímavých údajov. Napríklad viem, že denne prejdem priemerne päť kilometrov.
Ako teraz najčastejšie trávite čas?
Keď som pôsobil vo futbale, ale aj neskôr, veľa som cestoval. V posledných rokoch sa dobre cítim doma. Ale manželka je vášnivá cestovateľka, občas ma ešte niekam zláka, hoci cestovania mám vyše hlavy. Keď sme žili v Japonsku, odskočili sme si aj do rôznych exotických oblastí, do ktorých sme sa z ostrovov dostali rýchlejšie a jednoduchšie. Mal som podmienku: maximálne päť hodín letu.
Kam ste sa všade dostali?
Okrem Antarktídy som navštívil všetky svetadiely, veľa krajín. Boli sme na ostrove Guam, na Bali, na Havajských ostrovoch s plážou Waikiki, v Las Vegas, na zaujímavých miestach Austrálie… Teraz veľa čítam, zaujíma ma história, sledujem najmä dokumenty. Veľmi rád sa lyžujem. Pred niekoľkými rokmi sme si kúpili apartmán v Oščadnici a takmer celú zimu sme tam trávili na lyžiach. Mal som však nehodu, vrazil do mňa zozadu neopatrný lyžiar a dosť dlho som sa liečil zo zranenia. Preto som teraz opatrnejší.
Už nešportujete?
Bez pohybu by som nevydržal. Ale viac času venujem tenisu. Mám svoju partiu, pravidelne sa stretávame. Našťastie, s manželkou máme veľa spoločných záujmov. Tiež je športovo založená, pravidelne cvičí. Chodíme na dlhé prechádzky, máme svoje obľúbené trasy i miesta, v blízkej prírode, ale aj v Starom Meste. Spolu sa nikdy nenudíme.