Ako ste sa dostali k rezbárstvu?
Vyrastal som na dedine, kde sa kúrilo drevom, a už od detstva som miloval jeho vôňu. Keď som mal asi desať rokov, začal som so štiepaním dreva – a to so skutočným nadšením! Postupne som začal používať rôzne drevárske nástroje, až som prvýkrát skúsil vyrezať jednoduchý totem. A tak to išlo krok za krokom. Rád by som vám o tom hovoril aj hodinu – o tom, aké drevo je najlepšie na štiepanie, kedy a ako sa s ním pracuje, ako vonia. V čase, keď začal vznikať záujem o totemy a tomahavky, pustil som sa do tvorby lukov. Ako stredoškolák som v Skalici navštívil výstavu v Záhorskom múzeu. Boli tam nádherné tradičné predmety ako črpáky a tam som sa tiež inšpiroval. Vždy som bol umelecky založený, rád spievam a dokonca hrám aj na fujare. Počas štúdia som sa venoval aj výrobe figúrok zo samorastov. Od roku 1999 spolupracujem s ÚĽUV-om, ktorý mi po piatich rokoch spolupráce udelil titul majster ľudových remesiel.
Boli sme navštíviť umeleckého rezbára Petra Zoričáka pri práci. Ukázal nám zbierku svojich produktov.
Takže vás k tejto práci len tak doviedol sám život?
Áno, áno, jasné, je to tak.
Vy rezbárstvo asi nevnímate ako prácu.. Skôr je to pre vás taký koníček.
Je to obrovský kôň. Bez toho by som si nevedel život predstaviť.
Čo vás na práci s drevom najviac baví?
Všetko. Od prvého nápadu, cez samotnú tvorbu, až po chvíľu, keď je dielo hotové a môžem si ho obzerať. Každé dielo sa v procese tvorby mení – práve to mám na tom rád. Niektoré kúsky vyžadujú viac času a úprav, inokedy sa všetko podarí na prvýkrát. Tá cesta, keď dielo dozrieva, je niečo, čo ma napĺňa.
Vaše prvé dielo bol teda totem z morušového dreva. Pamätáte si naň?
Ale áno, to sa nezabudne! Morušové drevo je mimoriadne tvrdé a ja som s tým zápasil. Aj keď sa mi to na prvýkrát veľmi nevydarilo, túžil som sa zdokonaliť. Roky práce a skúšania ma priviedli k remeselnej vyzretosti. Dnes sa viem tešiť nielen z hotového diela, ale aj z celej tej cesty, ktorá k nemu vedie.
Pracujete s rôznymi druhmi dreva. Máte svoje obľúbené?
Áno, každý druh dreva má svoje čaro. Fascinuje ma najmä brestové drevo. Má krásnu škoricovo-hnedú farbu, ktorá je medzi našimi domácimi drevinami jedinečná. Žiaľ, od 50. rokov minulého storočia tento druh ohrozuje hubová choroba, ktorá zapcháva kapiláry v dreve a spôsobuje, že bresty postupne odumierajú. Na Slovensku sa brest udržal len na niektorých miestach, a tak dnes prakticky neexistujú súvislé porasty. V Slanských vrchoch sa však nachádza jeden unikátny porast brestu, ktorý chorobe odoláva. Okrem brestu rád pracujem aj s lipou. Keď rastie v hustých lesoch, ťahá sa za svetlom a vytvára krásne, nevetvené rovné kmene. Drevo najradšej rúbem v decembri alebo januári, keď je najviac „umŕtvené“ od mrazu. Nechávam ho schnúť v kôre na slnku a takto pripravené je skvelé na rezbárske práce, pričom sa zmenší riziko praskania. Tento proces som si zdokonalil sám a osvedčil sa najmä pre mäkšie dreviny, ako je lipa či jelša, pri hrúbke do 15 cm.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoje diela?
Stačí mi prejsť sa po prírode, vnímať svet okolo. Všetko má svoj príbeh a každý strom má svoj tvar. Keď nájdem niečo zaujímavé, už si predstavujem, čo by som z toho mohol vyrezať. Je to, ako keď vám drevo ‚povie‘, čo z neho má byť. Sám by som nemal srdce osekať krásny kus dreva len tak – keď ho už beriem do rúk, musí to mať zmysel.
Aký je váš najcennejší výtvor? Je vám blízky?
Mám jeden kúsok, ktorý je môj srdcový, moja prvotina – vyrezaný zo slivkového dreva, ktoré je husté a tvrdé, lebo strom rástol na suchej pôde. Kúsok slivky, ktorý som našiel v horách, má pre mňa veľkú hodnotu. Vytvoril som z neho malého fujaristu, a aj keď to nebolo dielo na prvý pohľad dokonalé, pre mňa je nenahraditeľné. Tento kúsok dreva je pre mňa cenný a už sa s ním nerozlúčim. Vyrezal som ho len nožíkom. V tom čase som ešte nemal svoju značku na vypaľovanie, tak som si aj tú vyrezal.
Vaše výrobky majú taký ľudový, slovenský charakter. Ako na ne reagujú ľudia v zahraničí?
Veľmi pozitívne. Vždy sa usmievajú, ich tváre sa rozžiaria. Vkladal som do nich emóciu a ľudia to cítia. Niekedy mi povedia, že musím byť šťastný človek. Pravdupovediac, často to mám presne naopak. Som veľmi kritický k okolitému svetu. Mnohé veci ma rozčuľujú, a práve preto sa snažím prostredníctvom svojich diel priniesť na tváre ľudí úsmev. Moje drevorezby sú moje vyjadrenie.
Počas pandémie ste vytvorili obrovského fujaristu. Ako vznikol tento nápad?
Áno, stojí vo Východnej, je vysoký štyri metre. Vzniklo to ako súčasť tradície, ktorá siaha až do 60-tych rokov. Vtedy sa každoročne konali slávnosti nazvané ‚Kresané do dreva‘, kde vznikali desiatky drevorezieb. Bohužiaľ, väčšina z nich je dnes zničená, lebo sa robili z topoľového dreva, ktoré nie je príliš odolné. Akcia vždy prebiehala pod záštitou Národného osvetového centra, ktoré poskytovalo financie, materiál a zorganizovalo majstrov rezbárov.
Ako vyzeral tento proces v pandemických časoch?
Prvýkrát som sa tam dostal počas pandémie v roku 2021, keď bola témou ľudová hudba – nástroje ako gajdy, fujara a píšťala, ktoré sú zaradené do zoznamu UNESCO. Mali sme sponzora, majiteľa lesa pod Duklianskym priesmykom, ktorý nám daroval tri mohutné dubové kmene. Dubové drevo nie je jednoduché zohnať, zvyčajne pracujeme s topoľom, ale tieto kmene boli pre nás výnimočné. Rok čakali v sklade, aby sa vysušili, a tak sme sa mohli pustiť do práce.
A práve jeden z týchto kmeňov sa stal základom pre fujaristu?
Presne tak. Vybral som si mierne zahnutý kmeň, aby som mohol z neho vytesať fujaristu stojaceho a hrajúceho na fujare. Práca na ňom mi trvala osem dní, každý deň od rána do večera. Dub je náročný materiál, ale stálo to za to.
Vytvorili ste aj ďalšie postavy?
Áno, mám aj harmonikára, ktorý je trojmetrový, tiež vyrobený z mohutného kmeňa. Je to ďalšia socha v rámci série, tentoraz venovaná terchovskej muzike, kde sa stretávajú typické nástroje ako basa, príma, kontra a harmonika. Urobil som harmonikára v sediacej polohe. Nechcelo sa mi vysekávať množstvo dreva v rozkroku, preto som medzi jeho nohy pridal vyjúceho psa. Myslím si, že som tým môj výtvor trochu ozvláštnil.
Ako ste sa dostali k technike farbeného dreva?
Viete, ľudové rezbárstvo nemusí byť vždy bezfarebné. Ja som s farbením začal pri dubových sochách, ktoré som chcel ozvláštniť. Inšpiroval ma priateľ a rezbár Marian Pažucha z Nového Sonču. Ukázal mi, ako pracovať s akrylovými farbami tak, aby som dosiahol prirodzenú patinu. Najprv nanesiem čiernu základnú vrstvu a postupne pridávam ďalšie farby.
Prečo používate práve akrylové farby?
Akrylky sú veľmi odolné, najmä ak ide o sochy, ktoré stoja vonku. Časom ešte viac ožijú, keď získajú patinu vplyvom dažďa či slnka. Keď sa k soche vrátim po rokoch, vidím, že ten prirodzený dotyk prírody dielu len prospieva.
Ako na sochách zachytávate emócie?
Každá postava má v sebe kus môjho pocitu. Keď jej robím tvár, upravujem fúzy, obočie, výraz v očiach – všetko to sú detaily, ktorými chcem ľuďom niečo povedať. Pre mňa je najdôležitejšie, aby socha vyzerala ako živá.
Čo vás najviac zamestnáva pri veľkých projektoch, ako je betlehem pre Banskú Bystricu?
Pri betleheme, ktorý som robil pre Banskú Bystricu, som sa snažil vyladiť každý výraz tváre. Je dôležité, aby každá figúra pôsobila presvedčivo. Ide o veľa detailov a presnosť, ale keď je to hotové, je to veľká radosť. Tento konkrétny betlehem vznikal postupne. Sochy sú v životnej veľkosti, preto by sa nedali stihnúť všetky za jeden rok. Minulý rok som vytvoril svätú rodinu a anjela a tento rok dokončujem troch kráľov, somárika a vola.
Kde môžu ľudia vidieť vaše sochy?
Moje diela sú roztrúsené po celom Slovensku. Môžete ich vidieť vo Východnej, Čiernom Balogu, po rôznych skanzenoch. A moje diela stoja aj v Bratislave, kde mám sochy dedka a babky pod bránou ÚĽUV-u. Tie sú veľmi obľúbené, dokonca ich videl aj princ Albert z Monaka.
Aký význam majú pre vás stretnutia s inými rezbármi?
Pre mňa sú tieto stretnutia veľmi dôležité. Na sympóziách spolupracujeme, podporujeme sa a udržiavame túto ľudovú tradíciu nažive. Mám pocit, že nie som sám, že tvorím s ľuďmi, ktorí majú rovnakú vášeň pre remeslo.
Vidíte nejaký rozdiel medzi prácou na miniatúrach a na veľkých sochách? A ktorá veľkosť sa vám robí lepšie?
Viete, v podstate je to jedno – čím väčšie drevo, tým viac roboty, ale postup je veľmi podobný. Pri väčších sochách je akurát náročnejšie manipulovať s tým drevom, je ťažké a niekedy potrebujem pomoc motorového nakladača. Naopak, pri malých figúrkach ich jednoducho upevním do zveráka a môžem pracovať oboma rukami. Pri veľkých sochách si na začiatku pomáham železným páčidlom a behám okolo nich, otáčam ich. Ten adrenalín pri veľkých dielach je ale jedinečný – jeden nesprávny rez a všetka práca by bola zmarená. Takže najťažšie je dosiahnuť základný tvar, a potom už len odstraňujem prebytočné drevo.
V tej práci vidím veľkú náročnosť, predovšetkým na jemnú motoriku. Myslíte si, že sa dá takáto zručnosť naučiť?
Asi má človek na niečo také predpoklady, je to citlivá práca, ktorú sa zrejme nedá naučiť len tak, treba na to vášeň a cit.
Je nejaké miesto na svete, kde by ste ešte chceli vystavovať?
Nemám vysnívané miesta na výstavy. Poteší ma každá príležitosť, kde môžem ukázať svoju tvorbu. Napríklad v Lomnici tento rok zorganizovali malú predajnú výstavu, čo ma naozaj potešilo. V šesťdesiatke som mal veľkú výstavu, bol to veľký zážitok.
Spomínali ste, že pred niekoľkými rokmi ste mali veľkú výstavu. Aká to bola skúsenosť?
Tá výstava ku šesťdesiatke bola naozaj veľká. Bolo to v roku 2006, keď bola aj čerstvo zrekonštruovaná výstavná galéria ÚĽUV-u v Bratislave na Obchodnej ulici. Prvá výstava v tej obnovenej galérii mala zhruba 150 metrov štvorcových a bola veľmi úspešná. Potom sa táto výstava presunula do rôznych miest, ako Berlín, Viedeň, Budapešť, Mariánske Lázně. Takže mala celkom slušný ohlas a to ma veľmi potešilo.
A čo budúcnosť, máte nejaké plány na výstavy?
Na budúci rok mám v Skalici sľúbenú výstavu v októbri alebo novembri, ale obávam sa, že to nestihnem. Mám totiž rozpracované veci, ktoré by som mal dokončiť. Rýchlo to letí a keď mám na niečo takto naviazané, nie je to jednoduché stíhať.
Zmienili ste sa, že ste nikdy neabsolvovali umelecké školenie.
Myslím, že to nie je vždy nevyhnutné. Môj názor je, že to je jednoducho moja cesta, moje vyjadrenie. Možno to nie je úplne tradičné, ale v mojom živote ma ovplyvnilo všetko – to, ako vnímam svet, ako chodím. V Kremnickej mincovni som sa stretol s profesionálmi a to mi tiež pomohlo. Keď som robil oči na sochách, pochopil som, že nie je dôležité, aby všetko bolo prehnané, ani hlboké. Stačí jemná úprava, pol milimetra, a môže to buď skaziť, alebo zlepšiť.
Takže je to o neustálom učení?
Určite. Ako Francúzi hovoria, „plávaním sa učíš plávať’. Aj keď sa niečo nepodarí, vždy sa nájde nový prístup. Väčšinou to nakoniec dopadne lepšie, ako som pôvodne zamýšľal. Takže aj v tomto prípade, keď niečo nevyjde, neberiem to tragicky, skôr sa z toho poučím.
Keď hovoríme o vašich dielach, často sú spojené s folklórom. Cítite sa byť súčasťou tejto tradície?
Áno, určite sa cítim byť folkloristom. V podstate mám k folklóru veľmi blízko, študoval som v Olomouci. V čase, keď som tam študoval, som sa stretol s hudobníkom Jiřím Pavlicom, slávnym hudobníkom, ktorý je teraz veľmi známy. V Olomouci som chodil do folklórneho súboru, kde som hral na fujare a spieval. Takže to všetko spolu – folklór, muzika, vyrezávanie – tvorí môj život.
A počúvate nejakú ľudovú hudbu pri vyrezávaní?
Áno, spievam si. Ale skôr sa ponáram do toho, čo robím, a vtedy to ide samo.
Aké je vaše osobné posolstvo?
Mňa mrzí globalizácia kultúry a počítačová doba, aj keď uznávam, že niektoré technológie nám môžu pomôcť. Ale vyrastal som v duchu slovenských hodnôt a vlastenectva, ale nie takého, ako nám to dnes predkladajú. Pre mňa je to jednoducho o tom, že žijeme v našej krajine a máme sa o ňu starať. Vyrástli sme tu, tu nás vychovali, naučili sme sa pesničky a tradície, ktoré nás formovali.
Pozrite sa na národy okolo nás – Poliaci, Česi, Maďari. Každý národ má svoju históriu a kultúru, ktorá nás odlišuje. Cítim sa ako Európan, ale predovšetkým som Slovák. Európa nie je len globálne zjednotená masa, kde všetci vyzerajú rovnako, počúvajú rovnakú hudbu a obliekajú sa rovnako. Každý národ má svoju jedinečnú identitu a kultúru, ktorú by sme mali zachovať. Príkladom toho je aj architektúra v Kremnici. Je nádherná, ale niekto sa rozhodne, že ju zničí, aby postavil moderný kanadský alebo alpský zrub. Pre niekoho to môže byť nepodstatné, ale mňa to znepokojuje. Preto aj vo svojej práci sa snažím zachovať tento výraz, tento spôsob, ktorý je pre nás charakteristický.