Pán Minár, vedela som, že ste už na dôchodku, ale keď sme si dohadovali naše stretnutie, tak ste spomenuli, že cez deň slúžite v zariadení pre seniorov. Nudíte sa alebo je to vašou empatickou povahou pomáhať ľuďom v núdzi?
Je to sociálne zariadenie pre seniorov v obci, kde bývam. A je známe, že v týchto zariadeniach je nedostatok personálu. V tom našom sú len dve zdravotné sestry a aby si aj ony mohli oddýchnuť a vziať si dovolenku, chodím tam vypomáhať a slúžim ako zdravotná sestra. Je to pre mňa tiež užitočné, lebo mám svoj režim dňa – ráno vstať, ísť do práce, som medzi ľuďmi, znovu si obnovujem zručnosti, lebo musíte urobiť odber krvi, podávať lieky, injekcie, čiže si to oživíte, pripomeniete a máte pocit, že ste ešte stále užitočný.
Foto: Ivan Majerský
My novinári a aj široká verejnosť vás poznáme ako záchranára, ktorý v médiách približoval ľuďom, ako správne poskytnúť prvú pomoc. Ako ste sa vôbec dostali k práci záchranára?
Narodil som sa v Prievidzi. Otec bol rušňovodič a jazdil rýchlikom trasu z Prievidze do Bratislavy a späť. Tam sa zoznámil s mojou mamou. Neskôr sme sa presťahovali do Zlatých Moraviec k starým rodičom, kde som dokončil základnú školu a bolo potrebné rozhodnúť sa, na akú školu sa ďalej vyberiem. V tom pubertálnom čase som veľmi túžil stať sa masérom a bývať v kúpeľnom meste, ale podmienkou bolo absolvovanie strednej zdravotníckej školy, takže som na nej začal študovať.
Keď som v roku 1973 zmaturoval, tak som sa zamestnal v Nitre v nemocnici ako zdravotná sestra. V tom čase bola povinná vojenská základná služba, ale keďže som si chcel urobiť nadstavbu štúdia a stať sa konečne masérom, tak som si požiadal o odklad vojenčiny. Lenže nanešťastie nadstavbový odbor „masér“ otvárali len každý druhý rok a to bol práve rok, keď toto štúdium neotvárali, takže som musel nastúpiť na vojenskú službu. Po dvoch rokoch som sa vrátil späť do nemocnice, kde som pracoval ďalej ako sestrička.
Čiže tým, že ste absolvovali dvojročnú vojenčinu, zase vyšiel rok, keď masérsky odbor neotvárali?
Áno, presne tak. Takže som sa znovu vrátil do práce ako zdravotná sestra. A keďže som sa oženil a narodilo sa nám dieťa, potrebovali sme nový byt, lebo sme bývali na slobodárni. Jedného dňa sa pred nemocnicou objavila čierna Tatra 603, vystúpili z nej páni a hľadali mužov – zdravotné sestry – ktorí by chceli pracovať v leopoldovskej väznici na zdravotnom stredisku. Zavolali si ma, predostreli mi ponuku s tým, že dostanem slušný plat a aj byt, tak som si povedal, že to vyskúšam.
Bola to pre mňa výzva, pretože väzenstvo je všeobecne zahalené rúškom tajomstva a prichádzate do kontaktu s odsúdenými, aj tými za najzávažnejšie zločiny. Bolo to normálne zdravotné stredisko a ja som pracoval ako sestra v ambulancii všeobecného lekára. Bola to veľmi zaujímavá práca, kde som sa stretával skutočne s rôznymi diagnózami a rôznymi typmi pacientov.
Dokedy ste tam pracovali? Zažili ste aj vzburu odsúdených?
Áno, zažil, ale nerád by som sa k tomu vracal. Navyše tá vtedajšia situácia ma postupne natoľko vyčerpávala, že som sa rozhodol po dvadsiatich rokoch odísť, bolo to v roku 1998. Moja stará mama a aj moja širšia rodina žili v Bratislave, tak som sa presťahoval a nastúpil som do záchrannej zdravotnej služby, možno si mnohí ešte pamätajú – bolo to na Pionierskej ulici. Aj po tých rokoch skúseností to bola pre mňa ďalšia veľká škola, riaditeľom bol vtedy MUDr. Ján Kovalčík, ktorý je dodnes mojím veľkým vzorom.
Museli ste si kvôli tejto práci aj dorobiť nejaké štúdium? Dnes si práca záchranára si vyžaduje špecializované vzdelanie, ako to bolo vtedy?
Áno, študoval som externe na Trnavskej univerzite a urobil som si aj dvojročné pedagogické minimum na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré mi umožňovalo prípadne aj vyučovať na zdravotníckych školách. Pri nástupe do záchrannej služby ma privítal riaditeľ Kovalčík slovami „chlapče zlatý, aj napriek tomu, že máš vysokú školu, musíš začať úplne od piky“. Najskôr som bol v dopravnej zdravotnej službe, v ktorej sme vozili pacientov do nemocnice a z nemocnice domov, vozili sme bielizeň do práčovne, a toto trvalo jeden mesiac.
Po mesiaci si ma riaditeľ Kovalčík zavolal a povedal, že budem pokračovať na výjazdovej lekárskej službe prvej pomoci v Bratislave. Posádku tvoril lekár a záchranár a chodili sme k pacientom osobným autom počas noci, išlo skôr o bežné ťažkostí – ochorenia detí, dospelých, ktoré si nevyžadovali prevoz do nemocnice. Po pol roku tejto práce som postúpil do posádky rýchlej zdravotnej pomoci ako záchranár a zároveň aj vodič. Skvelé bolo, že som natrafil na Vlada Kostolanského, záchranára, ktorý je takisto pre mňa veľký vzor. Prezývali sme ho „Tatko“ pre jeho otcovský prístup k ľuďom. Bol gestorom záchrannej služby a školiteľom záchranárov v poskytovaní prvej pomoci.
V tom čase sme vozili pacientov z Podunajských Biskupíc do Viedne na transplantáciu pľúc, lebo na Slovensku sme vtedy nemali také vybavenie a ani operačné sály a porovnávali sme si sanitky s Rakúšanmi. A musím povedať, že sme sa nemali za čo hanbiť, mali sme veľmi slušne vybavené vozidlá. A bolo to obdobie, keď som začal chodievať na rôzne záchranárske súťaže, napríklad na veľmi známu medzinárodná súťaž v Českej republike Rallye Rejvíz, a získali sme aj výborné umiestnenia.
Ako ste sa dostali k výučbe urgentnej starostlivosti?
K tomu ma priviedol MUDr. Ján Kovalčík, ktorý sa zaslúžil o vzdelávanie záchranárov v Bratislave a zaviedol vzdelávanie budúcich záchranárov na strednej zdravotníckej škole, a nakoľko som mal to pedagogické minimum, tak ma do toho vtiahol, aby som sa aj ja s mojimi skúsenosťami podieľal na výučbe nových záchranárov. Chvíľu nato sa otvorilo aj špecializované štúdium urgentnej starostlivosti na Slovenskej zdravotníckej univerzite, kde som takisto participoval na výučbe.
Dá sa povedať, že ste sa v tom učení aj našli, respektíve odovzdávaní skúseností mladším generáciám?
Myslím si, že áno. Pretože som ja sám mal dobré vzory, ako som už spomínal – či už riaditeľa MUDr. Kovalčíka, alebo záchranára Vlada Kostolanského, a mal som aj šťastie na dobrých kolegov. To ma motivovalo odovzdávať moje skúsenosti ďalej záchranárom, odovzdať im niečo viac, ako sa naučili na strednej zdravotníckej škole. Aj keď záchranár nelieči pacientov ako v nemocnici lekári, záchranár musí riešiť záchranu života a zabezpečiť zastabilizovanie základných životných funkcií pacienta a odviezť ho čo najrýchlejšie v stabilizovanom stave do nemocnice.
Ja som si uvedomil ešte jeden rozmer tejto práce, ako záchranár máte prehľad o živote všetkých skupín obyvateľstva – od bezdomovcov cez chudobné rodiny žijúce v chatrčiach cez viacgeneračné bývanie rodín v malých bytoch až po ľudí s vysokým spoločenským statusom, ako sú politici, úspešní podnikatelia, umelci, herci. A všetci, keď sú v núdzi, potrebujú bez ohľadu na ich status jedno – pomôcť a zachrániť život.
Nasmerovala vás do vášho ďalšieho pôsobiska – Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby – práve väčšia túžba vzdelávať záchranárov v oblasti urgentnej medicíny a ľudí o prvej pomoci?
Na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby som až do dôchodku pracoval pätnásť rokov a bol som aj vedúci strediska odbornej prípravy, čiže som školil najmä kolegov operátorov, ale veľmi rád som vzdelával aj širokú verejnosť. Na to, aby som mohol školiť kolegov operátorov, som musel sám zistiť, čo tá práca obsahuje, takže nejaké služby z pozície operátora som si aj odslúžil. Je dôležité si uvedomiť, že máme školy pre budúcich záchranárov, ale operátor tiesňovej linky sa nemá kde naučiť potrebné zručnosti.
Na to, aby mohol človek pôsobiť ako operátor, musí mať zdravotnícke vzdelanie, ale táto práca si vyžaduje aj ďalšie veci, preto má Operačné stredisko ZZS vlastné školiace stredisko. Musia absolvovať výcvik z psychológie, komunikácie, techniku prvej pomoci, ktorú musia vedieť jednoducho a zrozumiteľne vysvetliť volajúcemu cez telefón, a aj znalosť zásahového územia a logistiku a riadenie veľkých hromadných nešťastí s veľkým počtom zranených. A čudovali by ste sa, ale je to celkom veľké umenie odpustiť si všetky odborné medicínske výrazy a mať v sebe potrebnú empatiu, aby ste sa vedeli vcítiť do pozície toho človeka, ktorý je v tiesni na druhom konci linky a potrebuje pomoc.
Čo pre vás znamená záchrana ľudského života? Sú prípady, ktoré vám utkveli v pamäti dodnes?
Rozhodne je veľa takých prípadov. Veď si vezmite, že v 90. rokoch sa začalo formovať podsvetie, narastalo násilie, používanie strelných zbraní, nástražných výbušných systémov. Potom sa rozmohla drogová scéna a my ako záchranári sme zabezpečovali zdravotnú službu aj na rôznych podujatiach, či to už boli veľké koncerty, športové podujatia, diskotéky a nepreháňam, ale po záchodoch sme zbierali osoby intoxikované drogami.
Takže zažil som všeličo, ale najviac mi utkvel v pamäti prípad mladého chlapca, ktorému rodičia k 18. narodeninám kúpili silnú motorku. Celý natešený si ju išiel vyskúšať, neprimerane pridal plyn a bez prilby hlavou narazil do stĺpa a na mieste zomrel. Jeho rodičia nám vyčítali, že sme ho my nezachránili namiesto toho, aby sa zamysleli, prečo takému mladému chlapcovi kúpili takú silnú motorku a dovolili mu na ňu vysadnúť – navyše bez prilby.
Ale sú aj opačné prípady. Jedna mladá dievčina z bratislavskej Petržalky sa rozhodla kvôli nešťastnej láske skoncovať so životom, nechala list na rozlúčku a vyskočila z dvanásteho poschodia bytovky. Mala pri tom veľké šťastie, že spadla na osobné auto, ktoré stlmilo pád, a zlomila si len stehennú kosť, kľúčnu kosť, bola v bezvedomí. Stabilizovali sme jej životné funkcie a previezli sme ju do nemocnice na traumatologické oddelenie a tam sa spoznala s jedným mladíkom a keď som ju po roku náhodne stretol na vianočných trhoch, bola znovu šťastne zaľúbená. Takže život prináša aj také situácie, o ktorých ani neveríme, že by sa mohli stať.
Foto: Ivan Majerský
Ešte predtým, ako vy záchranári dorazíte na miesto udalosti, sme tam my obyčajní ľudia, od ktorých často závisí poskytnutie prvej pomoci človeku v núdzi. Vedia ľudia podľa vás poskytovať prvú pomoc?
Boli by ste prekvapená, ale ja si myslím, že áno. Ľudia v takej situácii robia, čo vedia, snažia sa pomôcť, už len to, že zavoláte na tiesňovú linku 155, je pomoc. Skôr je to náročnejšie v teréne, keď napríklad dostane človek náhlu mozgovú cievnu príhodu, nevie dobre artikulovať, nevie sa postaviť a javí sa okoloidúcim ako opitý. A rovnako je to aj pri ľuďoch trpiacich cukrovkou, keď sa dostanú do stavu hypoglykémie.
Áno, je známe, že ľudia akoby boli ľahostajní a nechcú pomôcť. Vnímate aj vy možno takú chýbajúcu sa empatiu a horšie medziľudské vzťahy aj v situáciách vyžadujúcich si pomoc druhých?
Nedá sa to takto povedať, ja nechcem ľudí súdiť. Viete, nie každý znesie pohľad na krv. Všetci na tomto svete, sme na niečo predurčení. Niekto je viac technicky zameraný, niekto miluje varenie a je kuchár a niekto disponuje empatiou a celý život druhým pomáha. Ten, kto si zvolí prácu zdravotníka, asi chce pomáhať druhým ľuďom, práca ho musí baviť. Pre mňa osobne bola moja práca koníčkom.
Čo pre vás znamená zachránený ľudský život? Aké ste mávali pocity pri tom, keď ste niekomu zachránili život?
Je to úžasná radosť. Napríklad keď prídete k rodičke, ktorá nestihla prísť do pôrodnice a vy ste ten, ktorý jej musí pomôcť odrodiť jej dieťa. A keď sa to dieťa narodí, nový život príde na svet, je to niečo úžasné a jedného takého narodeného chlapčeka po mne aj pomenovali. Vždy vás mrzí, keď niekto z tohto sveta nakoniec bohužiaľ odíde, lebo utrpel zranenia nezlučiteľné so životom, premýšľate nad tým, či ste urobili všetko pre jeho záchranu, či sa dalo ešte niečo viac. Ale keď sa vám podarí iného zachrániť, je to úžasný pocit.