Po nástupe kozmonautiky v 20. storočí sa Mars stal prirodzeným cieľom. Výskumné sondy sú faktom, pilotované lety dosiaľ nie.
Mars je v poradí od Slnka štvrtá planéta slnečnej sústavy, vonkajší sused Zeme. Slnko obieha v priemernej vzdialenosti 227 miliónov km raz za 687 pozemských dní po výstrednejšej dráhe ako Zem. Okolo svojej osi rotuje raz za 24 hodín 37 minút, čo je jeden marsovský deň, sol.
Vzhľadom na sklon rotačnej osi Marsu voči rovine obežnej dráhy okolo Slnka sú na ňom ročné obdobia ako na Zemi. Prvky obehu a rotácie má ale také, že ročné obdobia netrvajú na severnej a južnej pologuli rovnako. Sklon rotačnej osi kolíše oveľa výraznejšie ako pri zemskej, čo musí spôsobovať silnú premenlivosť klímy, superľadové doby a oteplenia.
Kľúčové informácie o Marse priniesli sondy Mariner 9, Viking 1 a 2, Mars Pathfinder, Mars Global Surveyor, Mars Odyssey, Mars Express, Mars Exploration Rovers (robotické vozidlá Spirit a Opportunity), Mars Reconnaissance Orbiter a Mars Phoenix.
Foto: NASA/JPL-Caltech/University of Arizona
Počnúc Marinerom 9 odhalili Mars ako geologicky aktívny svet so sopkami, kaňonmi, ľadovými čiapočkami a početnými znakmi, poukazujúcimi na dávne tečenie vody.
Na povrchu Marsu dnes okrem leta pri rovníku celý rok panujú teploty hlboko pod nulou, čo spolu so stokrát redším ovzduším ako pozemské znemožňuje kvapalnú vodu. Ovzdušie Marsu tvoria predovšetkým oxid uhličitý, dusík a argón, s troškou vodnej pary. Voda počas roka migruje medzi ovzduším (para) a povrchom (námraza, sneh a ľad), zvlášť pólmi.
Tesne pod povrchom Mars je zrejme mnoho ľadu. Práca sond z orbity i na povrchu odkryla zložitú geologickú a klimatickú históriu. Najmä sonda Mars Phoenix ale ukázala, že možnosti automatov sú obmedzené. Podrobné preskúmanie marsovského prostredia vrátane pátrania po živote, fosílnom či dokonca dodnes existujúcom, sa nezaobíde bez astronautov.
Z hľadiska astrobiológie, náuky o vzniku a vývoji života vo vesmíre a pátraní po jeho mimozemských formách, sú dnes v slnečnej sústave tri najsľubnejšie ciele. V poradí podľa pravdepodobnosti výskytu Mars, Jupiterov mesiac Europa a Saturnov Titan.
Zem v zrkadle Marsu
Niekto by ale mohol povedať: Čo nám je po Marse, vzdialenom milióny kilometrov? Načo investovať veľké sumy do jeho výskumu? Jednoduchá odpoveď vychádza z kľúčovej úlohy porovnávania vo vede. Takmer nikdy sa nám totiž nedarí pochopiť jedinečné javy.
Pokrok prichádza až s možnosťou porovnávať. Ak nie presne si zodpovedajúce, tak aspoň obdobné prvky. Pri planétach napríklad sopky a iné geologické útvary, ovzdušie, magnetické pole, atď. Nuž a povrch Marsu je z celej slnečnej sústavy najpodobnejší zemskému.
Vedecké tímy v USA i v Európe preto „trénujú“ na výskum Marsu tu na Zemi. V púšťach, za polárnym kruhom, ale aj v Španielsku a Rusku. Pozemské pomery osvetlia odpovede nielen na to, ako vzniklo to či ono na Marse, ale aj na to, prečo tam nevzniklo, čo poznáme u nás.
Foto: ESA/DLR/FU Berlin/G. Neukum
Samozrejme, porovnávanie tu má hranice. Mars je oveľa menší a menej hmotný ako Zem, nižšia hustota napovedá, že má aj inú vnútornú stavbu. A je dnes oveľa menej geologicky aktívny, vnútorné teplo zväčša stratil, ani jeho kôra sa nedelí na dosky, ktorých vzájomné pohyby by vyvolávali zemetrasenia a výbuchy sopiek. Stratil aj väčšinu ovzdušia.
Lepšie zrkadlo ale nemáme a ešte dlho nebudeme mať – ak aj objavíme blížencov Zeme medzi exoplanétami (planéty iných hviezd), budú na naše možnosti priďaleko.
Mars a my
Letieť na Mars potrebujeme aj kvôli sebe. Rozvoj kozmonautiky sa neprirodzene zabrzdil po pristátiach na Mesiaci. Spôsobili to najmä politicko-ekonomické príčiny, ako dôsledky vietnamskej vojny a náklady na zbrojenie, ale aj chybná voľba ďalšieho postupu.
História ukazuje, že vývoj spoločnosti, ktorá nevyužíva reálne možnosti, ustrnie. Aj vo využití orbity okolo Zeme sme pozadu za tým, kde sme už mohli a mali byť. Od veľkých orbitálnych staníc po vesmírnu turistiku. Zaostal vývoj kozmickej infraštruktúry.
Nejde iba o obnovu expanzie pre expanziu, ktorá by sa mala začať návratom na Mesiac a vybudovaním stálej stanice na jeho povrchu. Ale aj o ťažbu surovín. Na Mesiaci, alebo na planétkach, približujúcich sa k Zemi. Mesiac by bol medzistanica, sklad a úpravňa rúd, lebo je na ňom dosť slnečnej energie a netreba sa báť znečisťovania. Mesiac je všeobecne bezpečnejšie miesto pre rad vedeckých a technických experimentov i výrob.
Po Mesiaci je logicky na rade Mars. Možno po blízkych planétkach, no tie nie sú ozajstné iné svety. Stanice na Mesiaci a Marse tiež môžu zohrať hlavnú úlohu pri ochrane Zeme pred dopadmi veľkých vesmírnych telies typu planétky a jadra kométy. V geologickej histórii našej planéty sa to stalo mnohokrát a stane sa to znovu, je to iba otázkou času.
Teraz je ale na Zemi ľudská civilizácia, ktorá by na to doplatila najviac. Hrozbu musíme včas odhaliť, aby sme s predstihom uskutočnili protiopatrenia. Aj z tejto príčiny si ľudstvo zabrzdením budovania kozmonautickej infraštruktúry takpovediac zahráva s osudom.
Druhý svet pre ľudstvo?
Foto: NASA/JPL-Caltech/University of Arizona
Napokon je tu myšlienka „zálohovania ľudstva“. Mars je odlišný svet ako Zem. Ale azda by sa s tým dalo čosi urobiť. V prvom rade zahustiť jeho ovzdušie, čím by sa tam aj oteplilo a mohla tiecť voda, ktorej je na Marse v zmrazenej podobe obrovské množstvo. Možno by stačilo iba urýchliť trendy klímy Marsu. O „spozemštení“ Marsu sníval aj slávny autor sci-fi a vynálezca Arthur Clarke. Mali by sme druhý svet, pre vývoz aj pre dovoz.
Treba na to ale vyriešiť mnoho vecí. Nové rakety, nové kozmické lode s ochranou proti žiareniu a kozmickým lúčom počas dlhších letov. Treba čeliť prirodzene napätým vzťahom posádky, ktorá sa bude mnoho mesiacov zdržiavať v malom priestore. No všetko spomenuté je v ríši možného. Väčšina potrebnej techniky už dokonca existuje.
Let na Mars je dnes najmä otázkou peňazí. Veľkých peňazí. Ale aj tu treba porovnávať. Sú viaceré veci, ktoré by si ľudstvo veru mohlo odpustiť a predsa na ne každoročne vydáva oveľa viac, než koľko by stál ozajstný „reštart“ kozmonautiky, vrátane letu na Mars.
Na prospech nielen ľudí. Možnosti Zeme sú totiž obmedzené, narážame na hranice únosnosti jej prostredia. Likvidujeme rastliny a zvieratá, prírodu, z ktorej sme vzišli aj my. Už teraz si prisvojujeme tretinu jej biologickej produktivity. Ako nás pribúda, porastie to.
Zem ale nevieme nahradiť. Nič vzácnejšie ani nemáme. Mali by sme si ju preto chrániť a šetriť ako miesto pre bývanie, oddych, potešenie a základnú produkciu potravín. Inak ale musíme ďalej expandovať, lebo sa nám civilizácia zrúti. Akosi sa nevieme obmedzovať.
Bez neúnosných škôd na prostredí – neúnosných pre nás, pozemský život by určite pretrval, ale my sami by sme nemuseli, najmä civilizácia – sa však dá expandovať iba smerom von, do vesmíru. Najprv späť na Mesiac a potom vpred na blízke planétky. A na Mars…
Zdeněk Urban (1956)
Je novinár, publicista a prevažne knižný prekladateľ.
Píše o vede, technike a všeobecne civilizačných otázkach.
V súčasnosti je na neziskovej báze aj kontaktom výskumnej infraštruktúry EÚ Europlanet pre médiá a verejnosť v Česku a na Slovensku.
